Kšeftovanie s počasím
Ničivé tohtoročné suchá v Indii a Spojených štátoch, či rozsiahle povodne v Európe ukazujú, že zemská klíma prechádza veľkými zmenami s globálnymi negatívnymi dôsledkami. Len málokto dnes popiera, že ich príčinou je ľudská aktivita. Zatiaľ sa nepodarilo nájsť riešenie. Napriek množstvu konferencií a seminárov i rozmanitosti návrhov. Minulý piatok sa v Dillí skončilo 8. stretnutie Konferencie strán Konvencie o klimatických zmenách, ktoré bolo ďalším kolom boja proti skleníkovému efektu a za redukciu plynov, ktoré ho spôsobujú. Hlavnou témou sa stal Kjótsky protokol. Ten definoval plyny, ktoré spôsobujú otepľovanie atmosféry, a stanovil pre členské krajiny záväzok priebežne znižovať absolútne množstvo ich emisií. Na to, aby vstúpil do platnosti, ho však musí podpísať a ratifikovať aspoň 55 štátov, ktoré sú zodpovedné za viac ako 55 percent celosvetového objemu emisií. Zatiaľ ho ratifikovalo 95 strán, medzi nimi i Európska únia. Lenže bez Ruska a prípadne i Kanady, ktoré dohodu podpísali, no neratifikovali, sa hranica 55 percent nedá prekročiť. Prekážkou je predovšetkým odmietavý postoj USA. Hlas chudobných? V Dillí sa obhajcom Kjótskeho protokolu stala predovšetkým EÚ. Proti vystúpila skupina rozvojových krajín vedená domácou Indiou, ktorá pripravila alternatívnu záverečnú deklaráciu. Jej filozofia vychádza z potreby pripraviť sa na nevyhnutné klimatické zmeny, nie predchádzať im. Podľa rozvojových krajín vraj na znižovaní emisií nemožno stavať. Chýbajú im na to prostriedky a mohlo by to teda ohroziť ich ďalší hospodársky rozvoj. Obávajú sa najmä dvoch dôsledkov - prísne environmentálne štandardy by znamenali dodatočné náklady, zároveň by mohli slúžiť ako ospravedlnenie protekcionizmu bohatých krajín. Chudobné krajiny sú však zároveň najhoršie zasiahnuté klimatickými zmenami. Preto sa indický návrh zameriava aj na zvyšovanie schopnosti vysporiadať sa s nimi intenzifikáciou rozvojovej pomoci. Indická alternatíva si prirodzene všíma iba následky, pričom kapituluje pred existenciou príčin. Vyvolala preto kritiku zo strany únie. Jednorozmerné odsúdenie však nepomôže pochopiť príčiny vedúce k odporu voči systému založenému na Kjótskom protokole. Z vystúpenia indického premiéra A. B. Vadžpajího vyplýva, že tŕňom v oku je najmä nedodržiavanie zmluvných záväzkov ani rozvinutými krajinami. Posledné údaje z roku 2000 ukazujú, že množstvo emisií najbohatších krajín (v zásade členov Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj) sa od roku 1990 zvýšilo o 8,4 percenta. Pokleslo iba v tranzitívnych ekonomikách strednej a východnej Európy, no aj tam je to skôr zapríčinené poklesom výroby v dôsledku transformačných procesov, než cielenou politikou. Na environmentálnu politiku treba zdroje, ktoré tretí svet nemá. Oficiálna rozvojová pomoc (ODA) má dlhodobo klesajúcu tendenciu. Platí to i pre tú, ktorú poskytuje Európska únia. Tlak na implementáciu kjótskych záväzkov môže z tohto pohľadu vyzerať ako pokrytectvo. Nakoniec, rozvojové krajiny samotné produkujú menšiu časť emisií. Na demonštrácii počas konferencie to vyjadroval jeden z plagátov: „Pri produkcii emisií sa jeden Američan vyrovná 19 Indom, 49 Srílančanom, 102 Bangladéšanom, 134 Bhutánčanom, či 269 Nepálcom.“ Indiu si však nemožno predstavovať ako nezištného ochrancu chudobných. Za jej návrh sa nepostavili ani mnohé z rozvojových krajín, podporili ju predovšetkým štáty ako Brazília, Čína, alebo Južná Kórea. Z hľadiska ekonomických záujmov sa tretí svet asi naozaj stáva často bezobsažným pojmom. Aj keď majú v zásade všetky rozvojové krajiny v oblasti ODA rovnaké problémy, niektoré z nich - napríklad India, Čína, Brazília, či Južná Kórea - dokážu prilákať aspoň priame zahraničné investície. Príťažlivé sú veľkosťou trhu, nerastným bohatstvom, alebo dynamickosťou ekonomiky. Je v ich záujme, aby boli regulačné mechanizmy environmentálnej politiky čo najslabšie. Aj preto je indický návrh blízky postojom lobistických skupín reprezentujúcich veľké priemyselné združenia. Silueta v pozadí Mnohí aktivisti obviňovali Dillí, že sa svojím krokom len usiluje zapáčiť Washingtonu. Už pred pár mesiacmi vraj USA zinscenovali vymenovanie indického vedca Radžendra Pačóriho na čelo Medzivládneho panelu o klimatických zmenách len preto, že zastáva im blízky postoj. Samozrejme, všetky špekulácie boli popreté. Aj v tejto otázke však badať trend zbližovania pozícií oboch krajín. V celej kauze sa tak objavuje ďalší podozrivý. Spojené štáty sú známe odmietaním Kjótskeho protokolu. Administratíva Georgea Busha argumentuje záujmami amerických pracujúcich a potrebou udržať hospodársky rast. Za dobre znejúcim newspeakom sa však skrývajú záujmy kapitálu na udržaní čo najväčších ziskov a úsilie oddialiť hroziacu ekonomickú krízu. Najprv Washington vyrukoval s bizarnými úvahami, že skleníkové plyny nemajú s globálnym otepľovaním a klimatickými zmenami nič spoločné. Potom prišiel s alternatívou ku kjótskemu mechanizmu - zníženie emisií by malo byť relatívne k ekonomickému rastu. Klesať má ich intenzita, čiže množstvo na jednotku produkcie, a to o 18 percent do desiatich rokov. Za racionálne znejúcim návrhom stojí istota nárastu objemu skleníkových plynov v atmosfére. Cesta týmto smerom by možno znamenala koniec hlavy bolenia veľkých investorov z hroziaceho poklesu ziskov, no mnohým prímorským štátom by premenila ich prístavy na morské parky. Aj Spojené štáty v celom prípade zastupujú záujmy priemyselnej loby. Správy z Dillí, ktoré sa zameriavali najmä na neochotu rozvojových krajín, si nevšímali skutočnú podstatu problému. Aktivista Greenpeace Steve Sawyer sa vyjadril: „Pokrok je tu v Dillí zúfalo pomalý, pokiaľ ide o detaily. Dôvodom je zvyčajná sabotáž od zvyčajných podozrivých a nedostatok politickej vôle od zvyšku. Zdá sa, že (americkí vyjednávači) sú tu len na to, aby sabotovali, prekazili, oslabili a oddialili napredovanie.“ Aj keby všetky rozvojové krajiny zmenili svoju pozíciu, bez Washingtonu sa ďalej pohnúť nedá. Namiesto toho USA posilňujú svoje argumenty budovaním koalície krajín, ktorých elity majú s nimi podobné záujmy. Po Dillí už hrozí, že ratifikáciu zastavia Rusko a Kanada, Austrália sa už proti vyslovila. Európska únia, respektíve rozvinuté krajiny vôbec, ťažko môžu tlačiť rozvojový svet k zodpovednej environmentálnej politike, ak sa ich starosti o budúcnosť sveta a solidarita končia na vlastných hraniciach. Ak oficiálna rozvojová pomoc klesá, tretí svet ich nahrádza len priamymi zahraničnými investíciami. Zároveň transfer moderných technológií šetriacich životné prostredie prebieha predovšetkým na princípoch trhu. V záujme prilákania zahraničného kapitálu budú chudobné krajiny v takejto situácii vždy tlačiť na čo najnižšie ekologické štandardy. Neochota rozvinutých krajín prevziať časť zodpovednosti za rozvoj chudobnejšej väčšiny je tak v priamom rozpore s potrebou ochrany životného prostredia. Jedným z výsledkov je i to, že elity v krajinách tretieho sveta programovo zastupujú záujmy investorov, nie vlastných ľudí. Pokrytecký postoj vlád bohatšej tretiny ľudstva ich v tom utvrdzuje. Reči o boji proti chudobe na tom nič nemenia.
