Zápach plynu a vôňa dolárov

V júli tohto roku podpísali v Islamabade prezidenti Pakistanu Pervíz Mušaraf, Turkménska Saparmurat Nijazov a predstaviteľ Afganistanu Hamíd Karzaj „principiálnu dohodu“ o vybudovaní plynovodu. Podľa tejto „principiálnej dohody“ by mal budúci plynovod prepravovať plyn z jedného z najväčších nálezísk na svete – Dovletabagu, ktorého zásoby sa odhadujú na 1 756,6 miliárd metrov kubických. Z jeho celkovej dĺžky pôjde 170 kilometrov cez Turkménsko, 830 km cez nie celkom bezpečný Afganistan a zvyšných 400 km cez Pakistan. Predpokladaná cena projektu po trase Dovletabag – Kandáhar – Multan je 2 až 2,5 miliardy amerických dolárov. Pôvodné ekonomické prepočty pripravovala už koncom roku 1990 americká ropná spoločnosť UNOCAL, no v roku 1998, po výraznom náraste bojových akcií v Afganistane, nakoniec z regiónu vycúvala. Najnovší projekt sa rozhodla financovať Ázijská rozvojová banka, ktorá na začiatok pripravila 1,5 miliardy dolárov. Podľa slov jej predstaviteľa Juliana Paena, ktorý bol prednedávnom v Ašchabade, ide o projekt výhodný pre všetkých zúčastnených. Lenže banka nemá dostatočné zdroje, aj keď chce participovať na všetkých etapách projektu. Mnohí veria, že sa pripojí Svetová banka, Európska banka obnovy a rozvoja a podobne. Tie však váhajú. Ide o dosť problémový región a ani jednotlivé krajiny zatiaľ negarantujú stabilný návrat investícií. Nemožno zanedbať ani názor mimoriadneho poradcu prezidenta USA pre oblasť Kaspického mora Stevena Manna, ktorý možnosti realizácie projektu hodnotí negatívne. To však neznamená zmenu geopolitických reálií, či nebodaj zmenu postoja USA. Washington sa dlhodobo usiluje iniciovať vybudovanie alternatívnych dopravných koridorov k doterajším „produktovodom“, ktoré Moskva kontroluje alebo môže ovplyvňovať. Samozrejme, možnosť získať vplyv na vývoz plynu z Turkménska je súčasťou globálneho plánu. Jedna vec je snaha, druhá reálne fakty. Tie projekt skôr spochybňujú. Veď mnohé hrdo a s hrmotom ohlasované projekty na transport ropy z Kaspického mora a plynu zo Strednej Ázie do Európy obchádzajúce územie Ruska sa nakoniec ukázali ako nepoužiteľné. Bezpochyby hlad po plyne je v Pakistane veľký a v Afganistane porastie. Lenže plyn je tovar, za ktorý treba platiť. Unikátna situácia, keď Rusko dodávalo plyn do Gruzínska prakticky bezplatne, alebo keď si Ukrajina brala z ruského plynu určeného pre partnerov v Európe koľko chcela, je už minulosťou. Afganistan verí v možné platby za tranzit. To však znamená aj zodpovednosť za bezpečnosť a bezproblémovosť prevádzky. Nijaká plynárenská spoločnosť nezainvestuje, kým sa nevyrieši bezpečnostná dimenzia projektu. Ani pod veľmi silným politickým tlakom. Bez bezpečnostných garancií ide len o projekt na papieri. A tie dnes môžu dať len Spojené štáty. Ak by ich prezentovali (čo sa dodnes nestalo), znamenalo by to, že musia ostať v Afganistane so všetkým, čo z takého rozhodnutia pre americkú demokraciu vyplýva. Lenže George Bush zrejme nebude prezidentom USA večne a nová, rozumnejšia, sčítanejšia a rozhľadenejšia administratíva môže mať na úlohu Ameriky v dnešnom svete iný ako konfrontačný názor. Čerstvý nositeľ Nobelovej ceny za mier, exprezident USA Jimmy Carter prezentoval svoje videnie sveta takto: „Najúčinnejší spôsob ako bojovať proti terorizmu, je bojovať proti chudobe a dať ľuďom na svete nádej na lepší život.“ Spojenci USA, vrátane Turecka, Veľkej Británie, Nemecka, nedokážu zaručiť bezpečnosť a stabilitu v Afganistane a nemajú tu strategické a dlhodobé záujmy. Rusko, ktoré je v priestore stále prítomné, sa po septembri 2001 a po moskovskej teroristickej lekcii ešte stále len hľadá. Podčiarknuté a zrátané, dnes má projekt plynovodu väčší politický význam než reálnu ekonomickú perspektívu. Preto neprekvapuje, že práve vodcovia Turkménska, Afganistanu a Pakistanu sa chopili myšlienky plynovodu a adekvátne ju aj propagandisticky živia. Sľubujú bezproblémovú budúcnosť a súbežne likvidujú akúkoľvek politickú opozíciu. Všetci traja majú problémy s demokratickým potvrdením svojich postov, preto sa hodí politické eso. Je ním projekt plynovodu, ktorý by mal, podľa ich tvrdení, zabezpečiť stabilitu a mier. Lenže, ak sa dnes chystajú bojovať o ropu, prečo by sa neskôr nemohla viesť vojna o plyn? Navyše, ak je plyn médiom budúcnosti. Traja vodcovia chcú využiť politickú konjunktúru prítomnosti USA v priestore. Chýba však to hlavné – peniaze. Podpísaná dohoda je preto jednou z mnohých, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že generál Mušaraf nepriletel v októbri do Ašchabadu na plánovaný slávnostný podpis právne záväzného dokumentu. Zatiaľ teda ostáva v platnosti len „principiálna dohoda“ troch. Kto však ešte verí v princípy?