„Všetko je zneužiteľné“

Daniel Lipšic, minister spravodlivosti SR

Narodil sa 8. júla 1973 v Bratislave. V rokoch 1991 - 1996 študoval na Právnickej fakulte UK v Bratislave. V roku 1997 ukončil postgraduálne štúdium (PhD) na Právnickej fakulte UK, odbor ústavné právo. V rokoch 1998 až 2000 absolvoval postgraduálne štúdium (LL.M.) na Harvard Law School v USA. V rokoch 1996 až 1997 pracoval v Poradenskom stredisku pre slovenské podniky a banky vo funkcii riaditeľa projektu konkurzného práva. V roku 1998 bol advokátskym koncipientom v Advokátskej kancelárii JUDr. Ernesta Valka. Neskôr do 31. marca 2002 pôsobil ako vedúci Úradu ministerstva spravodlivosti. Od 1. apríla 2002 pracoval ako advokát. Do politiky ste vstúpili ako osemnásťročný, keď ste sa stali predsedom Občiansko-demokratickej mládeže. Čo vás, dnešného konzervatívca, priviedlo do takejto liberálnej organizácie? - Nebola to liberálna, ale pravicová organizácia. My sme však od začiatku mali v programe, že vychádzame zo zásad liberálneho konzervativizmu. V oblasti ekonomiky z liberálnych koncepcií, ale v oblasti spoločenskej z konzervatívnych hodnôt. Angažovať som sa začal v čase novembrovej revolúcie, keď som pomaly končil gymnázium. Dovtedy som veľký záujem o spoločenské dianie nemal a skôr som sa chcel stať lekárom. Až revolúcia zmenila moju orientáciu a rozhodol som sa ísť študovať právo. V roku 1991, keď Vladimír Mečiar založil HZDS, sa nám zdalo, že niektoré hodnoty, na ktorých stála revolúcia, sa zdajú byť ohrozené, a preto sme s niekoľkými spolužiakmi založili ODM. O ODM síce hovoríte, že bola konzervatívno-liberálna, ale ľudia zvonka, či aj vám blízki, ju vnímali skôr ako liberálnu. Ako nastal prerod liberála na katolíckeho kresťanského demokrata? - Neviem, kým tak bola vnímaná, pretože ODM sa až po mojom odchode v roku 1995 viac primkla k Demokratickej strane. Predtým bola bližšie ku KDH. Ale KDH malo svoju mládežnícku organizáciu... - Áno malo, ale od roku 1991, po rozdelení KDH na KDH a SKDH, sa Kresťanskodemokratická mládež Slovenska posunula do polohy nepolitickej organizácie. Čiže KDH začalo v roku 1991 komunikovať s obidvomi organizáciami - KDMS a ODM. Koniec koncov veľa ľudí z ODM dnes pôsobí v KDH. Či už je to Milan Krajniak, Richard Rybníček, ako aj ďalší. V ODM však od začiatku boli dve krídla – jedno skôr liberálnejšie, ktoré potom viac tendovalo k DS, a krídlo konzervatívne, ktoré malo bližšie ku KDH. Takže, boli tu určité názorové rozdiely, ale ODM od začiatku vo svojich tézach deklarovala, že smeruje k názorom označovaným ako liberálno-konzervatívne. Neprejavilo sa predsa len nejako vaše liberálne presvedčenie v roku 1998, keď bol zverejnený manifest Mladí KDH a váš podpis tam nefiguroval? Prečo ste sa nepripojili? - Jednak som v tom čase nebol na Slovensku, a jednak sa mi niektoré veci v tomto manifeste nezdali šťastne formulované. Vo všeobecnosti som s tými tézami súhlasil, a mnohé sa aj naplnili. Následný dokument tejto platformy, ktorý bol vydaný k desiatemu výročiu novembrovej revolúcie som podpísal a leitmotívom toho dokumentu bolo, že desať rokov po revolúcii sú vo vrcholných funkciách nášho štátu ešte stále ľudia, ktorí boli nomenklatúrnymi kádrami pred rokom 1989. Každý národ musí zažiť istú sebareflexiu, musí mať silu sa pozrieť do zrkadla svojej minulosti. Vtedy sme vyjadrili obavu, že asi ťažko budú našej minulosti nastavovať zrkadlo tí, ktorí sa boja, že by sa v ňom uvideli. Vo veku 29 rokov ste sa stali ministrom spravodlivosti. Rozhodujete o menovaní krajských a okresných predsedov súdov. No na Slovensku, človek mladší ako 30 rokov nemôže byť sudcom. Nevnímate to ako určitú disproporciu? - To, čo hovoríte je pravda, aj keď máme sudcov mladších ako 30 rokov, pretože ten vekový cenzus sa zaviedol iba nedávno. Pre akúkoľvek funkciu však nie je dôležitý vek, ale skôr odborné danosti a schopnosť zostaviť tím dobrých spolupracovníkov. Akékoľvek ďalšie kritériá, a jedným z nich je aj to vekové, by nemali zohrávať rozhodujúcu úlohu. Iste aj vek formuje názory v tom, že v mladšom veku je človek náchylnejší mať radikálnejšie názory a má menej skúseností. Každá generácia má svoje prednosti a slabosti. Preto je dobre, že vo vláde sú aj mladší aj starší ministri. Podľa informácie z istého tlačového média ste zložili justičnú skúšku nelegálnym spôsobom. Je to pravdivá informácia? - Ktorýkoľvek právnik pôsobiaci na ministerstve, ktorý má viac ako tri roky praxe, môže vykonať justičnú skúšku. Ja som mal viac ako päť rokov právnej praxe, vrátane čakateľskej praxe na prokuratúre. Spolu s ďalšími štyrmi zamestnancami ministerstva som požiadal o justičnú skúšku, ktorú jednohlasne odobrila skušobná komisia sudcov aj Predsedníctvo Slovenskej advokátskej komory. Tieto vyjadrenia pána Harabina majú skôr politický nábeh. V roku 1998 ste prerušili postgraduálne štúdium na Harvarde a prijali ste ponuku ministra Jána Čarnogurského. Neľutujete to, že ste politickej kariére obetovali Harvard? - Mýlite sa. Ja som sa v roku 2000 na Harvard vrátil a postgraduálne štúdium som dokončil. To by bola veľká strata. Pre mňa to bola veľká skúsenosť, a to z hľadiska mojej odbornosti, ako aj kontaktov, pretože toto štúdium absolvuje každý rok iba sto právnikov z celého sveta. Dvadsiaty ôsmy október je dňom vzniku Československa. KDH je silne národne orientovaná strana. Čo pre vás znamená tento sviatok? - Je škoda, že to nie je štátny sviatok, aj keď je to už pamätný deň. Vznik Československa bol výrazným prelomom pre Slovensko. Aj v roku 1992 som bol toho názoru, že v tom čase nebolo rozdelenie federácie najšťastnejším krokom. Z pohľadu ekonomického, sociálneho a kultúrneho ten okamih nebol pre Slovensko najvhodnejší. To je už za nami. Napriek tomu by som bol rád, aby sme sa od dejín, ktoré sme mali od roku 1918 spoločné, nedištancovali. To sú aj naše dejiny. Takisto ako sú aj našimi dejinami dejiny Uhorska. Slovenská história sa nezačala v roku 1993. K týmto dejinám sa musíme hlásiť, lebo mnohé slovenské osobnosti ich výrazne ovplyvňovali. V očiach verejnosti má KDH na sebe stále nálepku ľudáctva. Stelesnením tohto spojenia bol najmä bývalý predseda Čarnogurský. Ako vnímate túto situáciu? Ako sa dívate na slovenský štát? - V KDH nevidím ideového nástupcu HSĽS. Tak KDH nevidel ani Ján Čarnogurský. Ak sa takéto názory pripisujú jemu, tak je to skreslené. Koniec koncov jeho vyjadrenia k tým najbolestnejším otázkam slovenskej vojnovej republiky boli veľmi jednoznačné. Niektorí členovia KDH, ktorí odišli do SDKÚ, mali v tejto otázke odlišné názory, napríklad bývalý minister Ladislav Pittner. Takže v tomto nevidím žiadny problém. Slovenský štát je historický fakt. Nič viac a nič menej. Treba ho pokladať za historický fakt, ktorý vznikol pod nátlakom vtedajšieho Nemecka a nie z vôle slovenského národa. V tom okamihu, v roku 1939, asi nebolo iné riešenie ako vznik Slovenskej republiky. Ak v tom však niekto vidí naplnenie stáročných snáh, tak skresľuje skutočnosť. ,,Naozaj nemám ilúziu o korupcii v justícii.” Toto sú vaše slová z roku 1999, keď ste nastúpili na ministerstvo spravodlivosti do funkcie vedúceho úradu. Platia aj teraz? - Platia. Kde vidíte príčiny a čo sa s tým dá robiť? - Príčiny sú v celej spoločnosti. Nie je to len justícia, ktorá má problémy s korupciou, ale aj iné oblasti života – školstvo, zdravotníctvo, štátna správa a polícia. Je to celospoločenský problém, ktorý je sčasti spôsobený aj tým, že korupcia v malom, je na Slovensku veľmi tolerovaná. Ak niekto dá policajtovi úplatok, resp. zaplatí za priestupok menej, bez toho, aby dostal blok, tak sa to nevníma ako niečo nemorálne, ale ako niečo samozrejmé. Nakoniec, prečo by platil pokutu 2000 korún s blokom, keď môže zaplatiť 500 bez bloku? Prečo by nemal? - Žiaľ, vo veľkej časti spoločnosti sa to berie ako niečo, čo patrí k životu. To je potom problém, lebo to znamená, že máme relatívne vysokú mieru tolerancie, minimálne k tej malej korupcii, ale z toho vzniká aj veľká korupcia. Preto je vždy aj v záujme vlády, aby sa vo verejnosti zvyšovala citlivosť ku korupcii. Vláda totiž môže byť v boji proti korupcii úspešná iba vtedy, keď bude mať na svojej strane aj občanov. A občania nebudú na strane vlády vtedy, keď bude vyhlasovať iba nejaké deklarácie, ale len vtedy, keď budú vidieť, že to myslí vážne. Ak u ktoréhokoľvek člena kabinetu dôjde čo i len k podozreniu z korupcie alebo klientelizmu, vláda musí veľmi rázne konať, pretože v opačnom prípade stratí dôveru ľudí, že to myslí vážne. Ak majú občania predstavu, že aj justícia podlieha korupcii, tak to ohrozuje právny štát, lebo potom majú ľudia tendenciu hľadať iné zástupné formy na riešenie sporov. Našou spoločnou ambíciou spolu so sudcami musí byť nachádzať také mechanizmy, aby sa jednak zmenšil priestor na korupciu v justícii, a to sú konkrétne zmeny legislatívne, ale aby sa našli lepšie prostriedky odhaľovania korupcie v justícii. Spomenuli ste, že malá korupcia prechádza takto prirodzene do veľkej korupcie. Naozaj si myslíte, že v spoločnosti, kde sa privatizovalo spôsobom, akým sa privatizovalo, sa dá vysvetliť tento fenomén toleranciou k malým úplatkom a malým kauzám? - Ide o to, že u nás existuje malá tolerancia k akýmkoľvek kauzám – malým aj veľkým. Nemôžeme povedať, že na jednej strane odsudzujeme korupciu vo veľkom – pri privatizácii, v justícii a v polícii, ale korupcia v malom, keď ide o vybavenie skúšky na VŠ, pri prijímacích pohovoroch, v zdravotníctve, na katastrálnom úrade, tam je to v poriadku. Musíme prijať princíp nulovej tolerancie k akejkoľvek korupcii – v malom aj vo veľkom. Čo tolerujem sebe, tolerujem aj iným a implicitne sa to prenáša na celú spoločnosť. S tým sa dá súhlasiť. No vysvetľovať korupciu kultúrnymi návykmi v postkomunistickej spoločnosti, ktorá prešla divokou privatizáciu bez účinnej kontroly štátu, nie je to málo? Okrem toho, meniť kultúru je hĺbkový a zdĺhavý proces... - To nie je kultúra, to nie sú hodnoty, ktoré sú nejako typické pre náš národ. To v žiadnom prípade nie. To sú pseudohodnoty, ktoré tu z veľkej miery boli implantované bývalým komunistickým systémom – pokrytectvo, pretvárka, korupcia. To sú, žiaľ, pseudohodnoty, ktoré tu desiatky rokov fungovali. Myslím, že sa musíme vrátiť k tým tradičným hodnotám. Ako čitateľ Haškových Osudov dobrého vojaka Švejka určite viete, že už c.k. monarchia mala implicitne vypestovanú kultúru tolerancie úradníka voči korupcii. Táto tradícia nie je iba vecou nejakej komunistickej spoločnosti... - Nie, teraz hovorím o korupcii a nie o fungovaní byrokracie z čias c.k. monarchie. Korupcia bola frekventovaným nástrojom na dosahovanie čohokoľvek v minulosti. Kde treba preťať ten kruh? - V najbližšom čase chceme zriadiť úrad špeciálneho prokurátora a osobitný súd pre korupciu a organizovaný zločin. Najmä na tej komunálnej úrovni sa miestne špičky veľmi dobre poznajú, to znamená miestny podnikatelia, policajti a starostovia. Keď aj existuje nejaké podozrenie z korupčného konania, tak pre tieto miestne personálne prepojenia sa často zametú pod koberec. Takže je potrebné tieto personálne väzby prelomiť, aby sa vyšetrovanie korupčných káuz sústredilo do jednej inštitúcie, do úradu špeciálneho prokurátora, ktorý by garantoval naozaj rázne a nezávislé vyšetrovanie korupcie. V krajinách, kde inštitút tohto prokurátora zaviedli, napríklad v Taliansku a Španielsku, s tým majú veľmi dobrú skúsenosť. Čo si myslíte o návrhu Roberta Fica na vytvorenie tzv. superprokurátora? - Okrem všeobecných politických vyjadrení Roberta Fica som nič konkrétne nezachytil. Začiatkom roka sme už vypracovali návrh zákona o špeciálnom prokurátorovi, no v parlamente neprešiel. Ja by som sa opýtal pána Fica, ako hlasoval a bude hlasovať pri podobných návrhoch. Projekt súdneho manažmentu má počítačovo anonymným prideľovaním káuz sudcom chrániť občana pred korupciou. Je pravda, že tento systém nefunguje podľa očakávania? - Máte také informácie? Tak ako to funguje? Údajne aj tento typ výberu sa dá manipulovať v prospech toho či onoho sudcu... - Kto to tvrdí? Ako právnik máte právo na podobnú protiotázku: Viete však ako politik, že sa tento systém zneužíva naznačeným smerom? - Všetko je zneužiteľné. Ak počítač generuje výber sudcu, tak bez zásahu do softvéru to možné nie je. Boli také prípady, ktoré sa veľmi ľahko podarilo vyriešiť: žalobca podal desať identických žalôb, ktoré boli pridelené rôznym sudcom, a potom podľa toho, ktorý mu vyhovoval, deväť stiahol späť a zostala tam len jedna. Samozrejme, ten sudca bol prijateľný pre žalobcu. Systém súdneho manažmentu môže takéto prípady riešiť takým spôsobom, že identické prípady dá tomu istému sudcovi. Okrem toho, my sme už do trestného zákona zakotvili trestnosť konania, v ktorom sa účastník konania snaží obísť takýmto spôsobom náhodné prideľovanie vecí. Čiže, máte o tom vedomosť? - Počul som o tom. Inštitút korunného svedka sa osvedčil v mnohách krajinách vrátane USA. Nepomohol by aj nám? - Zvažujeme a chceme prijať inštitút spolupracujúceho alebo korunného svedka, to znamená osoby, ktorá je v tej korupčnej schéme zapojená, a na ktorú napríklad polícia zistí dôkazy o často aj nesúvisiacej trestnej činnosti. Výmenou za to, že buď sa nezačne trestné stíhanie, alebo že dôjde k výraznému zníženiu trestu, získa takúto osobu pre spoluprácu, trvajúcu aj niekoľko rokov. Prostredníctvom tejto spolupráce vlastne odkryje a odhalí celú korupčnú sieť. To znamená, že niekedy sa efekt týchto opatrení prejaví až o niekoľko rokov, očakávať, že urobíme rýchle legislatívne zmeny a zrazu odhalíme množstvo korupčných káuz, je trošku rozdiel. To bude vyžadovať jednak tvrdú prácu, a jednak aj čas, pretože odhaľovanie týchto korupčných schém trvá niekedy viac rokov. Prepokladáte, že prípadov, keď chytili sudcu priamo pri preberaní úplatku od otca obvineného, bude pribúdať? - To je veľmi originálny prípad, ktorý sa možno stane raz za desať rokov. Ak sa vôbec stane. Je pravdepodobné, že ten sudca, aspoň to zatiaľ vyplýva zo zverejnených informácií, nemal problémy si o úplatok požiadať. Samozrejme, je to len vrchol ľadovca. Justícia, ako aj iné štátne orgány pôsobia ako uzavreté orgány, to znamená, že existuje korupčná schéma zložená okrem sudcov aj z advokátov, aj prokurátorov, a len v rámci tejto uzavretej schémy dochádza ku korupcii. Teda konkrétny sudca väčšinou nezoberie úplatok od neznámej osoby, od neznámeho účastníka konania, ale len od osoby, ktorú pozná. Odhaľovanie korupcie v takomto uzavretom systéme je o to náročnejšie. Aký je váš názor na návrh zákona o preukazovaní pôvodu majetku od Roberta Fica? - Samotná myšlienka je správna. Koniec koncov to nie je nápad Roberta Fica, ale aplikuje sa bežne v Taliansku a USA. Je to veľmi komplikovaná právna úprava a má podobu kódexu. Jednak preto, aby sa nedala zneužiť voči politickým oponentom, a jednak preto, aby sa nedala ľahko obísť. Poslanec Fico predložil do parlamentu návrh zákona na päť paragrafov. Riešiť nový inštitút v našom právnom poriadku v civilnom konaní je nevyhnutné iba komplexnou právnou úpravou. To, čo navrhol poslanec Fico, bolo ľahko zneužiteľné, pretože tam neboli jasné definície, za akých podmienok môže generálny prokurátor iniciovať civilné konanie. Okrem toho ju bolo možné ľahko obísť, pretože majetok sa dal veľmi ľahko previesť na inú obchodnú spoločnosť. Ten návrh zákona, som, žiaľ, aj keď myšlienka je správna, vnímal ako populistické gesto. Rád však prizvem pána poslanca Fica, aby sa podieľal na príprave takejto novej právnej úpravy. Občanom strpčujú život prieťahy v súdnom konaní. Čo s tým chcete robiť? - Je ich tak veľa, pretože je relatívne veľký nápad agendy na súdoch. Nemáme vytvorený efektívny proces a dobrý manažment spisu po súde. Je to súhrn okolností, ktoré sa dajú riešiť iba súhrnom opatrení. Žiadne opatrenie však nie je samospasiteľné. Spomeniem niekoľko opatrení, ktoré chceme realizovať, aby sa čas súdneho konania skrátil. Pripravujeme novelu občianskeho súdneho poriadku, teda zákona, ktorý upravuje civilné konanie. Jeho cieľom je, aby sa civilné konanie stalo menej formálne a viac efektívne, aby sa odbúrala možnosť, najmä odporcom, svojím konaním odďaľovať súdne rozhodnutia. Ďalej chceme ešte v intenzívnejšej miere zavádzať projekt súdny manažment. Prostredníctvom neho môžeme výrazne šetriť čas sudcov, pretože sa podstatne zrýchli kolobeh spisu po súde. Umožní, aby po podaní žaloby bolo vytýčené prvé súdne pojednávanie. Tretie opatrenie spočíva v personálnom posilnení súdov vyššími súdnymi úradnikmi, ktorých dvesto už nastúpilo v tomto roku a ďalších dvesto nastúpi budúci rok. Odbremenia sudcov od jednoduchých procesných vecí. Môže k odbremeneniu súdov prispieť aj mimosúdne vyrovnanie? - Áno. V tomto roku bolo prijatý zákon o rozhodcovskom konaní. Rozhodcovské konanie je jednou zo základných metód mimosúdneho riešenia sporov. Ak sa nám podarí zaviesť efektívne mimosúdne riešenie sporov, tak najmä v obchodno-právnej agende môže poklesnúť nápad vecí na súdy, pretože pre podnikateľov je mimosúdne riešenie zaujímavejšie, lebo je neformálnejšie, a tým pádom aj rýchlejšie. Samozrejme, keď klesne počet obchodno-právnych vecí na súdoch, tak budú môcť rýchlejšie rozhodnúť v iných prípadoch. V niektorých krajinách sa obchodno-právna agenda vybavuje mimosúdnou cestou až v rozsahu 30 percent. Plánuje sa rekodifikácia Občianskeho zákonníka aj Trestného zákona. V akom časovom horizonte? - Na to, aby bola prvá verzia nových trestných kódexov posunutá do Legislatívnej rady vlády treba ešte niekoľko mesiacov, možno pol roka. Návrh by sa mal dostať ešte tento rok do parlamentu a poslanci by mali mať dostatok času na jeho prerokovanie a schválenie. Civilná rekodifikácia je v skoršom štádiu prípravy. Neviem, či dnes máme kapacitu pripraviť rekodifikáciu celého súkromného práva v novom Občianskom zákonníku a či nebude schodnejšie ísť cestou čiastkových noviel. Z Okresného súdu Bratislava I. odišlo v dôsledku prijatia zákona o štátnej službe tridsať zapisovateliek. Do 1. mája tam bola lehota na podpísanie prehlásenia o štátnom zamestnancovi. Do výpovednej lehoty bolo ešte päť mesiacov, aby sa zamedzilo tomuto masovému odchodu. Nestalo sa tak. Prečo? - Po prvé: ten zákon je zlý. Po druhé: tento problém nevznikol na iných súdoch, iba na Okresnom súde Bratislava I. Pritom dostatočne dlho vedeli, že zapisovateľky nespĺňajú kvalifikačné kritériá, no nič v tejto veci neurobili. Rád by som sa preto opýtal vedenia tohto súdu, prečo sa nepripravili na účinnosť nového zákona, tak ako ostatné súdy, ktoré takýto problém nemali. Čiže zodpovednosť padá jednoznačne na Okresný súd Bratislava I.? - Vo veľkej miere áno. Iné súdy urobili také zmeny, aby ich zamestnanci kvalifikačné kritériá splnili. O sudcoch sa v tejto spoločnosti toho veľa dobrého nepovedalo. Dokonca časť kritiky Európskej komisie išla presne aj týmto smerom. Máte pocit, že sudcovia sú posilou, alebo skôr slabinou justičného systému na Slovensku? - Sú základom justičného systému. Napriek tomu, že otvorene hovorím o problémoch v justícii, tak som presvedčený o tom, že väčšina slovenských sudcov sú erudovaní právnici, morálne spôsobilí vykonávať tieto funkcie. Práve tá menšina, ktorá tieto kritériá nespĺňa, robí zlé meno celej justícii. Pod rozhodnutiami o väzbách, či trestných veciach, nie sú podpísaní ani vyšetrovatelia, ani prokurátori, ale sudcovia. Oni nesú najväčšiu zodpovednosť v trestných konaniach. Mnohé prípady už naznačili, že aj justícia je schopná sa vysporiadať s kauzami, ktoré sú spojené s organizovaným zločinom. Justícia má problémy, tak ako aj ostatné časti justičného systému. Je viac na očiach, povedzme ako prokuratúra, ale nie je na tom o nič horšie. Sudcovia vo všeobecnosti patria k tým kvalitnejším právnikom. Môže mať zníženie počtu okresných a krajských súdov v preťaženom slovenskom súdnictve pozitívny efekt pre občana? - Áno, môže. Pretože existencia veľmi malých okresných a krajských súdov znemožňuje sudcom možnosť špecializovať sa. Núti ich to rozhodovať veci občiansko právne, obchodné aj trestné. Pri takej rozsiahlej právnej regulácii spoločenských vzťahov je špecializácia nevyhnutná. Dnes už nikto nemôže byť odborník na všetky právne odvetvia. Keďže sudca musí rozhodovať takú širokú paletu vecí, tak tým trpí kvalita rozhodovania. Okrem toho pre občana nie je dôležité, ako ďaleko je od neho súd geograficky vzdialený, najmä ak berieme do úvahy, že na súd sa dostane v priemere raz, dvakrát za život. Dôležitejšie ako dĺžka cesty je to, aby súd rozhodol včas a spravodlivo. Rozhodnutie, ktoré súdy budú zrušené, padne v krátkom čase, pretože politicky je to priechodné iba na začiatku funkčného obdobia vlády. Čo bude s tými sudcami? Budú prepustení, alebo presunutí na iné súdy? - Áno, tým sudcom budú ponúknuté voľné sudcovské miesta na iných súdoch. Váš program 3xR – razantne, rýchlo a reformne sa týka celého rezortu? - Celého rezortu. Chceme razantne bojovať proti korupcii a páchateľom násilnej trestnej činnosti a voči recidivistom, chceme rýchlejšie súdne konanie. Na razantné reformy potrebujete aj nový personál... - Zatiaľ sa darí vytvoriť dobrý tím ľudí zložený zo sudcov a právnikov, ktorý bude vedieť tie reformné kroky zrealizovať. Prídu sem teda noví ľudia? - Mnohé funkcie sú neobsadené, takže sem prídu aj noví ľudia. Zostaňme ešte pri hesle 3xR. Váš kolega Palko v minulom funkčnom období doslova zmietol zo stola návrh na prijatie antidiskriminačného zákona. - To urobil parlament. ... ale z jeho iniciatívy. Najnovšia správa Európskej komisie upozornila na absenciu tohto zákona a odporúča nám jeho prijatie. Budete rovnako razantne, rýchlo a reformne postupovať aj v prípade tejto legislatívnej normy? - Budeme o tom diskutovať, ale nezdá sa mi potrebné, ani ako právnikovi, takýto zákon prijať. Má ho totiž iba menšia časť štátov EÚ. Veci, ktoré ten zákon rieši – definície niektorých typov konaní – sa dajú riešiť aj novelizáciou Zákonníka práce, zákona o štátnej službe, zákona o verejnej službe a zákona na ochranu spotrebiteľa. Treba v nich zaviesť definície priamej a nepriamej diskriminácie. To je dôležité a môžeme to urobiť aj takýmito novelizáciami a nemusíme prijímať osobitný zákon. Váš predchodca veľmi rezolútne vyhlásil, že pokiaľ on bude ministrom spravodlivosti, zákon o registrovanom partnerstve nebude prijatý. Budete v tomto kurze pokračovať? - Každý z nás pozná viacerých ľudí, ktorí sú homosexuálne orientovaní. Nikto nechce, aby boli diskriminovaní, alebo aby im bolo ubližované. Otázka stojí inak: či okrem manželstva priznáme iným formám spolužitia preferenčné zaobchádzanie, aké dnes štát prisudzuje manželstvu a následne rodine. Nebolo by to šťastné riešenie, pretože manželstvo a rodina plní v spoločnosti unikátnu funkciu, zabezpečuje prežitie. Iné formy spolužitia to neplnia. Otázka teda znie: je spravodlivé, aby dve formy spolužitia, ktoré vychádzajú z nerovnakej situácie, mali rovnaké práva. Myslím si, že to spravodlivé nie je. Myslíte si, že v rámci registrovaného partnerstva by sa nedali rovnako zmysluplne vychovávať deti? - Nie. S hosťom SLOVA sa zhovárali Martin Muránsky a Marián Repa