Akí sme?

Mala celkom slušné renomé: Bola relatívne bohatá, v spoločnosti uznávaná a vážená. Dnes by sa bola dožila osemdesiatich štyroch rokov. Samozrejme, že nehovoríme o nijakej starej dáme, ale o Československej republike. 28. október 1918 je dňom, ktorému aj my Slováci vďačíme za veľa. Napriek tomu, nie je na Slovensku stále štátnym sviatkom. Po dlhom váhaní si ho pripomíname ako pamätný deň, ale v bežnom kalendári by ste ho ťažko hľadali vyznačený červenou farbou. Už roky vajatáme, či je tento historický moment ,,skutočne náš“, alebo či tým pravým slovenským vstupom do veľkých dejín nie je skôr 30. október, keď sme sa prostredníctvom Martinskej deklarácie prihlásili k Československej republike. Tak či onak, na veci to nič nemení a v kalendári sú stále uvedené iba mená Dobroslava a Šimon. Prítomnosť zhruba štyridsiatich ľudí pri Pamätníku československej štátnosti - levovi na Vajanského nábreží - azda najlepšie vyjadruje náš ambivalentný postoj k tomuto sviatku. V novinách som si na druhý deň prečítal vyjadrenie dvadsaťročnej študentky Univerzity Komenského: ,,Patrím ku generácii, ktorá tento historický medzník nezažila, preto k nemu mám vlažný vzťah. Pamätám sa, že keď som bola malá, bolo voľno. Tuším sme ani do školy nechodili.“ Jej slová sú natoľko úprimné, že vo svojej podstate vystihujú názor väčšiny obyvateľov Slovenska. A preto, ak by sa aj 28. október stal štátnym sviatkom, je veľmi otázne, či by v očiach verejnosti stúpol jeho význam. Pri čítaní esejí Ferdinanda Peroutku pod názvom Jací jsme, ktoré pôvodne publikoval v roku 1922 na stránkach novín, sa mi o to naliehavejšie na jazyk derie otázka, čo sme zač, akí sme my Slováci teraz, skoro desať rokov po osamostatnení. Nuž, nemôžeme sa viac vyhovárať ani na Čechov, ani na Maďarov, ani na kohokoľvek iného. Sme zodpovední len sami za seba. To je nesporné pozitívum. No tých negatív je priveľa. V eseji Malý národ a povaha Peroutka píše, že ,,mali sme oveľa skôr literatúru ako politiku“. O nás to platí tiež a daňou za to je značné romantizovanie si vlastnej minulosti. Svätoplukove prúty, odbojný Matúš Čák (bol to vôbec Slovák?) a potom šup až do 20. storočia k otcovi Tisovi. Vždy prítomný bol u nás pocit ohrozenia. Ten však nevyústil do nejakej výraznej aktivity, pre nás bola príznačnejšia skôr politika pasivity. Iné národy, Židia, Arméni alebo Holanďania, ktoré boli skutočne permanentne ohrozované okolím, či už ľuďmi, alebo prírodou, si vypestovali neuveriteľný zmysel pre praktický život. To im pomohlo aj na ceste k bohatstvu. Aj Česi našim národovcom v Martine pred sto rokmi radili: ,,Hleďte zbohatnout!“ Bohatstvo vychováva k sebavedomiu. No a hmotná chudoba zanecháva stopu na každej povahe, aj na tej našej ubolenej slovenskej. Ide však o to, ako sa bohatstvo nadobudne. Dnešná spoločnosť, plná rýchlozbohatlíkov, ktorí síce trpia pocitom falošného sebavedomia (jeden z nich už dokonca konečne aj sedí), sa však stáva čoraz pokryteckejšia. ,,Do batôžka si nalož, pretvárku, lož a faloš, a potom ich hoď z mosta do vody. Bez pretvárky a falše, hneď by ti bolo krajšie, hneď by tu bolo viacej pohody,“ spieval Jaro Filip s dvojicou L+S. Všetci to vieme, no napriek tomu, akoby nám vládlo heslo: ,,Pokrytci celého Slovenska, spojte sa!“