Medzi ozajstnou láskou a „ťažkopádnosťou“
Vo veku dvadsaťtri rokov napísal Albert Camus (1913-1960) malú zbierku esejisticko-prozaických čŕt, o ktorej po mnohých rokoch jeho starší kolega-spisovateľ a filozof Brice Parain povedal, že obsahuje to najlepšie, čo táto postava francúzskeho existencializmu vytvorila. Ku knižke, ktorá si až dnes prekliesnila cestu k slovenským čitateľom, však sám autor neskôr nadobudol ambivalentný vzťah. Jednak ju považoval za „ťažkopádnu“, no zároveň s odstupom času uznal, že na jej stranách je „viac ozajstnej lásky než na všetkých tých, ktoré po nej nasledovali“. Zdá sa, že dnešné slovenské vydanie Camusových raných čŕt Rub a líce môže potvrdiť platnosť obidvoch súdov – aj keď, ironicky, z iných dôvodov, než z tých, aké k ich druhému francúzskemu vydaniu uviedol svojho času sám autor. Každý, kto pozná Camusovo zrelé dielo, nájde dnes v tejto malej juvenílii mnoho motívov, ktoré autor rozpracoval neskôr. Napríklad v črte Irónia je to „existenciálna“ situácia, keď mladý muž večer opúšťa starú, poloochrnutú ženu, aby s priateľmi stihol filmové predstavenie. V neskoršom Cudzincovi (1940, resp. 1941) sa táto situácia zopakuje a vytvorí jeden z fatálnych momentov vedúcich k odsúdeniu „indiferentného“ Meursaulta. Dokonca aj jednotlivé vety (napríklad „Plakal iba v deň pohrebu, keďže slzy sa rinuli z očí všetkým, ale aj to od strachu, že nie je úprimný a že zoči-voči smrti klame“) akoby boli často surovinou pre neskoršiu slávnu prózu – surovinou, ktorá ešte ani zďaleka nedáva tušiť podobu a účel produktu, ale už vypovedá o jeho budúcich materiálových kvalitách. Déjá-vu zasa vyvolávajú tiché a statické rodinné scény z črty Áno aj nie, predznamenávajúce opisy z autobiografického románu Prvý človek, uverejneného až posmrtne v deväťdesiatych rokoch. Teplo mediteránu Napriek rozpakom, ktoré neskôr vyvolávala táto knižka u samého autora, sám uznával, že skrývala zárodok jeho budúceho estetického, filozofického a iste aj životného programu. Tento program sa vyjadruje „pravdou, že niet umenia bez odmietania ani súhlasu“; jeho prefiguráciou je nielen názov, ale aj obsah črty Áno aj nie, napínajúcej do krajnosti oblúk medzi stiesňujúcou skúsenosťou z návštevy Prahy a zmyslovo oslobodzujúcou prechádzkou po mediteráne. Tu azda po prvý raz vyhrotene formuloval dilemu prijatia či odvrhnutia extrémnych existenciálnych skúseností. To, čo pritom u Camusa pretrvalo ako magistrálne riešenie tejto dilemy, je postoj askézy a elementárnej prostoty pri nazeraní na svet – prítomný už v črtách Áno aj nie, Smrť v duši i Láska k životu („Áno, všetko je prosté. Veci komplikujú ľudia.“ Áno aj nie.) Táto askéza však ako pozitívum nefunguje bezpodmienečne. Camusovi bola cenná len chudoba alžírskych robotníckych štvrtí, kde vyrastal (na rozdiel od chladných parížskych priemyselných periférií), pretože „za more a za slnko v Afrike netreba platiť“. Skúsenosť s chudobou severu vníma naproti tomu ako ubíjajúcu, umŕtvujúcu akúkoľvek tvorivosť. Je pravda, že askéza a prostota, akokoľvek sú tiež dotované príjemným stredomorským podnebím, prinášajú u Camusa problém emocionálneho ochudobnenia – jeho próza sa postupne zvnútra „ochladzuje“; najlepšie to vidno práve na Cudzincovi, lebo toto dielo je opäť svojím spôsobom programom (s iným emocionálnym posolstvom než Rub a líce), ale takisto aj na Páde, v románe Mor i v niektorých poviedkach zbierky Exil a kráľovstvo. Z hľadiska emocionality je Rub a líce azda „najteplejšou“ Camusovou knižkou, vracajúcou nás práve dnes, v dobe estetiky „coolness“ ako špičky ľadovca súčasnej chladnej severnej civilizácie, k mediteránnemu pôvodu európskej kreativity. Krásnym príkladom tohto návratu – pretože pri tvorbe vzťahu k Stredozemiu ide z kultúrnohistorického hľadiska vždy o návrat – je črta Áno aj nie, vyjadrujúca pocity autora, vracajúceho sa po dlhom čase do rodného Alžírska: „Ak je pravdou, že jediným rajom je ten, ktorý sme stratili, viem, ako nazvať to čosi krehké a neľútostné, čo vo mne prebýva. Emigrant sa vracia do svojej vlasti. A ja, ja sa pamätám.“ Túto vetu sme v najrozličnejších podobách čítali v najväčších dielach európskej literatúry, vyjadrujúcich túžbu po domovine, ktorá je zároveň túžbou po juhu. „Ťažkopádnosť“ a ťažkopádnosť Teplo, vyžarujúce z čŕt Rubu a líca, je takto do veľkej miery kultúrnohistorickou energiou, energiou uvoľňovanou návratom ako prastarým, od Odyssey tradovaným literárnym motívom Stredomoria. Jedným z vonkajších symptómov postupného vytrácania sa tohto tepla je Camusov čoraz vycibrenejší, krištáľovo-priezračný štýl, školený na francúzskom (teda „severskom“) klasicizme – táto ideálna clarté, jasnosť vyhlasovaná za charakteristikum i hodnotu francúzskej literatúry, je aj atribútom neskoršieho Camusovho písania. Neskoršieho, lebo Rub a líce – ak by sme prijali autorovo kritické sebahodnotenie – je určitým spôsobom „ťažkopádne“ práve zo štylistického hľadiska, alebo skôr z hľadiska súhry štýlu a ľudskej skúsenosti; iste, je to zrelá kniha, no stále len tak, ako sú zrelé všetky diela, v ktorých sa autorom v ktorejkoľvek fáze ich individuálneho tvorivého vývinu podarilo zomknúť myšlienky do uzatvorenej formy. „Ťažkopádnosť“ je tu evidentná v tom, ako si intuitívna myšienka, podložená ešte nevyzretou skúsenosťou, hľadá uzatvorenú formu a ako pritom občas siahne po stereotype. Výsledok býva horúco patetický (napríklad: „Smrť pre všetkých, ale každému takú smrť, aká mu patrí.“ Irónia). Okrem tejto „ťažkopádnosti“ máme v prípade Rubu a líca do činenia ešte s ďalším jej typom, za ktorý však Camus nemôže; ide o nemotorný či nepozorný preklad. Lapidárnosť camusovských viet, ich presnosť a jednoznačnosť, pokiaľ ide o vyvolávanie zmyslových predstáv (pre kritika Rolanda Barthesa bol Camus dokonca ideálom „čistého písania“!), tu viackrát utrpela povrchnosťou prekladu. To prekladateľ hovorí o „bezrukom“ slepcovi (Smrť v duši), lebo autorovi išlo zjavne o „jednorukého“, keďže „zdravou rukou“ hral na harmonike; hlavná postava ležala podľa prekladu na posteli „roztiahnutá“ – nie „rozvalená“ ani „vystretá“ (tamtiež). V tej istej črte sú aj dvere „rozďavené“ (ako ústa? Takáto metaforizácia je hodna Vercorsa, ale nie Camusa!). A v Áno aj nie zasahuje prekladateľské nepochopenie aj významovú rovinu: štylisticky sa tu znejasňuje, ako prišla matka k otrasu mozgu. Atakďalej. No ani líce, hoci posvätené Krátkym slovníkom slovenského jazyka, sa v názve knihy nevyníma – nemecký preklad pôvodného L´Envers et l´endroit siahol svojho času pre istotu po titule inej črty z Camusovej zbierky: Zwischen Ja und Nein, teda Medzi Áno a Nie – v slovenskom preklade Áno aj nie. Našťastie, tieto necamusovské „ťažkopádnosti“ neochudobňujú dielo o jeho myšlienkovú plnosť. Enormný zážitok z čítania Camusa sa tu rovná rozdielu medzi evokovanou túžbou po „ozajstnej láske“ a daňou, ktorú azda každý túžiaci spláca v podobe „ťažkopádnosti“. (Albert Camus: Rub a líce. Slovenský spisovateľ, Bratislava 2002. Preklad Igor Navrátil.)
