Reklama
Reklama

Dvakrát Groch: Stretnutie s neobyčajnom

Pri hodnotení zbierok poézie možno nie je celkom namieste začať ich výzorom. Napriek tomu však v tomto prípade treba urobiť výnimku – a to hneď z niekoľkých dôvodov. Prvým je kontrast medzi tým, čo za knižný dizajn považujú v niektorých našich vydavateľstvách a v akej podobe sú tieto vydavateľstvá schopné poéziu vydávať.
Počet zobrazení: 345

Pri hodnotení zbierok poézie možno nie je celkom namieste začať ich výzorom. Napriek tomu však v tomto prípade treba urobiť výnimku – a to hneď z niekoľkých dôvodov. Prvým je kontrast medzi tým, čo za knižný dizajn považujú v niektorých našich vydavateľstvách a v akej podobe sú tieto vydavateľstvá schopné poéziu vydávať. Nemenovaným kráľom ignorantov akéhokoľvek vkusu a zmyslu pre estetiku je určite Slovenský spisovateľ. To, čo v tomto vydavateľsve dokázali spraviť z Ferlinghettiho (ale predtým napr. aj z Urbana alebo Buzássyho) už naozaj nemožno považovať iba za neúctu k ich tvorbe, ale za ignoranciu akýchkoľvek estetických kritérií. Naproti tomu Grochove zbierky To a L´acinéma upútajú už na prvý pohľad. Niekomu sa azda môže zdať prehnané, že dve ani nie tridsaťstranové knižky vychádzajú v tvrdej väzbe, so šnúrkovou záložkou a L´acinéma dokonca aj s prebalom. Veľkorysosť pokračuje aj vo vnútri – kvalitný papier s jemným béžovým nádychom, dostatok voľného priestoru - na prvej dvojstrane je len názov vydavateľstva, na ďalšej meno autora a na tretej názov zbierky. Celá úprava oboch kníh je akoby ostenzívnou definícou toho, čím by poézia mala byť – stretnutím s neobyčajnom. A Grochove zbierky toto kritérium určite napĺňajú. Čo Groch nie je Ak by sme chceli Erika Grocha zaradiť do kontextu súčasnej slovenskej poézie, najjednoduchšie bude vymedziť ho negatívne – charakterizovať ho tak, že poukážeme skôr na to, aký nie je, kam nepatrí. V prvom rade ho rozhodne nemožno zaradiť k básnikom, vezúcim sa na konjunktúrnej vlne (vo svete už dávno odoznenej) záujmu o postmodernu, spájanú s relativizáciou hodnôt, drsnými gestami a odosobneným extrovertným jazykom. Pre jeho básne je charakteristický skôr návrat k esenciálnym osobným postojom, ktorých prameňom je individuálna životná skúsenosť: Ak jestvuje živý Boh, modli sa najmenej polovicu dňa/ - a ešte trošku. To málinko bude na konci všetkým. / Keď nejestvuje, pozri: hnilé ovocie, dvor, koža z králika,/ strom, dážď, mravce, dvanásť rovnakých obrázkov Panny,/ elektrónkové rádio, video s deťmi, lavica, na ktorej spíš,/ hrebeň v kúpeľni, vlas, náušnice, gombík. To nestačí. (L´acinéma, str. 25) Je to ten druh skúsenosti, ktorú nemožno logicky uchopiť, ani bezprostredne verbalizovať: Pozerám sa na stôl pod lakťami./ Nie je to pole, ani tráva/šumiaca inými jazykmi./Je to stôl, z dreva, zo stromu,/z usínajúcej hviezdy, z ničoho./Nechápem to a vonia to. (To, str. 19) Jeho postoj je demonštráciou nutnosti pokory, potreby súcitu a zodpovednosti: Omnoho, omnoho viac ako presnosť úsudku je láskavosť / úsudku, pretože kým sa presnosť úsudku usiluje srdce / odhaliť, láskavosť ho ponúka (charis) (L´acinéma, str. 19). Tento Grochov postoj možno v skutočnosti nazvať odvahou. Odvahou hovoriť o existenciálnych otázkach a problémoch, spoluvytvárajúcich našu vnútornú axilógiu. O postojoch, ktoré možno ľahko ironizovať (a patrí to aj k bontónu), pretože sú zámerne „bezbranné“, kladúce dôraz na intenzitu a hĺbku zážitku, prameniacu z neutíchajúceho žasnutia nad bytím. Nie je zbierka ako zbierka Grochove verše sú plné naivity. Nie však povrchnej a plytkej, ale naivity toho, ktorý pochopil, že bytiu nemožno vzdorovať, že pre splynutie s ním je potrebný tichý súhlas. Súhlas toho, kto chápe bez toho, aby cítil potrebu vysvetľovať. Kto chápe na základe viery. Zložiť okuliare a už nevidieť písmená, iba/knihu, z ktorej rastie strom, a o chvíľu ani/strom nie, len vtáka, ktorý sedí na strome, /a nakoniec ani toho nie, len jeho spev, ktorý/odvráti čistý, prostý zrak. (To, str. 28) Problémom možno je, že najmä vo svojej zatiaľ poslednej zbierke L´acinéma Groch túto svoju potrebu nevysvetľovať mierne preháňa. To spôsobuje, že jeho religizujúca a meditatívna poézia, plná pôsobivých obrazov, je až akosi pričasto popretkávaná abstraktnými definíciami, ktoré pôsobia cudzodorodo a miesto ozvláštnenia textu skôr celkovú poetiku básní svojou suchopárnosťou a vyabstrahovanosťou rušia. Zbierka To mi rozhodne pripadala živšia a bezprostrednejšia a osobne ju považujem za jednu z najlepších zbierok poézie, aké u nás v poslednom čase vyšli. L´acinéma akoby sčasti napĺňala obavy, prítomné v básni Z chôdze dnešného dňa: „Moja úzkosť spočíva v tom, že sa to, čo mám urobiť,/stane afektom, posadnutosťou...“ (L´acinéma, str. 19). (Groch, Erik Jakub: To. Drewo a srd, Banská Bystrica 2000. Groch, Erik Jakub: L´acinéma. Drewo a srd, Banská Bystrica 2001.)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama