Neznesiteľná ľahkosť Imreho Kertésza

Švédska akadémia vied desiateho októbra udelila Nobelovu cenu za literatúru Imremu Kertészovi a ten sa tak stal prvým maďarským nositeľom tohto významného ocenenia. V priebehu posledných desiatich rokov sa zároveň stal (po poľskej poetke Wislawe Szymborskej a nemeckom spisovateľovi Gűnterovi Grassovi, pôvodom z Gdaňska) už tretím laureátom tejto významnej ceny, pochádzajúcim zo stredoeurópskeho regiónu. Výbor pre udeľovanie ceny svoj výber odôvodnil tým, že Imre Kertész celým svojím dielom ukazuje „krehkosť jednotlivca v barbarskom behu dejín“. Obsedantnou témou a traumou, ku ktorej sa Imre Kertész vo svojich knihách neustále vracia, je holokaust. Hrôzy z odstupu Sám prežil Osvienčim a autobiografické prvky sa objavujú prakticky vo všetkých jeho románoch. Hrôzy koncentračného tábora však opisuje úplne iným jazykom než väčšina ostatných autorov, ktorí o tejto téme píšu. Jeho knihy rozhodne nemožno zaradiť k tým, ktoré sa podľa Bernharda Schlicka spolupodieľajú na vytváraní toho, čo tento nemecký spisovateľ nazýva osvienčimským gýčom: „... z Osvienčimu sa stáva gýč, keď sa tvárime, že ľudstvo z neho nakoniec vyšlo nepoškodené, keď nevidíme, že holokaust ako možnosť súvisí s deformáciami civilizácie. Keď sa hovorí o Osvienčime bez toho, aby sa hovorilo o modernom totalitarizme, a keď sa Osvienčim berie len ako vec Nemcov a Židov. Okrem toho existuje ešte aj hmatateľný osvienčimský gýč: holokaustovská sentimentalita, holokaustovské stereotypy, holokaustovské tabu, holokaustovské rituály a pomník holokaustu s holokaustovským parkom a detským ihriskom holokaustu.“ Nič z toho v Kertészových románoch nenájdeme. Nájdeme v nich však niečo iné, niečo, čo v mnohých ľuďoch vyvoláva rozpaky, ba až pobúrenie. Je to irónia. Práve kvôli nej spisovateľa svojho času obvinili z cynizmu, ľahostajnosti a bagatelizovania ľudského utrpenia. Vo svojich knihách nepoužíva veľké slová a rozhodne ich nemožno redukovať iba na enumeráciu hrôz, s ktorými bol spojený fašistický pokus o vyhladenie celých národov. O osvienčimskom pekle píše ako o určitej dobe, ktorá istý čas trvala a stala sa súčasťou jeho života: „Stretol som sa s väzňami,“ vravel som mu, „čo žili v koncentračnom tábore už štyri, šesť alebo aj dvanásť rokov – presnejšie – ešte žili. A títo ľudia museli tie štyri, tých šesť či dvanásť rokov, čiže v tom poslednom prípade dvanásť krát tristošesťdesiatpäť krát dvadsaťštyri hodín... a v tých hodinách každú minútu, sekundu nejako vyplniť. Na druhej strane – pokračoval som – práve to asi pomohlo aj im, lebo keby tých dvanásť krát tristošesťdesiatpäť krát dvadsaťštyri krát šesťdesiat krát šesťdesiat časových jednotiek spadlo na nich naraz, neboli by to vydržali ani telom, ani mozgom.“ (Bezosudovosť.) O hľadaní šťastia Práve kontrast medzi neprijateľnou situáciou, ktorá trvá, ale ktorej koeficient neprijateľnosti nemôže byť po celý čas absolútny, tvorí jadro Kertészovej umeleckej výpovede. Bolo treba prečkať, bolo treba hľadať únik, hľadať momenty šťastia uprostred absolútneho utrpenia. Áno, o tomto, o šťastí v koncentračných táboroch by som im mal najbližšie porozprávať, ak sa ma budú pýtať. Ak sa vôbec budú pýtať - hovorí spisovateľ na inom mieste. Tento kontrast, videnie hrôzy akoby z odstupu, naivným až iro-nickým pohľadom, svojho času pobúrilo ľudí, zvyknutých na to, že veľké utrpenie si pýta veľké slová. Zvyknutých na osvienčimský gýč. Kertész odmieta falošnú ľútosť a lacnú sentimentalitu, nechce, aby celá jeho osobnosť bola redukovaná iba na toho, ktorý bol nevinný, toho, ktorý prežil. Chce podávať svedectvo. Svedectvo o holokauste, o tom, ako sa stal cudzincom vo vlastnom štáte, o tom, ako ľahko sa dokážu zmeniť ľudia: „Človek je zhrozený ľahkosťou, s akou totalitné systémy rušia autonómnu osobnosť... Napĺňa nás strachom a neistotou, že sa v určitom období nášho života zmenilo toľko ľudí, alebo aj my sami, na bytosť, ktorú neskôr naše racionálne Ja so svojimi zdravými zmyslami a občianskou morálnosťou nemôže, nechce poznať, s ktorým sa nechce stotožniť.“ (esej Nešťastné 20. storočie) Práve táto myšlienka sa ako červená niť vinie Kertészovým dielom. Neustále sa nám snaží pripomínať, aké je to ľahké, aké je to normálne. V románe Bezosudovosť na jednom mieste ústami hlavného rozprávača vraví, že aj plynové komory patria k životu práve tak, ako deň nečinne strávený na colnici, alebo letmý bozk. A práve táto ľahkosť (pre niektorých cynická a neakceptovateľná), s akou k sebe priradí bozk, deň zabitý na colnici a plynové komory, nás intuitívne núti odporovať mu, nesúhlasiť. Táto ľahkosť spoluvytvára kontrast, keď je hrôza umocňovaná iróniu, keď je pomenovaná len nepriamo, akoby z odstupu. Z odstupu, ktorý nás núti nahliadnuť a emotívne uchopiť to, čo je slovami nevypovedateľné.