Budapešť – zbytočné vyznanie

Naozaj je na čase, aby som si vyjasnil svoj vzťah k mestu, v ktorom žijem už šesťdesiatosem rokov a ktoré čoraz menej poznám. A to, že sa do tohto púšťam na cudzí podnet, pokladám za nadmieru výhodné. Som teda voľný, neviaže ma realita, ktorú by mi moji krajania podchvíľou obtierali o nos. Opíšem napríklad nejakú ulicu, z ktorej sa pomaly dvíha ľadový dych opustenosti
Počet zobrazení: 987

Naozaj je na čase, aby som si vyjasnil svoj vzťah k mestu, v ktorom žijem už šesťdesiatosem rokov a ktoré čoraz menej poznám. A to, že sa do tohto púšťam na cudzí podnet, pokladám za nadmieru výhodné. Som teda voľný, neviaže ma realita, ktorú by mi moji krajania podchvíľou obtierali o nos. Opíšem napríklad nejakú ulicu, z ktorej sa pomaly dvíha ľadový dych opustenosti, akoby viedla po meravom výseku mesta zaliatom nemilosrdným svetlom Chiricovho obrazu, a moji krajania vykríknu: Hohó, to poznáme, veď je to Munkácsyho ulica, len kde je ten obchod s miešaným tovarom, podobločnica na druhom poschodí, kde večne horí svieži muškát, alebo hravý pudlík od susedov, ktorý doobeda zakaždým veselo vystrája, keď zazvoní poštár?! Nuž veru, zhodou okolností na mojej skici chýbajú práve tieto tri motívy: ale sú na nej povedzme ďalšie tri, ktoré zasa unikli pozornosti mojich spoluobčanov. Čiže – a k tomu som sa chcel dostať – skutočnosť nie je nič iné ako produkt našej obrazotvornosti, a darmo obývame tú istú nehnuteľnosť pod tým istým popisným číslom, ja podľa všetkého bývam v inom dome, v inom meste než moji susedia. A tak tu teraz budete počuť o mojej vlastnej, osobnej Budapešti, ktorá sa čoraz väčšmi presúva do mojej fantázie, do mojich spomienok. „Skutočná“ tvár „pravej“ Budapešti? Čo ma po nej? Som vysťahovalec, ktorý si už desaťročia zabúda vybaviť cestovné doklady, no vyhýba sa aj tomu, aby v meste zapustil hlbšie korene, veď kedykoľvek sa môže dostaviť poštár so svojimi papiermi; myslím, že by som nevedel výstižnejšie charakterizovať svoj vzťah k tomuto mestu, ale hádam aj k samotnému životu. Čo by mi bolo ľúto tu zanechať, keby som sa predsa len istého dňa musel zbaliť? Ľúto by mi bolo predovšetkým krajiny, takpovediac Budapešti ako prírody. Ten, kto sem príde a vyhýba sa tomu, aby sa s kýmkoľvek púšťal do reči – alebo je rovnako hluchonemý – ten sa tu v okamihu stane kozmopolitom. V polohe a architektúre Budapešti, ktorej našťastie chýba monštruozita neobývateľných veľkomiest, je skrytý onen prísľub, ktorý moderný nervový systém, pripravený na všemožné vzrušenia, v okamihu „chytá“ ako citlivá anténa a na ktorý sa nalaďuje. Je to prísľub prijatia, resp. privlastnenia, a vyžaruje ho hádam veľkorysá otvorenosť a zároveň upokojujúca ohraničenosť panorámy mesta. V detstve som bol zvlášť vnímavý na túto odzbrojujúcu krásu mesta. Mal som rád dlhé električkové trate pretínajúce Budapešť, ktoré viedli z hustej zástavby Józsefvárosu k nečakane sa roztvárajúcej priestrannosti, k tajomne modrastým budínskym kopcom. Dnes je väčšina týchto tratí zrušená a len málo ulíc si zachovalo meno, ktoré som poznal z detstva. Dejiny tu boli také zdrvujúce a absolútne – dalo by sa povedať, že totálne – že si robili nárok nielen na duše, ale aj na názvy ulíc. Napríklad poznám až päť názvov Andrássyho cesty, tejto radiály vytvorenej podľa vzoru Champs Elysée či Kurfürstendammu, ktorá sa začína takmer pri Dunaji a ústi do veľkolepého námestia na okraji Városligetu. Pôvodne sa nazývala jednoducho Sugár út, teda Radiála. Neskôr ju nazvali podľa niekdajšieho ministerského predsedu Andrássyho cestou. Po druhej svetovej vojne bola Stalinovou cestou, v čase revolúcie 1956 zasa „Cestou maďarskej mládeže“, aby ju krátko nato kádárovská reštaurácia pokrstila na „Népköztársaság út“, teda Cestu ľudovej republiky. Námestie tvoriace centrálnu križovatku dostalo vďaka svojmu geometrickému tvaru názov Oktogon, potom sa volalo Mussoliniho námestím, neskôr sa stalo Námestím 7. novembra. Nechcel by som však pokračovať v tomto bezduchom štýle bedekrov. Len ma prekvapuje, s akou náhlivou ľahostajnosťou prechádzam v poslednom čase po Oktogone, ak sa náhodou vyskytnem v tých končinách. Nepohne sa vo mne ani len náznak nejakej nostalgie či asociácie. Samozrejme, v duchu prechovávam obraz Oktogonu, budapeštianskeho námestia, ale presne tak by som ho prechovával kdekoľvek, nech by som bol v Berlíne, Londýne alebo Szolnoku. K jeho niekdajším kaviarňam, ku Claridgeu, ale najmä k Savoyu a Abbázii mám veľmi živý a nie celkom bezbolestný vzťah; no o tom všetkom mi rozpráva len moja pamäť, nie skutočný Oktogon, po ktorom sa ani nepoobzerám. Človek má viacero životov, ktoré sa od seba svojimi výraznými charaktermi líšia, a uplynulý čas mení prítomnosť, alebo ju zahladzuje. Nejde o to, že zo svojho mesta „vyrastieme“, alebo naopak, že na rozdiel od neho sa „ošúchame“; ide skôr o to, že náhle – a najväčšmi to prekvapí možno nás – sa po ňom obzeráme ako cudzí, akoby sme tu ešte nikdy neboli. A na druhý deň, keď sa prichytíme pri rovnakom pocite cudzoty, musíme s tichou rezignáciou prijať fakt, že na tomto svojom pocite už nič nezmeníme. Prednedávnom som s takpovediac vopred uváženým zámerom spomínania vyhľadal istú ulicu na úpätí Rózsadombu; zanedlho som však zistil, že reálne miesto mi nieže nepomáha, naopak, len mi prekáža pri vyvolávaní spomienok na ňu. Nenašiel som tu nijaké, vôbec nijaké stopy po tienistej, tichej a takmer elegantnej budínskej uličke, kde rok alebo roky krátko pred vojnou bývala moja matka so svojím novým manželom. Doslova som musel odtrhnúť zrak od betónovej opachy obklopenej asfaltovou púšťou, ktorú prezývali hotelom a ktorú si sem vysnívala socialistická architektonická zúrivosť, aby som sa pokúsil predstaviť si tajomný malý palác svojho detstva, napoly zakrytý plotom a bujným rastlinstvom záhrady za ním. Bola to budova niekdajšieho tureckého veľvyslanectva, pamätné miesto, kam sa na jar 1914 ukryl nastupujúci maďarský ministerský predseda pred nemeckými okupantmi, keďže sa v tom čase práve zaplietol do jedného zo svojich beznádejných rokovaní s anglosaskými mocnosťami o separátnom mieri. Keď som sa v tejto uličke znova objavil v prvom povojnovom lete, plnom odriekania, na mieste neobarokového – alebo hádam rokokového? – paláca stála iba neveľmi štýlová hromada ruín, plot zmizol, v zdivočenom parku mekotala koza s naliatym vemenom, pripútaná k drevenému kolíku, narýchlo vbitému do zeme, a na môj priateľský záujem odpovedala bodavými pohybmi sklonenej hlavy. Nuž, to sú dejiny, ktoré tak zavčasu narušili moju detskú harmóniu s týmto mestom. Aj môj otec dvoril istej dáme, ktorú si neskôr zobral za ženu; tento príbeh nás však zavedie z Budína rovno do srdca peštianskej časti mesta. Raz večer, keď sme sa z dvorenia vracali domov a šli sme práve cez Sándorovo (dnes Gutenbergovo) námestie, môj otec sa náhle zarazil a naznačil, aby som bol ticho. Smerom od Okružnej sa ozývalo zmätené hulákanie. Otec povedal, že tentoraz nemôžeme ísť domov zvyčajnou cestou, ale s menšou obchádzkou. Takmer behom ma viedol temnými bočnými ulicami, nevedel som ani, kade chodíme. Vyrevúvanie za nami pomaly tíchlo. Otec mi vysvetlil, že v neďalekom kine hrajú nemecký film s názvom Jud Süss a že dav valiaci sa z kina potom hľadá medzi okoloidúcimi Židov a robí pogromy. A on so svojimi krásnymi, hustými čiernymi vlasmi, s trocha levantskou tvárou sa ľahko mohol dostať do podozrenia, že je skutočne tým, čím je – Židom. Mohol som mať vtedy deväť rokov a ešte som nikdy nepočul slovo pogrom. Aj som sa otca spýtal, čo to je. Nevedel mi to veľmi vysvetliť. Možno ani nechcel. Ale podstatu slova mi vysvetlila jeho roztrasená ruka, jeho správanie. Pochopil som: V dôsledku určitých svojich osobitostí, o ktorých som toho veľa nevedel, sa musím ľudí báť. No to, čo moju detskú dušu skutočne zdrvilo, bolo náhle poznanie, že ma tu očividne nemajú radi. Napriek tomu som si neskôr aj dvakrát vedome zvolil Budapešť za svoje bydlisko. Prvé z tých dvoch rozhodnutí možno predsa len nebolo až také vedomé. Presnejšie, ani nie šestnásťročné vedomie, ktoré to rozhodnutie urobilo, si ešte neveľmi uvedomovalo význam rozhodnutia. Ako som napísal na inom mieste, možno som sa sem vrátil hnaný inštinktom túlavého psa. Ani som neuvažoval o tom, že by som mohol ísť niekam inam, hoci v buchenwaldskom koncentračnom tábore, ktorý sa začiatkom leta 1945 zmenil na prechodné núdzové ubytovanie „displaces persons“ – povedzme „odsunutých osôb“ – ma zahŕňali skvelými ponukami. Ponúkali mi Švédsko alebo Švajčiarsko, kde ma dajú do poriadku, a potom sa môžem dostať aj na niektorú americkú univerzitu. Ukázali mi fotografiu vojnovej Budapešti, možno sa objavila v niektorých amerických novinách. Na obrázku som okamžite rozpoznal Kalvínovo námestie. Tu musím poznamenať, že predvojnové Kalvínovo námestie sa ani trochu neponášalo na miesto známe dnes pod týmto názvom. Toto námestie bolo kedysi jednou z ozdôb mesta, uprostred stála fontána, ktorej dominoval Neptún, dookola elegantné obytné domy; námestie som poznal dôverne, veď ho pretínala trasa mojej obľúbenej električky číslo 16, vedúca z Kecskemétskej ulice k Barossovej ulici. Podľa fotografie bolo teraz v ruinách. Zbúrané domy, postŕhané elektrické vedenia, zdochnuté kone. Sem sa chceš vrátiť? spytovali sa. Áno, sem som sa chcel vrátiť, a to sa mi, aj keď nie bez ťažkostí, podarilo. Druhýkrát som si už bol dokonale vedomý svojej voľby a jej rozhodujúceho významu pre môj ďalší osud. Mal som vtedy dvadsaťsedem rokov a práve potlačili povstanie roku 1956. Každým svojím nervom som túžil odtiaľto odísť; no iné moje rozhodnutie, ktoré som urobil predtým a ktoré rozhodlo o mojom živote inak, ma nepustilo. Krátko predtým totiž – nejaké dva, tri roky – sa mi stala zvláštna vec: Naplnený životnými skúsenosťami s dvoma terormi, dvoma totalitami, sa mi totiž z môjho červeného reklamného pera ako z nejakej kanyly, ktorú mi vsunuli do žily, začal rinúť na papier text zmáčaný červeňou. Začal som písať a cítil som, že s touto činnosťou už nechcem prestať. No vedel som, že ak odídem odtiaľ, kde ľudia hovoria mojím jazykom, už nikdy viac nebudem písať. Bolo neskoro. V šestnástich som si ešte mohol osvojiť cudzí jazyk, v dvadsiatich siedmich už nie. Musel som teda ostať, a keď som už zostal, musím sa priznať, že divadlo desaťročí, ktoré nasledovalo po potlačení revolúcie, táto fantastická, a zároveň zdrvujúca skúsenosť, rozhodujúcim spôsobom utvárala môj život a moje myslenie. Samozrejme, nielen formovala – zrejme aj deformovala. No nikdy som neoľutoval, že som zostal tu, tak ako sa človek naučí dodatočne si vážiť útrapy, ktoré mu dopomohli k vyššiemu poznaniu. Mohol som byť účastníkom svojskej etapy života Budapešti, jej sivého živorenia v púšti bezvýhľadnej každodennosti, čo sa tu nazývalo socializmom, a myslím si, že som spoznal korene a pružiny jej vitality, ktoré jej pomohli prekonať tieto vyprahnuté desaťročia, a to takmer nebadane. Vlastne ani nemám knihu, ktorá by nebola o tom: o nedobrovoľnom a zahanbujúcom procese vegetovania. V každej knihe, ktorú som napísal – nie je ich priveľa – sa objavuje Budapešť, a zakaždým inak: raz je to vojnová Budapešť, inokedy trpiaca pod „ničivým totálnym mierom“ (aby som citoval slová jednej svojej poviedky, Anglickej vlajky), potom ukazuje Západom toľko oceňovanú grimasu „gulášového socializmu“, neskôr je to zasa tvár postkomunistickej Budapešti. A kým som opisoval mesto, spoznával som seba samého. Dnes už dobre viem, že ma od mesta, v ktorom žijem aj dnes, v konečnom dôsledku odtrhla vášeň písania. Pretože táto vášeň – písanie – bola pre mňa odjakživa dobrá len na to, aby ma oslobodila spod tlaku prostredia a okolností. To, že som znova a znova opisoval Budapešť, slúžilo oveľa väčšmi tomu, aby som sa jej zbavil, než aby som ju zvečnil. Tak som prostredníctvom každého nového diela postupne nechával za sebou mesto bez toho, aby som sa z neho v skutočnosti pohol – mohol pohnúť. Dnes to už môžem urobiť, nielen v predstavách, ale aj v praxi. Je to veľká zmena a nemyslím si, že by bol jej význam unikol mojej pozornosti. Vo svojej poslednej knihe – jej názov znie Niekto iný – z roku 1991 nachádzam túto vetu: „Slobodu nemožno zažiť na tom istom mieste, kde sme zažívali svoje otroctvo.“ Čo tu teda ešte stále hľadám? So slobodnou Budapešťou ma už môj osud nespája, práve preto, lebo sloboda – sloboda nás oboch – toto spojenie zrušila. Žijem tu, ale mohol by som žiť aj inde; moja prítomnosť tu už nie je nevyhnutná, a to ma mätie ako zavŕšený vzťah, ktorý sa akosi predsa len nemôže skončiť. V duchovnom zmysle je moja prítomnosť tu neoprávnená, tak ako počas diktatúry – paradoxným spôsobom – bola oprávnená. Aby som bol presnejší: Už o nič nejde, keď tu žijem. Budapešť už nie je duchovným miestom, ani v zmysle negatívnej inšpirácie; jednoducho nemá duchovnú atmosféru. Budapešť je mesto bez pamäti, kde sa namiesto sebaskúmania a chvejivého vzrušenia z odhodlaného poznávania rodia skôr legendy a lživé nostalgie. Možno potrebuje práve toto, možno práve svojej amnézii, alebo ak chcete, duchovnej pružnosti vďačí za svoju životaschopnosť, večnú mladosť. Toto mesto je vždy pripravené na všetky zmeny; ibaže jeho ďalšie premeny sa mňa už v istom zmysle netýkajú, lebo ma neobohacujú o ďalšie existenciálne poznanie, neznamenajú zaťažkávaciu skúšku pre moju mravnú odolnosť. Skrátka, toto mesto je pre mňa zbytočné, tak ako aj ja som sa stal zbytočným preň; moja prítomnosť tu nie je výsledkom ďalšej možnej voľby, naopak, je výsledkom nevykonanej voľby; nežijem tu preto, že by som toto prostredie pokladal za nepostrádateľné, že by som tu mal ešte nejakú mimoriadne dôležitú robotu. Aj dnes som, podobne ako v detstve, vnímavý k jej kráse; ale forma duchovného bytia, ktorú som si vytvoril práve v opozícii voči forme bytia tohto mesta, mi trocha prekáža, aby som sa v ňom odovzdane kochal. Som vysťahovalec, ktorý jednostaj odkladá vybavenie cestovných dokladov. V skutočnosti to nie je také súrne. Medzitým som sa tu veľmi pekne zabýval, načo tajiť. Mám pracovňu a môj život sleduje pár modrých očí. Ak ma donútia k priznaniu, prosím, uznávam: Som šťastný. No zato ešte nie je na škodu pripraviť si kufor, aby aspoň ako memento bol v izbe vždy poruke. (Esej „Budapešť—zbytočné vyznanie“ pochádza z vydania: Imre Kertész: Vyhnaný jazyk. Kalligram, Bratislava 2002, preklad Juliana Szolnokiová.)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984