Reklama
Reklama

Albánsko 2002 (1)

Albánsko u nás nepatrí medzi bežné turistické ciele. Zájazdy do tejto krajiny sa organizovali v druhej polovici 50. rokov, ešte pred prerušením vzájomných kontaktov; v 90. rokoch ponúkala cesty do Albánska istá cestovná kancelária špecializovaná na cesty dobrodružného charakteru.
Počet zobrazení: 1349

Albánsko u nás nepatrí medzi bežné turistické ciele. Zájazdy do tejto krajiny sa organizovali v druhej polovici 50. rokov, ešte pred prerušením vzájomných kontaktov; v 90. rokoch ponúkala cesty do Albánska istá cestovná kancelária špecializovaná na cesty dobrodružného charakteru. Časy sa však menia – tohtoročná liberalizácia vízového režimu bola súčasťou balíka opatrení s cieľom podporiť turistický ruch v krajine. Bez víza, či predsa len s vízom? Takéto motto sprevádzalo moje prípravy na júlovú cestu do Albánska. Tamojšia vláda začiatkom júna rozhodla, že občania niektorých východoeurópskych krajín (vrátane Slovákov) budú môcť v čase od 15. júna do 15. septembra cestovať do Albánska bez víz. „Zatiaľ to nie je oficiálne, stále vydávame víza,“ dozvedel som sa, keď som si krátko po 15. júni overoval túto informáciu na albánskom veľvyslanectve v Prahe, ktoré má v kompetencii aj Slovensko. Zatiaľ to nie je oficiálne... To isté mi povedali začiatkom júla, tri dni pred plánovaným odchodom. Cestovať na poslednú chvíľu do Prahy sa mi nechcelo. Na um mi však zišla spásonosná myšlienka. Siahol som po telefóne. Áno, vízum dostanete aj u nás, odpovedal na moju otázku pracovník albánskej ambasády v Budapešti. Naša vláda pre vás pozastavila vízovú povinnosť, ale ešte to musí schváliť parlament. (Keď sa tak stalo, bol som už niekoľko dní v Tirane.) A tak cestujem do Budapešti. „Ale veď dnes nič neletí,“ čudoval sa albánsky veľvyslanec, ktorý mi vystavil vízum. Narážal tým na skutočnosť, že k nepočetným európskym leteckým spoločnostiam, ktoré pravidelne lietajú do Tirany, patrí aj maďarský MALÉV. Ja však dávam prednosť ceste vlakom do Subotice a odtiaľ do Belehradu; nočným autobusom sa odveziem priamo do Ulcinja, najjužnejšieho mesta na jadranskom pobreží Čiernej Hory, ktoré poznajú aj mnohí naši turisti. Po krátkom oddychu na ulcinjskej pláži ma čaká posledná etapa cesty: úsek Ulcinj – Skadar – Tirana. Ľahko dosiahnuteľný Ulcinj je naozaj vhodným východiskom pre vstup do Albánska – a nielen preto, že má orientálny kolorit a na jeho uliciach počuť okrem srbčiny aj albánčinu. Severoalbánsky Skadar, tretie najväčšie mesto v krajine, bol vlani vzdialený od Ulcinja asi 180 km, od tohto roku sotva 40 km. Cestovať z Čiernej Hory do Albánska totiž dlhé roky znamenalo prechádzať cez jediný hraničný priechod (Božaj – Hani i Hotit): cesta z Ulcinja do Skadaru sa neobišla bez poriadnej okľuky okolo Skadarského jazera, najväčšieho jazera na Balkánskom polostrove. Na konci mája 2002 sa vzdialenosť medzi týmito mestami skrátila na štvrtinu: príslušné orgány opäť otvorili (po 54 rokoch!) hraničný priechod na ceste, ktorá priamo spája obidve mestá. A tak nie je problém odviezť sa z Ulcinja ranným mikrobusom až do Skadaru. Na hraniciach môj pas vzbudí záujem albánskych pohraničníkov – taký tu ešte nevideli. Nie, nie som Slovinec; predtým bolo Československo, teraz je Česko a Slovensko. Pre mňa je dôležité jedine jedno: po roku som opäť v krajine orlov. Krajina orlov Krajina orlov... Takéto označenie môže evokovať panorámu majestátnych hôr, „kde orly krúžia“ (pod týmto názvom u nás vyšla začiatkom 60. rokov zbierka albánskych historických legiend a povestí). Jazykoveda tu však ponúka menej poetické vysvetlenie. Predstavu o „krajine orlov“ zrejme spôsobila ľudová etymológia, ktorá zblížila etnický názov shqiptar (Albánec) a meno krajiny Shqipëri (Albánsko) s výrazom shqipe (orol). Tieto vlastné mená však z hľadiska svojho pôvodu súvisia skôr so slovesom shqiptoj, ktoré v dnešnej albánčine znamená „vyslovujem“: Išlo tu o novšie sebaoznačenie Albáncov s pôvodným významom „hovoriaci jasne, zrozumiteľne, naším jazykom a pod.“. Označenie shqiptar od stredoveku postupne vytlačilo starší názov od koreňa Alban- (ten si medzitým osvojili ostatné európske jazyky), ktorý podľa najčastejšieho výkladu Albánci zdedili od svojich predkov Ilýrov, obyvateľov starého Balkánu. Legenda o „krajine orlov“ je o inom. Podporuje ju aj dvojhlavý orol na albánskej zástave. Pôvodne išlo o erb šľachtického rodu Kastriotovcov, z ktorého pochádzal národný hrdina Skanderbeg. Tomuto mužovi sa v 15. storočí podarilo zjednotiť albánske územia a celé štvrťstoročie odolávať tureckej expanzii, po jeho smrti sa však Albánsko stalo takmer na päť storočí súčasťou Osmanskej ríše. Nezávislosť získalo až v rokoch 1912 – 1913. Dlhodobá turecká okupácia prispela k tomu, že Albánsko bolo fakticky až do 20. storočia akýmsi „bielym miestom“ na mape Európy. Táto situácia sa v istom zmysle zopakovala po druhej svetovej vojne. Staršia generácia ešte zažila „nerozborné priateľstvo našich národov“ v 50. rokoch minulého storočia, keď Československo aj Albánsko boli vernými spojencami Sovietskeho zväzu. Albánska verzia hesla „So Sovietskym zväzom na večné časy“ prestala byť aktuálna na prelome 50. a 60. rokov, keď sa Albánsko v politickom spore Sovietskeho zväzu a Číny postavilo ako jediná východoeurópska krajina na stranu ďalekovýchodnej mocnosti. Hlavným dôvodom na takúto zmenu kurzu boli podľa všetkého mocenské ambície dlhoročného albánskeho vodcu Envera Hodžu, ktorý odmietol prijať kritiku Stalina a kultu osobnosti (Tirana bola zrejme jedinou východoeurópskou metropolou, v ktorej centre stála generalissimova socha až do začiatku 90. rokov). Zrejme sa obával, že pre sovietske vedenie by mohol byť nepohodlný... Žiaľ, ako „revizionisti“ sa nakoniec prejavili aj čínski spojenci, ktorí sa po smrti svojho vodcu Mao Ce-tunga v roku 1976 začali otvárať svetu – a tak Albánsko v mene ideologickej čistoty prerušilo spoluprácu aj s Čínou, tentoraz však zostalo bez mocného spojenca. Zahraničné vysielanie Rádia Tirana (mali aj českú redakciu) pravidelne informovalo svojich poslucháčov, ako Albánsko vzdoruje úkladom „svetového imperializmu a revizionizmu“ a vďaka politike „spoliehania sa na vlastné sily“ úspešne buduje novú spoločnosť. Nástupcovia Envera Hodžu († 1985) sa pokúsili zmierniť izoláciu krajiny. Svoje opatrné reformné úsilie zintenzívnili po roku 1989: Albánci mohli vďaka zahraničným televíznym kanálom sledovať vtedajšie udalosti vo východnej Európe, a tak existovali obavy, že zmeny sa uskutočnia podľa rumunského scenára... Tiranský režim – alebo aj tyranský režim, veď v albánčine sa slová Tiranë (Tirana) a tiran (tyran) vyslovujú takmer rovnako – však nezachránila ani politika „obnovy“. Čo bolo ďalej, videli sme na televíznych obrazovkách: útek domáceho obyvateľstva na zahraničné zastupiteľské úrady (júl 1990), dav rúcajúci Hodžovu sochu v centre Tirany (február 1991), lode plné utečencov. Nasledovala zahraničná humanitárna pomoc (roky 1991 – 1992)... Začalo sa neľahké postkomunistické obdobie, v nejednom ohľade obdobie odstraňovania dôsledkov minulého režimu. Niektoré z nich sú viditeľné hneď po vstupe do krajiny. Bunkre vidno všade Na albánskom území náš mikrobus spomaľuje: povedané po albánsky, cestný úsek od hraníc do Skadaru ešte len čaká na „rehabilitáciu“. Krajina postupne obnovuje svoju infraštruktúru. Aj s pomocou európskych rozvojových fondov sa opravujú existujúce cesty, často postavené ešte pred druhou svetovou vojnou. Začínajú sa budovať diaľnice. Uvažuje sa aj o výstavbe autostrády, ktorá by spojila Tiranu s kosovskou Prištinou. Vlani som sa na vlastnej koži presvedčil, že je potrebná. Cestná vzdialenosť obidvoch miest je asi 320 km. Linkový autobus ju zvládne za dvanásť hodín, ako mi povedali v prištinskej cestovnej kancelárii; že pritom na niektorých horských úsekoch ide z cestujúcich dušu vytriasť, zistil som až cestou. Čitateľa, ktorý sa rozhodne počítať priemernú rýchlosť takejto dopravy, poprosím, aby k tým dvanástim hodinám pridal aj päťhodinové čakanie na hraniciach medzi Kosovom a Albánskom – v obidvoch smeroch bol iba jeden jazdný pruh. Nedlho za hranicami vidno prvé bunkre, azda najbizarnejšie dedičstvo minulého režimu. Začali ich budovať v 70. rokoch a podľa niektorých autorov sú dôsledkom okupácie Československa v roku 1968. Enver Hodža sa vraj obával, že ak by sa susedná Juhoslávia politicky zblížila so Sovietskym zväzom, jej územie by sa mohlo stať východiskom pre podobnú inváziu Varšavskej zmluvy do neposlušného Albánska. Bunkre možno vidieť v Albánsku takmer všade – vysoko v horách, na morských plážach (v obidvoch prípadoch hyzdia prírodnú scenériu) aj uprostred sídlisk. Podľa niektorých odhadov ich vybudovali vyše pol milióna. Samozrejme, ak sa stavali bunkre, nezostávali kapacity na výstavbu ciest či bytov... Čo s nimi? Radosť z nich majú azda len výrobcovia suvenírov: miniatúrna imitácia bunkra s nápisom ALBANIA poslúži ako popolník či ako ťažidlo na spisy. Likvidácia autentických exemplárov je náročná, možnosti mierového využitia značne obmedzené – tieto betónové opachy môžu slúžiť azda len ako sklady. Boli však aj prípady, keď dostatočne veľké bunkre poskytli útočisko ľuďom, ktorí po prepustení z pracovných táborov zostali bez strechy nad hlavou; z niektorých bunkrov sa po potrebných úpravách stali kaviarničky, ba dokonca aj modlitebne. Boj proti „ópiu ľudu“ Nijaká z komunistických krajín nezašla v boji proti „ópiu ľudu“ (takto označil náboženstvo Karol Marx) tak ďaleko ako Albánsko, ktoré sa v roku 1967 vyhlásilo za ateistický štát. Akékoľvek náboženské aktivity boli zakázané: kňaza, ktorý – ak neskončil niekde v pracovných táboroch – tajne pokrstil dieťa, mohli odsúdiť na smrť. Štát skonfiškoval majetok náboženských inštitúcií (nie je ťažké predstaviť si, že podobné akcie sprevádzalo pálenie náboženskej literatúry, cirkevných matrík či ikon), chrámy sa začali využívať ako sklady či stajne, v najlepšom prípade ako kultúrne strediská – z katedrály v Skadare, tradičnom katolíckom centre severného Albánska, zvanom aj „balkánsky Rím“, urobili telocvičňu. Akademický výkladový slovník albánčiny z roku 1980 uvádza v hesle krishtlindje (Vianoce) veľavravnú exemplifikáciu: Nuk i festojmë më krishtlindjet – Vianoce už neoslavujeme. O desať rokov bolo všetko inak a v 90. rokoch sa po celej krajine začali rekonštruovať mešity (väčšina Albáncov prijala počas tureckej nadvlády islam), katolícke i pravoslávne kostoly. V Albánsku začali pôsobiť početní misionári – v Tirane som sa stretol aj so sympatickou pani Miou z Bratislavy. A ešte malá kuriozita: hoci nie som moslim, ako filológa ma potešilo arabsko-albánske vydanie Koránu, ktoré som získal vďaka saudskoarabskej islamskej nadácii. Od hraníc nie je do Skadaru ďaleko. Na prehliadku mesta teraz nemám čas, s plným plecniakom by to navyše nebolo pohodlné. U pouličného zmenárnika (nie však veksláka v našom ponímaní, v albánskych mestách sa takto živí nemálo ľudí) vymením nejaké valuty a kráčam hodný kus na stanovište mikrobusov do Tirany – v Albánsku neexistujú autobusové stanice nášho typu, márne by ste hľadali cestovný poriadok... Vo východiskovej stanici šofér čaká, kým sa mu mikrobus naplní. Dve voľné miesta do Tirany! Sklamal som: nenastupujem do mikrobusu, sadám si do neďalekej kaviarne. To nič, času dosť, prídu ďalší cestujúci a ja sa odveziem ďalším mikrobusom. Dovtedy si vypijem kávu – tureckú (nie však zalievanú, tu sa turecká káva pripravuje v džezve), veď som v najzápadnejšej krajine Orientu. Teraz už nasadám do mikrobusu, cesta do Tirany by mala trvať necelé tri hodiny. Mikrobus asi o hodinu zastane, šofér sa márne pokúša opraviť poruchu, nakoniec komusi zatelefonuje z mobilného telefónu a my čoskoro prestupujeme do iného vozidla. Cesta pokračuje a s ňou aj vyzváňanie mobilov – v Albánsku pôsobia dvaja operátori, ktorých reklamné slogany pripomínajú situáciu u nás spred dvoch-troch rokov, a tak si dovolím predpovedať, že čochvíľa medzi nimi vypukne (alebo už vypukol?) známy konkurenčný boj. Aj malí chlapci, ktorí chodia po baroch a ponúkajú cigarety, už stihli rozšíriť svoj sortiment o predplatné karty. Blížime sa k Tirane. Dnešnú albánsku metropolu založil podľa tradície miestny veľkostatkár Sulejman paša v roku 1614 na križovatke obchodných ciest. Najskôr vybudoval pekáreň, ktorá ponúkala karavánam čerstvý chlieb, po čase k nej pribudol turecký kúpeľ a okolo obidvoch zariadení postupne vzniklo trhovisko. Sulejman paša pomenoval vznikajúcu osadu podľa perzského veľkomesta Teherán; niektoré pramene tvrdia, že tak urobil na pamiatku akéhosi vojenského víťazstva v tejto časti Osmanskej ríše. A možno to bol iba reklamný trik: zastav sa u nás, unavený pútnik, doplň si zásoby na našom trhovisku, osviež sa v našom tureckom kúpeli – a bude ti rovnako dobre ako v luxusnom Teheráne v ďalekej Perzii... Čas plynul, z pôvodného mena Teherán vzniklo nové meno Tirana, a práve Tirana sa vzhľadom na svoju geografickú polohu stala v roku 1920 albánskou metropolou. Mestečko, ktoré malo v roku 1912 iba 12 000 obyvateľov, sa rýchlo rozvíjalo: v roku 1938 tu žilo 25 000 ľudí, v roku 1990 ich bolo vyše 240 000. Odhaduje sa, že v 90. rokoch sa počet obyvateľov mesta takmer zdvoj- až strojnásobil – do Tirany sa sťahuje obyvateľstvo z chudobnejších oblastí krajiny, ktoré hľadá lepší život v hlavnom meste. V dohľadnom čase by mali byť známe výsledky sčítania ľudu z roku 2001, milovníkov štatistík však sklamem: možno pochybovať o tom, či v nich budú zahrnutí aj obyvatelia načierno postavených domov na tiranských predmestiach... Problémy s vodou a elektrická polícia Dom, v ktorom mi zabezpečili ubytovanie moji tiranskí známi, stojí od konca 50. rokov v širšom centre Tirany. Bývanie u pani Servete má okrem výhodnej polohy a milej domácej aj iné pozitíva – je čisté, nie drahé... a má aj atribút, ktorého význam na Slovensku nedoceňujeme. Ak pútnik po príchode do niekdajšieho Teheránu zmyl zo seba únavu a nečistotu v tureckom kúpeli, cudzinec, ktorý práve dorazil do dnešnej Tirany a teší sa na osviežujúcu sprchu, to nemusí mať také jednoduché: zásobovanie vodou nie je v Tirane (ani v iných albánskych mestách) bez problémov. „Môžem sa ísť umyť?“ opatrne sa pýtam domácej panej po skončení zoznamovacieho rozhovoru a v duchu sa už vidím, ako kvočím vo vani a čľapkám na seba vodu z obrovského vedra či suda, akými bývajú vybavené kúpeľne v albánskych domácnostiach – kým voda tečie, treba sa zásobiť. Problémy s vodou sú zvlášť nepríjemné v lete, keď ortuť teplomera neraz vystupuje nad 35 stupňov. Dáma, ktorá sedela v tiranskej internetovej kaviarni neďaleko mňa, zrazu prehovorila do mobilu po česky. Slovo dalo slovo, a tak sme sa napokon dostali aj k predchádzajúcim návštevám v Albánsku. Pani Johanna, žijúca vo Viedni, si okrem iného zaspomínala, ako sa v prvej polovici 90. rokov vybrala do novopostaveného luxusného hotela v centre Tirany, ktorý mal zabezpečené aj nepretržité zásobovanie vodou, s jediným cieľom – vkĺznuť na dámsku toaletu a umyť si tam vlasy... Môj tiranský príbytok sa našťastie nachádza v štvrti, kde s vodou viac-menej nie sú problémy: keby pani Servete ponúkala ubytovanie v inzertnom časopise, s čistým svedomím by mohla použiť zďaleka nie samozrejmú formulku „voda 24 hodín denne“. Ťažkosti s infraštruktúrou – koľko nepohody a stresov sa skrýva za týmto slovným spojením... Azda najproblematickejším odvetvím zostáva energetika. Kapacity na výrobu elektrickej energie zostali na úrovni z konca 80. rokov, spotreba však stále rastie – energiu potrebuje nielen rozvíjajúce sa hospodárstvo, ale aj domácnosti: keď sa krajina otvorila svetu, zlepšilo sa ich vybavenie dovtedy úzkoprofilovými spotrebičmi. Albánsko, ktoré kedysi exportovalo elektrickú energiu, je teraz odkázané na jej dovoz. Počas poslednej zimy nastala skutočná energetická kríza. Prednostne bolo treba zásobovať potravinárske závody či nemocnice, domácnosti mali prúd niekoľko hodín denne – a bez elektriny nefungujú ani čerpadlá na vodu, ani elektrické vykurovacie telesá... S elektrinou sú problémy, navyše je pre mnohých Albáncov drahá, a tak sa východiskom neraz stáva „čierny“ odber. V albánskych médiách nie sú vzácnosťou správy o smrteľných nehodách, ktoré spôsobila nelegálna manipulácia s elektrickým vedením: o tom, že nejde o zriedkavý jav, svedčí aj existencia samostatnej policajnej zložky – elektrickej polície. Kto je na tom lepšie, pomôže si inak: nápis „Máme generátor“ vo výklade kaderníctva ubezpečuje potenciálne návštevníčky, že pri výpadku elektriny nezostanú pod sušiakom s mokrou hlavou. Samozrejme, aj to je len východisko z núdze. „Vy uvažujete, čo s Jaslovskými Bohunicami a Mochovcami, a my by sme boli radi, keby sme mali aspoň jednu atómovú elektráreň,“ vzdychol si môj albánsky priateľ Artan, ktorý študoval na Slovensku. Napriek všetkým problémom tohto druhu Albánsko nezostalo bez výdobytkov modernej techniky. Za posledné dva-tri roky aj tu zaznamenal netušený rozmach internet. Počítače sú zrejme pre väčšinu albánskych domácností cenovo nedostupné, aj v menších mestách však už možno nájsť internetové kaviarne. Vlastné webové stránky majú rôzne štátne inštitúcie, súkromné firmy, ale i jednotlivci. Vďaka internetu si možno aj na Slovensku prečítať albánsku tlač. Týmto novodobým produktom „svetového imperializmu“ nepohrdli ani stúpenci Envera Hodžu, ktorí zriadili dve internetové stránky venované svojmu idolu – podľa úvodného textu na jednej z nich ide len o „skromný pokus o zachovanie a zveľadenie Jeho nesmrteľného diela, ktoré nám zanechal ako dedičstvo“, časom však vraj bude možné nájsť na internete Enverove spisy... Návrat komunizmu nehrozí Tvorca „nesmrteľného diela“ zomrel v apríli 1985. Jeho vdova Nexhmije v pamätiach vydaných na konci 90. rokov spomína, že keď manžel v 50. rokoch uvidel v Prahe zabalzamované telo Klementa Gottwalda, vyhlásil, že netreba napodobňovať balzamovanie Lenina – veď Lenin bol iba jeden... Diktátora uložili na tiranskom Cintoríne národných hrdinov. Nebol mu však súdený pokojný spánok. Po páde komunizmu albánske orgány exhumovali jeho telo a pochovali ho na verejnom cintoríne – uprostred národa, ktorý Hodža toľko miloval. S poriadnou dávkou čierneho humoru možno napísať, že Hodžu stihol priaznivejší osud ako vyššie zmieneného národného hrdinu Skanderbega: keď Turci obsadili mesto Lezha, kde Skanderbeg zomrel v roku 1468, otvorili jeho hrob a rozobrali si telesné pozostatky tohto udatného vojvodcu ako amulety... Rozvášnený dav sa zrejme uspokojil s tým, že vo februári 1991 zrútil diktátorovu sochu na tiranskom Skanderbegovom námestí – v máji 1992, keď sa uskutočnila Hodžova exhumácia, mali už obyčajní Albánci uprostred postkomunistického chaosu a sprievodného hospodárskeho kolapsu asi iné starosti V turistických sprievodcoch sa možno dočítať, že na Hodžovom hrobe sú vždy kvety od jeho obdivovateľov. Nájsť diktátorov hrob nebolo jednoduché: cintorín na západnom okraji Tirany bol rozsiahly a takmer ľudoprázdny. Nakoniec som zbadal akéhosi starčeka. Poprosil som ho, aby mi ukázal smer, on ma však viedol v 35-stupňovej horúčave ďaleko hore svahom, až kým sme neprišli priamo k hrobu. Kým som sa stihol poďakovať, starček sa sklonil a niekoľkokrát pobozkal náhrobný kameň, potom prešiel k Hodžovmu portrétu a vybozkával aj ten, akoby prišiel na hrob blízkeho príbuzného. Keď sa ma s rozžiarenými očami spýtal, či chcem vidieť aj hrob Enverovho otca, radšej som odmietol... Mimochodom, kvety na Hodžovom hrobe boli. Návrat komunizmu v tejto krajine nehrozí: obnovená Komunistická strana Albánska ako pokračovateľka Hodžovej Albánskej strany práce získala vo vlaňajších parlamentných voľbách necelé percento hlasov. Nie je však ťažké pochopiť, že časť Albáncov cíti určitú nostalgiu za starým režimom. Za Envera bol poriadok, nebola kriminalita, neboli také rozdiely medzi bohatými a chudobnými... Ľudská myseľ rada potláča menej príjemné spomienky, a tak nie je ťažké zabudnúť na potravinové lístky, na pravidelné vojenské cvičenia (aj pre ženy), na „dobrovoľné“ pracovné brigády konané v nedeľu, ktorá bola jediným dňom pracovného voľna... Mnohí ľudia mi nezávisle od seba rozprávali to isté: Ak sa niekde spolu zhovárali traja ľudia, jeden z nich bol nepochybne príslušníkom obávanej štátnej bezpečnosti Sigurimi (jej aktivitami sa inšpiroval najznámejší albánsky spisovateľ Ismail Kadare v románe Spiritus, o ktorého slovenskom vydaní informovalo aj Slovo č. 20/2002). Stačilo povedať, že v obchode nemajú to či ono, a ak o tom nejaký horlivec informoval príslušné orgány (niekedy tak urobil „bdelý“ blízky rodinný príslušník), mohli pozatýkať celú rodinu. Moja domáca spomínala, ako raz nechtiac povedala čosi podobné: „Išla som po ulici a čakala, kedy ma zozadu chytia pod pazuchy dvaja páni – pôjdeš s nami...“ Pani Servete skončila len základnú školu: čo asi mohli prežívať intelektuáli?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama