Ópium intelektuálov

Mohli by sme napísať siahodlhý zoznam významných činiteľov svetovej kultúry, ktorí v prvej polovici minulého storočia vyjadrili sympatie k Sovietskemu zväzu. Dnes ich často odsudzujú a ironizujú, bezpochyby však títo ľudia nevideli či nechceli vidieť viaceré znepokojujúce skutočnosti. Stáli pred dilemou, či ich majú považovať za „ťažkosti rastu“ alebo „detské choroby“,
Počet zobrazení: 2324

Mohli by sme napísať siahodlhý zoznam významných činiteľov svetovej kultúry, ktorí v prvej polovici minulého storočia vyjadrili sympatie k Sovietskemu zväzu. Dnes ich často odsudzujú a ironizujú, bezpochyby však títo ľudia nevideli či nechceli vidieť viaceré znepokojujúce skutočnosti. Stáli pred dilemou, či ich majú považovať za „ťažkosti rastu“ alebo „detské choroby“, ktoré sa za istý čas prekonajú, alebo ich zverejnením pomôcť tým spoločenským silám, proti ktorým sami bojovali. Aj v Sovietskom zväze, aj v krajinách, ktoré išli jeho cestou, existovali zoznamy zakázaných autorov a ich kníh. Malo to viacero príčin. Okrem ideových nepriateľov socializmu išlo aj o tzv. renegátov, teda tých, ktorí verili v ideály socializmu, no nechceli zatvárať oči pred nespornými faktmi. Takýchto „prekliatych“ autorov bolo viacero, napríklad Kautský či Trockij. Prekliate knihy Medzi „najprekliatejšie“ knihy patrili dve: román Georgea Orwella 1984 a reportážna kniha Andrého Gida Návrat zo Sovietskeho zväzu. Orwellova kniha je literárna fikcia sveta, ktorý ovládli tri stalinistické režimy. Dalo by sa dlho špekulovať o tom, ako je možné, že človek, ktorý poznal sovietsku realitu iba z činnosti sovietskych poradcov počas občianskej vojny v Španielsku, dokázal tak vynikajúco vystihnúť atmosféru a metódy totalitného režimu. Napriek tomu Orwell nikdy neprestal byť presvedčeným socialistom, jeho svetonázorové a ideologické postoje sa nedajú posudzovať iba podľa kníh 1984 a Zvieracia farma. S knihou Andrého Gida je to inak. Ten neurobil nič iné, iba uverejnil svoje dojmy. Tie však neboli také ružové ako reportáže iných autorov, jeho obraz ZSSR nebol taký nádherný ako u Júliusa Fučíka, ktorý chcel svojimi reportážami vedome pomáhať „milovanej krajine“. Nezbadaná súvislosť Pokiaľ viem, zatiaľ nik neskonštatoval zaujímavú podobnosť. V podobnom duchu, v akom sa niesol Gidov Návrat zo Sovietskeho zväzu, popísal svoje dojmy H. G. Wells v knihe Rusko v hmle, lenže už o desať rokov skôr. Wellsova kniha sa však nestala „prekliatou“, hoci sa o ZSSR vyslovovala dosť kriticky a Lenina dokonca charakterizovala ako „rojka z Kremľa“. H. G. Wells zbadal iba jedinú „potemkiniádu“ – v škole, kam ho jeho sprievodcovia zaviedli, ho prekvapilo, že tamojší žiaci podrobne poznali všetky jeho diela, dokonca aj tie, ktoré neboli preložené do ruštiny. Uznal, že boľševický teror bol „poctivý“ a že za istých okolností môže sovietsky systém prosperovať. Jednoznačne sa však vyznal zo svojho odporu k Marxovi a marxizmu a doslova sa mu bridili všadeprítomné Marxove portréty a sochy. Napriek tomu ho pri druhej návšteve ZSSR Stalin prijal a ich vzájomný rozhovor uverejnili v tlači, a to aj napriek tomu, že pri predošlej návšteve Wells skonštatoval nečakane veľký pokrok a teraz naznačil aj isté jemne kritické postoje. O dojmoch z druhej návštevy však už knihu nenapísal. Ostatne, dodnes ostali živé iba Wellsove sci-fi poviedky a romány z čias jeho mladosti, diela jeho zrelého veku už upadli do zabudnutia. Kto bol André Gide Jeho miesto vo svetovej literatúre najlepšie charakterizuje fakt, že v roku 1947 získal za svoje dielo Nobelovu cenu. Žil v rokoch 1869 až 1951, pochádzal zo starej hugenotskej (francúzska forma kalvinizmu) rodiny, no neskôr konvertoval na katolícku vieru. V jeho prípade existuje zaujímavá paralela s Orwellom – sympatie so socialistickými názormi v ňom vyvolali dojmy z kolónií, Francúzskeho Konga a Čadu. Kľúčovým dielom Andrého Gida boli Falšovatelia peňazí. Ide o literárnu formu, ktorá sa v druhej polovici minulého storočia označovala ako antiromán. Oveľa dôležitejšia je však skutočnosť, že Gide odmieta spoločnosť založenú na kulte bohatstva a vykorisťovaní. S Orwellom ho spájala aj úcta k slobode osobnosti, ktorú niektorí ľavicoví kritici označovali ako „krajný individualizmus“. Táto sympatia sa objavila až po zverejnených dojmoch zo Sovietskeho zväzu. H. G. Wells zasa v porovnaní s jeho názormi, napriek kritickému postoju k marxizmu, videl záchranu sveta iba v socialistickej spoločnosti, kde pojem súkromného vlastníctva stratí svoj zmysel. Významný český literárny kritik Bohumil Mathesius v doslove k Gidovej knihe konštatoval, že sa mnohí čudovali, ako sa mohol taký obhajca individualizmu prihlásiť ku komunizmu, keď východisko jeho svetonázoru bolo jednoznačne idealistické. André Gide svoj postoj odôvodňoval, že „ku komunizmu ho priviedlo štúdium evanjelia“ a záruky slobody indivídua vidí iba v komunizme. V ZSSR privítali túto konverziu s nadšením. Pozvali ho na návštevu a pri tej príležitosti mal možnosť predniesť smútočný prejav nad Gorkého rakvou. Lenže, ako sa neskôr ukázalo, na oboch stranách išlo o nedorozumenie. Gidov obraz ZSSR V úvode svojej knihy autor píše: „Sú tam veci dobré i zlé; mal by som povedať veci vynikajúce i najhoršie. Vynikajúce veci boli často získané za cenu mohutného vypätia. Vypätie nedosiahlo vždy a všade to, čo dosiahnuť chcelo. Niekedy si človek môže pomyslieť, že ešte nedosiahlo. Niekedy najhoršie veci sprevádzajú a podkladajú najlepšie veci; skoro by sa dalo povedať, že sú ich dôsledkom. Od najväčšieho svetla do najväčšieho tieňa prechádzame s náhlosťou, ktorá nás znepokojuje. Často sa stáva, že návštevník podľa svojich predpojatých názorov dokáže vnímať iba tú, či onú stránku. Často sa stáva, že priatelia Sovietskeho zväzu odmietajú vidieť to dobré alebo ho aspoň uznať; takže je pravda o Sovietskom zväze vyslovovaná s nenávisťou a lož s láskou.“ Zároveň vyslovil nádej, že „Sovietsky zväz nakoniec zvíťazí nad ťažkými omylmi, na ktoré vo svojej knihe upozorňujem, a je dôležitejšie, že osobité chyby jednej krajiny nemôžu skompromitovať ideu, ktorá by mala byť medzinárodná“. Koreň veci Ten, kto čítal Fučíkove reportáže o Sovietskom zväze, zistil, ako veľmi sa niektoré ich časti ponášajú na Gidove opisy. Napríklad ako opisoval moskovský Park kultúry a oddychu, detské škôlky a vysoké školy, či rekreačné strediská pre robotníkov. Jeho popisy pripomínajú Wellsa. Už sme spomínali, že skoro na každom kroku sa dalo natrafiť na Marxov portrét. Gide popísal byzantsky kult Stalina, najmä okolnosť, že ho ustavične vyhlasujú za neomylného a pripisujú sa mu všetky úspechy krajiny, ako by on sám bol ich jediným inšpirátorom. Možno, ak by Gidova kniha neobsahovala týchto niekoľko stránok, nestihlo by ju také prekliatie. Navyše tu bola okolnosť, o ktorej Gide nemal ani potuchy. Popisoval, že na každom kroku videl fotografie dievčatka v Stalinovom objatí. Netušil, že čoskoro zmiznú, pretože jej otec bude obeťou zinscenovaného procesu. Lenže, André Gide si povšimol aj iné veci. Napríklad tí, s ktorými besedoval, nechceli veriť, že aj v Paríži je metro. Študentky sa veľmi čudovali, keď im rozprával o veľkom úspechu sovietskych filmov Čapajev a My z Kronštatu vo Francúzsku. Namietali, že predsa všetky sovietske filmy sú vo Francúzsku zakázané. Postupne zistil, že ľudia majú o vonkajšom svete jednostranné, skreslené informácie. V čase, keď Gide navštívil ZSSR, bol prijatý zákon, ktorý zakazoval a trestal interrupcie. Čudoval sa, že bol prijatý bez verejnej diskusie. Väčšina tých, s ktorými mal možnosť hovoriť, tento zákon odmietala, no všimol si, že v tlači boli uverejňované iba súhlasné hlasy s týmto zákonom. Dokonca s trpkosťou musel konštatovať, že tamojšia propaganda prirovnávala homosexuálov ku kontrarevolucionárom a spôsob sexuálneho správania sa hodnotil politicky. Materinské znamienka minulosti Andrého Gida však zarazili ďalšie veci. Nečakal, že v Sovietskom zväze uvidí prejavy biedy a chudoby. Najdojemnejšie naňho zapôsobila existencia detí bez strechy nad hlavou. Všimol si pozoruhodnú vec. Keď sa milicionárov pýtal na osudy týchto detí, tvrdili mu, že ich posielajú do špeciálnych výchovných ústavov. Všimol si však, že milícia čoskoro tieto deti buď prepustila na slobodu, alebo pomery v spomínaných ústavoch boli také, že deti dávali prednosť životu na ulici. André Gide však spozoroval iný symptóm predurčujúci ďalšie osudy Sovietskeho zväzu: „Človek vidí, ako sa znova vytvárajú spoločenské vrstvy, ak už nie triedy, istý druh aristokracie; nehovorím tu o aristokracii vzniknutej na základe zásluh a osobných hodnôt, ale o aristokracii konformistov, ľudí pritakávajúcich, ľudí vzorného zmýšľania, o aristokracii, ktorá sa v budúcich generáciách stane aristokraciou peňažnou.“ Ďalej píše: „Ako nebyť zarazený nevážnosťou alebo aspoň ľahostajnosťou, akú tí, ktorí sú, alebo aspoň sa snažia byť „lepšími ľuďmi“, prejavujú k „nižším“, zriadencom, nádenníkom, mužom a ženám, ktorí vykonávajú „denné služby“, chcel som povedať: k chudobným. V Sovietskom zväze neexistujú triedy, to je pravda. Ale existujú chudobní. A je ich veľa; veľmi veľa. Dúfal som, že ich tam už neuvidím alebo presnejšie povedané: prišiel som do Sovietskeho zväzu práve preto, aby som ich už neuvidel.“ André Gide si povšimol, že „malomeštiacka mentalita, ktorá – ako sa obávam – má tam tendenciu sa rozvinovať, je, podľa môjho názoru, hlboko a dôkladne kontrarevolučná.“ Zároveň však upozornil, že vo vtedajšom Sovietskom zväze sa za „kontrarevolučné“ označovalo to, čo bolo nonkonformné, kritické k pomerom. Držitelia moci sa obávali tých síl, ktoré svojho času rozbili cárizmus, a spoločnosť chceli usmerniť, urobiť konformnou. Prejav nad Gorkého rakvou Už sme spomínali, že André Gide dostal príležitosť prehovoriť na Gorkého pohrebe. Povedal na ňom, že keď vypukla v Rusku revolúcia, vyslovili sa obavy, že „táto vlna z hlbín zatopí kultúru“. Zdôraznil, že kultúra je naozaj ohrozená, ale „nebezpečenstvo jej nehrozí od revolučných a oslobodzovacích síl, nebezpečenstvo naopak prichádza od strán, ktoré sa snažia ujarmiť tieto sily, zlomiť ich, dať ducha do pút. Kultúru ohrozujú fašizmy, úzke a umelé nacionalizmy, ktoré nemajú nič spoločné so skutočným patriotizmom, hlbokou láskou k vlastnej krajine“. Dokonca povedal, že „osud kultúry je v našich dušiach spojený s osudom Sovietskeho zväzu“. Jeho slová nemožno nazvať inak než prorockými. Negatívne javy, ktoré videl v Sovietskom zväze a ktorých kritika tak pohoršila tých, čo sa považovali za priateľov tejto krajiny, nenaznačovali nič iné než to, čo oveľa presnejšie vyjadril napríklad Lev Trockij, že v ZSSR hrozí reštaurácia kapitalizmu. Lenže, ako sa neskôr ukázalo, Sovietsky zväz, hoc pod Stalinovým vedením, bol jednou z kľúčových zložiek tých síl, ktoré zachránili svet pred barbarstvom fašizmu. To, čo videl André Gide, neohrozovalo svet, ale výdobytky revolúcie, kompromitovalo nádej, že je vôbec možný spravodlivejší spoločenských poriadok. Čo chcel dosiahnuť nacizmus, to vopred celému svetu oznámil Adolf Hitler v knihe Mein Kampf. Ľudstvu hrozil taký barbarský systém, ktorý ešte v dejinách nepoznalo. To, čo nacizmus predviedol počas druhej svetovej vojny, bolo ničím oproti tomu, čo by čakalo svet po jeho víťazstve. Kritici Gidovi vyčítali jeho individualizmus. Akosi zabudli, že on sám podrobil ostrej kritike buržoáznu spoločnosť a jej mechanizmy potláčajúce ľudskú individualitu. Tieto tendencie ku konformizmu sa v ešte väčšej miere prejavujú dnes. To, čo uvidel v ZSSR, skutočne ohrozovalo jeho smerovanie k sociálne spravodlivej spoločnosti. Nebolo pravda, že by umelo zveličoval nepatrné nedostatky. Napriek tomu nebude môcť nik popierať úlohu, ktorú Sovietsky zväz zohral pri záchrane našej civilizácie pred barbarstvom fašizmu.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984