Neurčitý odklad vojny
Bezpečnostná rada OSN vydala v piatok 8. novembra 2002 novú rezolúciu o odzbrojení Iraku. Diplomati ju vnímajú ako tesné víťazstvo multilaterálneho prístupu k riešeniu kríz, ktoré presadzovalo Francúzsko a Rusko, nad jednostrannou vojnovou akciou pôvodne navrhovanou USA a Veľkou Britániou. Rezolúcia sa pokladá za jednu z najprísnejších v histórii OSN. Iraku dáva sedem dní na rozhodnutie, či je ochotný podriadiť sa režimu zbrojných inšpekcií OSN. Ten má byť veľmi nekompromisný. Zbrojní inšpektori UNSCOM a MAAE majú mať časovo a termínovo neobmedzený voľný prístup na akékoľvek miesto v Iraku vrátane tovární, vojenských objektov, vládnych budov a dokonca i súkromných objektov aj palácov prezidenta Saddáma Husajna. Inšpektori navyše dostali právomoc voľne hovoriť s kýmkoľvek v Iraku a podľa vlastného rozhodnutia mu klásť akékoľvek otázky. Irak podľa rezolúcie nesmie v týchto rozhovoroch brániť ani inšpektorom, ani komukoľvek, na koho sa inšpektori so svojimi podnetmi obrátia. Iracké úrady nesmú zastrašovať a šikanovať nielen inšpektorov, ale ani ľudí, s ktorými inšpektori hovoria. Bezpečnostná rada dala na to inšpektorom významný nástroj – právomoc podľa vlastného uváženia odviesť konzultované osoby i mimo Iraku vrátane ich rodín. Rezolúcia nariaďuje Iraku, aby v zmysle predchádzajúcich rezolúcií OSN bezpodmienečne zničil alebo odovzdal všetky zbrane hromadného ničenia. Zoznam chemických, biologických a jadrových zbraní i programov ich výroby a vývoja majú zástupcovia Iraku odovzdať do mesiaca vedúcemu tímu zbrojných inšpektorov OSN Hansovi Blixovi. Ten oznámil, že sa chystá odletieť už 18. novembra. Teda v prípade, že Irak počas stanovených siedmich dní ohlási akceptovanie podmienok rezolúcie. V priebehu ďalších desiatich dní by sa k nemu mali pripojiť špecialisti Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (MAAE), ktorí sa majú zúčastniť na misii UNSCOM. Celá zostava inšpekčných tímov by mala začať pracovať 23. decembra – teda štyridsaťpäť dní po schválení rezolúcie. Po dvoch mesiacoch by mali pripraviť pre Bezpečnostnú radu OSN prvú správu o vyšetrovaní. Bezpečnostná rada je pripravená zaoberať sa akýmkoľvek nedodržaním termínov kontrolných prác. Okamžite by začala rokovať o akýchkoľvek komplikáciách zo strany Iraku, alebo prekážkach, ktoré by iracké úrady inšpektorom v ich práci pripravili. „Najvážnejšie následky“, o ktorých rezolúcia hovorí v prípade porušovania kontrolného režimu, by najskôr znamenali, že by mimoriadne zasadanie Bezpečnostnej rady odsúhlasilo vojenskú akciu proti Iraku. Otvorené dvere pre mierové riešenia „Schválenie rezolúcie vyjadruje spoločnú vôľu medzinárodného spoločenstva vyriešiť irackú krízu,“ povedal generálny tajomník OSN Kofi Annan. Cesta bude podľa neho ťažká a nebezpečná. „Jej cieľom je dosiahnuť mierové odzbrojenie Iraku,“ vyhlásil generálny tajomník. Výsledný text, ktorý schválili po ôsmich týždňoch intenzívnych rokovaní na pôde Bezpečnostnej rady i na bilaterálnych stretnutiach, sa považuje za diplomatické víťazstvo Ruska a Francúzska. Vedúci ruskej misie Sergej Lavrov ihneď po hlasovaní vyjadril presvedčenie, že rezolúcia podstatne znížila vojnovú hrozbu: „Najdôležitejšie je, že sa zabránilo automatickému použitiu sily proti Iraku.“ Odstránenie pasáží a formulácií o automatickom použití sily proti Iraku si pochvaľoval i francúzsky veľvyslanec Jean David Levitte. „Je to veľký deň pre Spojené národy a pre Bezpečnostnú radu, pretože obe sú posilnené, a to bol hlavný cieľ Francúzska a Mexika,“ povedal za obe krajiny francúzsky diplomat. Rovnaký postoj zaujala aj Čína, ktorej delegát špeciálne blahoželal francúzskemu kolegovi, ktorému sa pripisuje autorstvo neskôr novinármi veľmi citovaného označenia absolútnej neprijateľnosti „Bushovho skrytého spúšťacieho mechanizmu vojny“. Čínska misia označila rezolúciu za víťazstvo autority Bezpečnostnej rady OSN, pretože hlasovanie jej umožnilo mať posledné slovo v tom, či použiť silu, a tak vyriešiť irackú otázku. Nespokojné sa však nemôžu cítiť ani Spojené štáty, ktoré pôvodne s Britániou navrhovali oveľa tvrdšiu formuláciu legitimizujúcu automatické použitie vojenskej sily pri porušení podmienok z irackej strany. „Irak bude odzbrojený – tým alebo oným spôsobom,“ povedal veľvyslanec USA v Bezpečnostnej rade John Negroponte. Rezolúcia je podľa neho jasným signálom pre Irak, že sa musí podriadiť požiadavkám, inak bude čeliť vážnym následkom. Dáva zahraničným zbrojným inšpektorom silnejší mandát, ktorý im umožňuje vstup do všetkých vytypovaných objektov. Akékoľvek porušenie rezolúcie bude podľa Negroponteho znamenať, že Irak nemá v úmysle zbaviť sa zbraní. „Je to skúška irackých zámerov,“ povedal americký diplomat. Vzápätí vyhlásil, že pokiaľ Bezpečnostná rada v prípade porušovania rezolúcie Irakom nedokáže donútiť Bagdad k odzbrojeniu, nebude nijakému štátu bránené, aby to presadil samostatne. Toto verejné vyhlásenie vzápätí vyprovokovalo množstvo replík, prostredníctvom ktorých ostatní stáli členovia rady vznášali otázky, nakoľko sa USA cítia byť rezolúciou viazané. Výmena stanovísk sa nakoniec skončila Negropontovým uistením, že i Spojené štáty vnímajú text tak, že rezolúcia neobsahuje „skryté“ automatické mechanizmy povoľujúce vojenský útok proti Iraku. Právo veta ako nástroj mieru? Kľúčový obrat v týždne trvajúcich rokovaniach nastal počas štvrtkových rokovaní USA – Rusko a USA – Francúzsko, na ktorých obaja európski stáli členovia Bezpečnostnej rady ostro pohrozili, že budú rezolúciu vetovať, pokiaľ z jej textu nezmiznú pasáže o automatickom použití sily. Ako zásadný faktor sa ukázal postupný príklon Francúzska k ruskej pozícii. Podľa informácií z kuloárov k nemu prispelo i rozšírenie ekonomickej analýzy súčasnej politickej krízy od bývalého hlavného ekonóma Svetovej banky Josepha Stiglitza. V práci nazvanej Scenár súdneho dňa minuloročný držiteľ Nobelovej ceny za ekonomiku upozornil na fakt, že USA presadzujú vojenské riešenie irackého problému preto, že ich hlavným cieľom je získanie kontroly nad irackým ropným bohatstvom, ktoré sa pokladá za štvrté najväčšie na svete. „Americká ekonomika čelí nebývalým problémom. USA sa z pozície najväčšieho svetového veriteľa za krátky čas stali najväčším svetovým dlžníkom,“ konštatoval Stiglitz. Veľkú zásluhu na tom podľa neho majú obrovské obchodné schodky, ktorých vývoj siaha až do obdobia veľkých daňových škrtov prezidenta Reagana z roku 1981. „Vplyvom nových daňových škrtov prezidenta Busha dnes tieto deficity lámu rekordy každý mesiac,“ varuje ekonóm. Bushov daňový balíček podľa Stiglitza prispel k vyostreniu ekonomickej a politickej krízy i tým, že v americkej fiškálnej pozícii štátu došlo k najrýchlejšiemu obratu, aký kedy svet videl. „Trojbiliónový desaťročný prebytok sa ako mávnutím čarovného prútika počas niekoľkých mesiacov zmenil na dvojbiliónový schodok,“ upozornil Stiglitz. A čo je ešte horšie, stále pokračuje rast obchodných schodkov USA. Na ich krytie si Spojené štáty dnes musia v zahraničí denne požičiavať viac ako miliardu dolárov. To začarovaný kruh pomáha roztáčať čoraz väčšmi. Práve zhoršujúca sa ekonomika zrejme viedla k vyostreniu krízy okolo Iraku. Ešte na jar situácia na pôde OSN vyzerala tak, že Sankčný výbor pre Irak uvažoval o zmene režimu embarga. Komisia navrhovala zmeniť totálne obchodné embargo, ktoré umožňuje len obmedzený predaj irackej ropy (z jeho výnosov sa financujú humanitárne nákupy potravín a liekov), na režim zbrojného embarga. Jastrabi v Bushovom tíme však prišli s nápadom na externý stimul americkej ekonomiky. Zaistiť by ho mohlo vrhnutie veľkého množstva ropy na svetový trh „za optimálne ceny“. Uvoľnenie irackých ropných reštrikcií by pritom nemuselo viesť k nastoleniu „optimálne nižších cien“ ropy, ktoré sa veľkou mierou podieľajú na veľkosti amerického obchodného deficitu. Irak je totiž súčasťou združenia krajín vyvážajúcich ropu (OPEC), ktorým aktuálna cena 25 amerických dolárov za barel vyhovuje. Jeho súčinnosť s OPEC-om na udržaní cien by potom asi dokázala zabrzdiť úsilie ekonomických skupín, podporujúcich jastrabov, o zníženie cien ekonomických vstupov, medzi ktorými má v americkom prostredí ropa značný podiel. Od zníženia cien vstupov si pritom množstvo lobistov okolo Republikánskej strany sľubuje aspoň oddialenie nástupu hospodárskej krízy. „Optimálne ceny“ pre americkú ekonomiku by podľa plánov jastrabov mohlo zabezpečiť len ovládnutie irackých ropných zásob pomocou spriatelených firiem. Ale to sa dá dosiahnuť len pomocou nového režimu, ktorý by v Iraku nastolili USA ako víťaz vojny. Americká vojna a hrozba globálnej krízy Vojenské riešenie americkej hospodárskej krízy však v sebe nesie riziká nielen pre svetový mier, ale aj pre svetovú ekonomiku. Financovanie vojny 21. storočia je enormne drahé. Vojnové výdavky by rozpočtový deficit USA ešte zväčšili. Najmä za situácie, ak by sa iracká vojna neukázala byť „blesková“. Zhoršenie makroekonomických ukazovateľov by podľa Stiglitza mohlo definitívne podlomiť dôveru amerických spotrebiteľov a investorov. Tí by potom mohli začať sťahovať peniaze z amerického trhu. Odliv kapitálu by sa prejavil aj na kurze dolára. Z krátkodobého hľadiska by to síce mohlo mať pozitívny vplyv na americký vývoz, a tým aj na výsledky zahraničnej obchodnej bilancie, ale z dlhodobejšieho hľadiska by to mohlo ešte väčšmi podlomiť dôveru investorov v americké akciové trhy. Pokles kurzu dolára by totiž prepočtom znížil prípadné zisky plynúce i zo zvýšeného exportu. Už dnes však americké akciové trhy zažívajú veľmi zlé časy. „Kurzy akcií na burze sa za posledné dva roky prepadli viac ako po čiernom piatku 1929,“ varuje Stiglitz. Súdny deň by podľa neho mohol nastať vo chvíli, keď si americký spotrebiteľ uvedomí, že je po prepadoch na burze oveľa chudobnejší ako pred troma rokmi. A pripojí sa k rýchlemu odchodu z americkej ekonomiky. Buď do úspor na staré kolená, alebo do investícií v Európe. „Oslabenie americkej spotreby môže príchod krízy urýchliť. A dobre by sa to neskončilo ani pre Európu,“ upozorňuje Stiglitz. Oslabenie amerického dopytu by sa negatíve prejavilo i na európskej ekonomike, ktorá je orientovaná exportne. „K oslabeniu európskeho rastu by mohlo prispieť i posilnenie eura vplyvom presunu veľkého objemu kapitálu z USA,“ tvrdí ekonóm. Takému obrovskému tlaku by Európa, zviazaná rigidným Paktom stability a nepružnou menovou politikou Európskej centrálnej banky (ECB), nedokázala odolať. „Súbežné spomalenie americkej a európskej ekonomiky uvedie do chodu globálnu zostupnú špirálu,“ varuje Stiglitz. Vojnu ani náhodou! Odpor k vojnovo ekonomickým experimentom USA zjednotil akcie troch z piatich stálych členov Bezpečnostnej rady. Francúzi – prepojení spoločnou menou euro omnoho viac s európskou ekonomikou – nemajú na rozdiel od Británie, ktorá návrh USA spolupredkladala, ani najmenší záujem o vývoz amerických hospodárskych problémov do sveta. Rovnako Čína, ktorej ekonomika životne závisí od vývozov na svetové trhy. A už vôbec nebol americký plán po vôli Rusku, ktoré patrí medzi najväčších vývozcov ropy. Naopak Rusku, ktorého rozpočet je na vývoz ropy veľmi úzko napojený, vyhovuje rovnako ako krajinám OPEC-u súčasná cena ropy. Ich stanoviská zrejme zohrali kľúčovú úlohu v diplomatickom tlaku na USA a Britániu, ktorý vyústil do prijatia mierotvornej rezolúcie bez vojnových automatizmov. Takže nakoniec ju Bezpečnostná rada prijala jednomyseľne. Na nejaký čas sa tak pre oblasť Stredného východu podarilo zaistiť mier. Na jeho zachovanie opakovane vyzýva aj generálny tajomník OSN Kofi Annan. Ten vyzval Bagdad, aby prijal túto rezolúciu v prospech irackého ľudu a svetového mieru. Podľa neho je na Iraku, aby sa vôli svetového spoločenstva podrobil a odzbrojil mierovou cestou. Kompromisná verzia rezolúcie mu na to poskytuje určitý, i keď veľmi obmedzený čas. Ako dlho potrvá mier, dnes záleží na dvoch okolnostiach. Jednak na tom, ako bude Irak s inšpektormi spolupracovať. V ideálnom prípade by mier mohol byť podmienečne zaistený minimálne na dva mesiace, počas ktorých bude prebiehať prvá fáza inšpekcie. Tento čas by podľa diplomatických kuloárov mohol azda stačiť i na vytvorenie podmienok na trvalejšie upokojenie situácie. Druhú kľúčovú zmenu môže totiž priniesť zmena vnútropolitickej situácie v USA. Podľa diplomatických zdrojov tlačil Bush na vojnovú akciu proti Iraku, aby zaplnil titulné stránky novín veľkou udalosťou. Vo veľmi krátkom čase sa mu totiž môže doma rozhorieť škandál s podivuhodnými akciovými obchodmi, na ktorých sa zúčastňovalo množstvo Bushovej exekutívy. To by mohlo vojnu úplne odvrátiť – pretože Bush bude mať iné starosti, alebo naopak okamžite rozpútať – aby škandál prekryl. Rozhodnutie Bezpečnostnej rady mu to však neuľahčuje. Od Iraku bude do veľkej miery závisieť, či dá Američanom svojím správaním k inšpektorom čo len najmenšiu zámienku. V diplomatických kuloároch v súvislosti s tým koluje vtip: Kedy bude na Strednom východe mier? Až posty prezidentov opustí George Bush a Saddám Husajn.
