Reklama
Reklama

Sociálny dumping ohrozuje ekonomiku celého sveta

Ako hodnotíte dôsledky presúvania výrob z bohatých krajín charakteristických vyššími platmi zamestnancov a vysokou mierou sociálnej ochrany do krajín s nízkymi výrobnými nákladmi? - Domnievam sa, že to nie je dlhodobo udržateľný spôsob rozvoja.
Počet zobrazení: 820

John G. Evans, generálny tajomník Poradného odborového výboru pri OECD

Ako hodnotíte dôsledky presúvania výrob z bohatých krajín charakteristických vyššími platmi zamestnancov a vysokou mierou sociálnej ochrany do krajín s nízkymi výrobnými nákladmi? - Domnievam sa, že to nie je dlhodobo udržateľný spôsob rozvoja. Určitý čas môže síce tento jav spôsobovať zvýšenie zisku firiem a môžu z neho profitovať i krajiny, do ktorých sa výroba presúva. Staviť na politiku lacnosti, ktorú tak často odporúča rozvojovým krajinám Medzinárodný menový fond (MMF) a Svetová banka (SB), však v konečných dôsledkoch poškodzuje všetkých. Nové trhy schopné absorbovať omnoho väčšie náklady produkcie v týchto lacných krajinách nevznikajú, naopak v dôsledku poklesu zamestnanosti časom upadne aj kúpyschopnosť v bohatej krajine, z ktorej sa výroby sťahujú. S príchodom investorov do krajiny by mala jej ekonomika rásť – a ruka v ruke s tým aj životná úroveň obyvateľov – nielen zamestnancov zahraničnej firmy. Prečo to však v praxi vyzerá tak, že veľa krajín je napriek zahraničným investíciám vysoko zadlžených a ich obyvatelia sú naďalej chudobní? - Pretože vlády rozvojových krajín často vôbec nerobia národohospodársku politiku. Pri pokuse o modernizáciu a rozvoj sa, žiaľ, spoľahli len na pôžičky od medzinárodných inštitúcií ako MMF a SB. Najmä však preto, že sa slepo spoliehali – a často ako príjemcovia pôžičiek museli – na zlú politiku týchto inštitúcií, ktoré pôžičky podmieňovali jej aplikáciou. Kardinálnou chybou krajín ako Mexiko či Kórea bolo, že svoju prosperitu postavili len na exporte. Ani jedna krajina sa iba naň nemôže dlhodobo spoliehať. Aby sa krajina mohla skutočne dlhodobo rozvíjať, potrebuje na svojom území vybudovať trh s mnohými úrovňami. Nielen z hľadiska dotyčnej krajiny nie je dobré, keď si jej obyvatelia nemôžu dovoliť kupovať to, čo vyrábajú. Lenže politika totálnej ústretovosti voči zahraničným investorom, žiaľ, k vytvoreniu takého trhu vôbec nevedie. Vytvoriť ho môže jedine dlhodobá tvorba právneho a ekonomického prostredia, ktoré zaisťuje maximálnu mieru blahobytu čo najväčšieho počtu obyvateľov. Kľúčom k rozvinutému domácemu trhu je kúpyschopnosť obyvateľov. A tú rozhodne nemožno získať, keď štát celú svoju politiku založí na lákaní kapitálu na komparatívnu výhodu lacnej pracovnej sily a nízkych či žiadnych daní a sociálnych odvodov. Dlhé roky sa zdalo, že v týchto dravo sa rozvíjajúcich krajinách je všetko v poriadku – v miere rastu HDP dokonca rozvinuté krajiny napríklad Kórea predstihovala... - To áno, štatistické ukazovatele dokonca zlákali k investíciám do Kórey a na jej menu i dôchodkové fondy. Potom však prišla kríza známa ako „ázijská chrípka“ a kórejská ekonomika je dodnes v troskách. Nebola to koniec koncov prvá ani posledná kríza. Pred Kóreou to bolo Mexiko, ktoré podľa štatistík vyzeralo veľmi sľubne. Jeho kríza spôsobila okrem iného obrovské straty aj dôchodkovým fondom. A v dôsledku prepojenosti globálnej ekonomiky vyvolala tiež celosvetovú finančnú krízu, ktorá mala za následok spomalenie hospodárskeho rastu v mnohých krajinách. Jednou z hlavných príčin týchto kríz bol predovšetkým fakt, že vinou politiky presadzovanej MFF a SB ekonomiky rozvíjajúcich sa krajín nestáli na dobrých základoch. I keď podľa zverejňovaných čísel vyzerali dobre. Súhlasíte teda s názorom držiteľa Nobelovej ceny za ekonomiku a bývalého hlavného ekonóma Svetovej banky Josepha Stiglitza, že treba reformovať MMF a SB? - S profesorom Stiglitzom veľmi úzko spolupracujeme. Veľmi ma teší, že Nobelovu cenu získal práve on. Vo svete politiky a kapitálu má totiž veľa odporcov a ocenenie Nobelovho výboru pomôže propagovať jeho myšlienky. Súčasná globálna recesia opäť potvrdzuje, že Stiglitz mal v kritike MMF a SB pravdu. Dobre vedel, čo sa deje, pretože mal informácie priamo zvnútra. Jeho návrhy na opustenie politiky washingtonského konsenzu – teda výhradného presadzovania privatizácie, deregulácie, liberalizácie a znižovania daní – v rozvojových krajinách a štátoch prechádzajúcich transformáciou, mali vždy podporu zo strany odborov. Žiaľ, Stiglitza nevypočuli a zo Svetovej banky odišiel. No kríza, ktorú predvídal, prišla. Problémy sa samozrejme netýkajú len dnes aktuálne viditeľnej Argentíny. Mnohé štáty si požičali zo zahraničia a z MFF či SB peniaze, ktoré investovali do budovania infraštruktúry danej k dispozícii prichádzajúcim zahraničným investorom za lacný peniaz alebo úplne zadarmo. Zo začiatku to vyzeralo ako šťastné riešenie. Krajinám rástol export. Pretože však súčasťou ponuky na prilákanie kapitálu boli i nízke alebo nijaké dane, tak rozpočty týchto rozvojových krajín z prichádzajúceho kapitálu takmer nič nemali. Nemali a nemajú z čoho platiť úvery. Nejaký čas si samozrejme môžu ďalej požičiavať prostredníctvom štátnych dlhopisov. A investičné fondy a špekulanti vládam krajín s dobrými exportnými výsledkami požičajú, pretože očakávajú posilnenie tamojšej meny. Keď však mena voči doláru posilní, väčšinou vypukne kríza. I napriek nízkym nákladom na mzdy prestane byť produkcia v tejto krajine efektívna, pretože ju predražuje ďaleká doprava na bonitné trhy. Predajnosť tovaru z výrob, ktoré boli presunuté do krajín praktizujúcich politiku lacnej pracovnej sily, po čase klesá i preto, že vo vyspelej krajine, odkiaľ bola výroba presunutá, klesá zamestnanosť. Prirodzene potom klesá i kúpyschopnosť, a tak sa spomaľuje rast hospodárstva. Na prepad rastu zvyčajne reaguje prepad kurzu meny. Následne rastie predajná cena produkcie dovezenej z „lacnej krajiny“ a tá sa stáva nepredajnou. Zázračný export sa prepadne. A dochádza k zatváraniu tovární, pretože ani v mieste výroby sa produkcia nedá predať – miestni obyvatelia, ktorým vláda potláčala odbory v rámci „proinvestorsky ústretovej“ politiky lacnej pracovnej sily, si za svoje platy nie sú schopní výrobok kúpiť. To býva posledná kvapka, pretože verejné rozpočty týchto krajín prichádzajú i o tú trochu peňazí, ktorú získali zdanením práce. A prestávajú byť schopné platiť zahraničné dlhy. Odbory tento jav označujú za špirálu smrti... - Túto špirálu smrti roztáča sociálny dumping. Mnohokrát som videl, ako firmy pri kolektívnom vyjednávaní hrozia, že keď budú odbory trvať na raste miezd, tak výrobu presunú inam. A často sa tak deje – oficiálny dôvod sa vždy nejaký nájde. Aby sme tento jav zastavili, potrebujeme vytvoriť efektívny systém regulácie globálnej ekonomiky bez stanovenia jasných pravidiel sa vždy nájde nejaká krajina, ktorá bude ešte lacnejšia ako ostatné. Vždy sa nájde nejaká Guatemala, ktorá verejne vyhlási: „Poďte vyrábať k nám – u nás sú odbory zo zákona zakázané, u nás môžete ľudí nechať pracovať 12 hodín denne za minimálnu mzdu.“ Aby takáto neférová konkurencia, ktorá poškodzuje ekonomiku celého sveta, nebola možná, usilujeme sa na pôde OECD presadzovať normy, ako je Smernica o správaní nadnárodných spoločností, pretože sa snažíme včleniť do všetkých dokumentov OECD povinnosť štátov dbať na dodržiavanie zmlúv Medzinárodnej organizácie práce na svojom území. Prosperitu krajiny totiž nezaistí len rast výroby, produktivity práce a exportu ako tvrdí MMF. Prosperita každej krajiny sa musí opierať i o solídnu životnú úroveň obyvateľov. A tu vyjednajú len odbory v rámci mzdových rokovaní.

S hosťom SLOVA sa zhováral Martin Kunštek

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama