Alternatíva existuje, treba ju len chcieť

V stručnosti, čo máte proti kapitalizmu? Prečo sa v ňom nedá žiť? - Lebo spôsobuje chudobu, odcudzenie a na druhej strane zase obrovské bohatstvo a moc. Delí ľudí na tých, ktorým kradne ich tvorivosť a núti ich poslušne vykonávať nudnú, ubíjajúcu prácu, a na tých, ktorí rozhodujú o fungovaní spoločnosti.
Počet zobrazení: 1012

Michael Albert, ekonomický teoretik a vydavateľ alternatívneho časopisu ZMagazine

Michael Albert (8. apríl 1947) je dlhoročný radikálny aktivista, novinár, politický a ekonomický teoretik. Študoval na Massachussets Institute of Technology (MIT), kde sa v šesťdesiatych rokoch zapojil do hnutia proti vietnamskej vojne. V roku 1977 spoluzakladal radikálne vydavateľstvo South End Press, neskôr založil alternatívny časopis ZMagazine, ktorý dodnes vedie, podobne ako internetovú stránku ZNet (www.zmag.org). Spolu s Robinom Hahnelom vytvoril ekonomickú víziu „participatívnej ekonomiky“ ako alternatívy voči kapitalizmu i reálnemu socializmu. O tejto vízii napísal viacero kníh, z ktorých najnovšia - Parecon: Život po kapitalizme - vyjde v tomto roku v britskom vydavateľstve Verso. Nasledujúci rozhovor vznikol v nedeľu 10. novembra, počas Európskeho sociálneho fóra vo Florencii. V stručnosti, čo máte proti kapitalizmu? Prečo sa v ňom nedá žiť? - Lebo spôsobuje chudobu, odcudzenie a na druhej strane zase obrovské bohatstvo a moc. Delí ľudí na tých, ktorým kradne ich tvorivosť a núti ich poslušne vykonávať nudnú, ubíjajúcu prácu, a na tých, ktorí rozhodujú o fungovaní spoločnosti. Vo vyššom meradle to potom vedie až k vojnám. Nie sú to však len prechodné ťažkosti? Nezlepšuje sa všetko neustále? - Niekedy sa zlepšuje, niekedy sa zhoršuje, ale to isté sa dá povedať o bývalom sovietskom systéme. Občas v ňom boli veci lepšie, občas horšie. Keď napreduje ekonomický rast, je viac výrobkov, a trocha viac sa teda ujde aj ľuďom naspodku. Ale spravodlivosť, samospráva, kontrola ľudí nad vlastným životom to nie je. Z čoho vyplývajú chyby kapitalizmu? Čo považujete za jeho základné črty? - Po prvé, súkromné vlastníctvo mechanizmov, ktorými vytvárame veci – výrobných prostriedkov. Bill Gates má asi toľko bohatstva ako celé obyvateľstvo Nórska. Po druhé, trhová konkurencia. Čiže trhový spôsob rozdeľovania zdrojov, rozhodovania, koľko sa toho vyrobí, akú to má relatívnu hodnotu a kto čo dostane. Treťou základnou črtou je spôsob organizácie pracovísk. Niektorí ľudia majú podradnú, monotónnu prácu, zato iní majú moc a možnosti – a v dôsledku väčšej moci aj vyšší plat. Aké vlastnosti by mal teda mať alternatívny systém? - Nuž, namiesto toho, aby len niekoľko ľudí vlastnilo všetko, za „dobrú ekonomiku“ nesie zodpovednosť celá spoločnosť. Po druhé musíme niečím nahradiť trh. Ja presadzujem „participatívne plánovanie“ – proces, v rámci ktorého sa ľudia zorganizujú do demokratických rád pracujúcich a rád spotrebiteľov a potom sa na rôznych úrovniach ekonomiky zídu, aby vzájomnou spoluprácou dohodli rozdelenie zdrojov. Ďalším základným javom je odlišný spôsob organizácie pracoviska. V „dobrej ekonomike“ podľa mňa chceme takú organizáciu, ktorá rozdelí pracovné úlohy tak, aby každý pracovník mal taký súbor, ktorý poskytuje rovnaké možnosti sebarealizácie – „vyrovnaný súbor úloh“. Prečo by to tak malo byť? - Lebo verím aj na samosprávu. To znamená, aby každý mal natoľko právo rozhodovať o veciach, nakoľko sa ho dotýkajú – ďalšia základná črta „dobrej ekonomiky“. Keď sa v týchto radách pracujúci a spotrebitelia zídu, aby mali rovnaké možnosti realizovať sa – nie, aby niektorí boli vyčerpaní z celodenného státia pri páse a iní mali zase všetky podstatné poznatky pre rozhodovanie. Ako by mal podľa vašich predstáv fungovať systém odmeňovania? - V kapitalizme človek dostáva peniaze napríklad za to, že má vo vrecku kus papiera – nárok na vlastníctvo a teda na zisk. To vylučujem. Ale odmeňovať sa dá aj na základe toho, koľko má kto moci. Človek môže doslova o príjem bojovať. Toto sa páči jedine zástancom mentality Džingischána, kriminálnikom – a absolventom Harvardskej školy biznisu. Dobrí ľudia, ktorí sa zaujímajú o prospech spoločnosti, by podľa môjho názoru presadzovali niečo iné. ... napríklad, že každý by mal byť platený podľa toho, nakoľko je spoločnosti užitočný? - Mne osobne sa to nepáči. Keď už mal raz povedzme Mozart také šťastie, že sa narodil ako neuveriteľný génius, prečo by sme ho ešte mali navyše zasypávať peniazmi? Podľa môjho názoru by sme mali odmeňovať ľudí za úsilie, ktoré v práci vynaložia. Ak pracujem ťažšie, dlhšie, dostanem viac, ak nie, dostanem menej. Ale to je všetko. Vo svojich knihách a článkoch používate slovo, ktoré je na Slovensku a vo východnej Európe vôbec veľmi kontroverzné – slovo trieda. Keď ho vyslovíte, prirodzená reakcia väčšiny ľudí je – toto je nejaký komunista, alebo marxista. Čo vy na to? - Čo sa mňa týka, som vlastne antikomunista – to znamená, komunizmus, marxizmus a leninizmus som celé desaťročia kritizoval. Prečo používam pojem trieda? No, rovnako dobre môžeme hovoriť o skupine alebo o sektore. Vtip je však v tom, že ekonomika skutočne ľudí rozdeľuje na skupiny podľa toho, aké majú spoločné vlastnosti, ekonomické podmienky a v dôsledku toho aj spoločné záujmy. Lenže ja sa dívam na toto delenie inak ako marxisti a komunisti. Tí si zvyčajne myslia, že na jednej strane sú ľudia, ktorí vlastnia vyrobené prostriedky – kapitalisti, a na druhej tí, ktorí ich nevlastnia a predávajú svoju prácu, teda pracujúci. Tieto dve kategórie skutočne existujú, darmo sa budeme tváriť, že nie. Len preto, že to povedal Marx, to ešte neprestáva byť pravda. Marx povedal aj to, že dva a dva sú štyri. Lenže. Ja si myslím, že existuje ešte jedna trieda. Lekári, právnici, inžinieri, manažéri. Sektor ľudí, ktorí majú veľmi vysoké príjmy, značnú moc nad vlastnou prácou i prácou iných, obrovské množstvo ekonomického vplyvu nad spoločnosťou – aj oni sú podľa mňa triedou. Ja marxizmus-leninizmus a komunizmus chápem tak, že vyzdvihujú na najvyšší stupienok práve túto triedu. A myslím si, že to je nesprávne. Tak, ako som revolucionárom v Spojených štátoch, bol by som sa stal revolucionárom aj v Česko-Slovensku či v Sovietskom zväze. Ale prečo by mala ľudí vaša ekonomika zaujímať? Nechcú sa jednoducho mať lepšie, mať viac peňazí? - Toto je zaujímavé. V Spojených štátoch sa často robia prieskumy verejnej mienky o kvalite života a z tých vyplýva, že najväčší vplyv na kvalitu života nemajú príjmy. Najdôležitejšie sú veci ako kvalita vzťahov s rodinou, s priateľmi, to, ako vyzerá môj bežný deň, či si dokážem zachovať morálnu celistvosť, či robím v živote niečo hodnotné. Čím to teda je, že v našej spoločnosti sa každý tak usiluje o vyššie príjmy a nie o to ostatné? Nuž, je to tým, že príjem je to jediné, o čo sa možno usilovať. O väčšiu mieru osobnej zvrchovanosti, moci nad vlastným životom, o rešpekt, o dôstojnosť sa jednoducho usilovať nedá. Žijeme v trhovej spoločnosti, a preto sa všetko meria peniazmi. Vráťme sa teda teraz späť k črtám, ktoré ste opísali. Povedali ste, že demokratické rady pracujúcich a spotrebiteľov sa zídu, aby participatívne plánovali ekonomiku. Čo to presne znamená? - Niekoľkými slovami sa celá predstava o odlišnej podobe ekonomiky zhrnúť nedá, ale v krátkosti ide o toto. Vezmime si pracovisko. Zamestnanci na tomto pracovisku si musia rozmyslieť, čo budú vyrábať, koľko toho bude a aké metódy použijú. Spotrebitelia si zase musia zvážiť, čo chcú spotrebovať – či už ide o jednotlivcov, alebo kolektívy. Nejako teda treba dosiahnuť zhodu medzi tým, čo sú pracujúci ochotní vyrobiť, a potrebami spotrebiteľov. Všetky výrobné jednotky sa teda pustia so spotrebiteľmi do vyjednávania, v rámci ktorého všetci dajú najavo, čo chcú, a potom svoje predstavy zmenia vzhľadom na to, čo zase chcú iní. Postupne tak vznikne zhoda, ktorú by sme mohli nazvať plánom. Tento proces nazývam participatívnym plánovaním. Vo vašej ekonomike neexistuje práca, na akú sme zvyknutí, iba vyrovnané súbory úloh. Z toho, ako ste ich opísali, sa zdá, že určitej konkrétnej skupine ľudí, ktorú nazývate koordinátormi, by sa určite nepáčili. - Iste, teraz majú veľmi pohodlné zamestnanie, pekné kancelárie s klimatizáciou atď. Majú moc. V zmenenej situácii, ak majú radi finančníctvo, by ho robili aj naďalej – ale ako hovoríte, robili by aj iné veci. A máte pravdu, ich prvotná reakcia na tieto myšlienky by znela: „Čo ste sa zbláznili?!“ Presne tak, ako prvotná reakcia kapitalistu na myšlienku, že už nebude vlastniť majetok, či prvotná reakcia otrokára na myšlienku, že musí prepustiť otrokov. Moja odpoveď? Smola! Nebude však takáto ekonomika nesmierne neefektívna? - Predstavme si šikovného chirurga. V kapitalistickej trhovej ekonomike sa v dôsledku systému vzdelávania a rozdelenia príjmov mnohí obyvatelia nikdy ani len nepriblížia tomu, aby vôbec zistili, či by z nich boli dobrí chirurgovia. Preto otázka nestojí tak, koľko stratíme tým, že jeden konkrétny chirurg bude nejaký čas zametať ulice, ale koľko získame tým, že umožníme týmto ďalším ľuďom, ktorí doteraz vykonávali len podradnú prácu, aby naplno rozvinuli svoje nadanie. Nevyrovná sa tento zisk strate? Myslím si, že áno. Povedzme, že som človek, ktorý by chcel dosiahnuť nejaký alternatívny systém. Ale väčšina ľudí ani len nevie, že existuje nejaká takáto vízia – okrem centrálneho plánovania a trhu nič nepoznajú. Čo mám teda robiť? - Ako môže človek prispieť k procesu transformácie? Ako jednotlivec veľmi, veľmi ťažko. Môže sa samozrejme napríklad vzdelávať. Ale keď už relatívne vie, kde je sever, musí začať pracovať kolektívne, s ďalšími ľuďmi – na požiadavkách, ako sú vyššie mzdy, zmena spôsobu rozhodovania o štátnom rozpočte, iný spôsob organizácie pracovného dňa, zmena v bytovej politike... Ale treba za to bojovať určitým spôsobom – tak, aby to postupne viedlo k vzniku rád pracujúcich a spotrebiteľov, k vedomiu, že odmeňovať treba za úsilie a obetavosť, k vyrovnaným súborom úloh, k myšlienke o spravodlivosti a rozumnosti tohto prístupu. Tak, aby ľudia povedzme získali kontrolu nad časťou štátneho rozpočtu, čo smeruje k participatívnemu plánovaniu – ako sa to deje v Brazílii. Tak, aby zmeny ľuďom bezprostredne pomohli, ale aj aby viedli k vzniku hnutia. Čo teda odporúčate konkrétne ľuďom, ktorí si v Slove prečítajú tento rozhovor? - Nepoznám vašu krajinu, ale... spýtal by som sa – môžem sa nejako spojiť s inými čitateľmi? Môžem nejako získať ďalšie znalosti o tejto téme, aby som si mohol povedať, či sa mi to naozaj páči (lebo to sa na základe jedného rozhovoru nedá). Povedzme, že niekto navštívi sekciu „Parecon“ na našej webovej stránke – a povie si, že sa mu to páči. Potom by mal zistiť, či nie sú aj nejakí ďalší podobní ľudia. Tak môže vzniknúť skupina, kolektív, ktorý už môže uvažovať o ďalších veciach. Napríklad o ľudovom vzdelávaní, o prednáškach – aj napríklad o nápisoch nastriekaných na stenách – a ak je ich v nejakej štvrti dosť, povedzme aj o zorganizovaní spotrebiteľskej rady. Ak ich náhodou je dosť na nejakom pracovisku, môžu začať uvažovať o sformovaní rady tam. Ak sú len dvaja, tak zase môžu uvažovať o tom, ako o týchto veciach informovať ostatných. Všetky hnutia vznikajú takýmto spôsobom – ženské hnutie, protivojnové hnutie... Nie je na tom nič tajomné. Ale ako ľudí presvedčiť, že to má cenu? Aj keď dejiny možno ukazujú, že to tak je, vo východoeurópskych krajinách je všeobecne rozšírený pocit, že obyčajní ľudia sú bezmocní, že nemôžu sami nič zmeniť. - Tým sa nijako nelíšite od Spojených štátov. Nikto si už dnes nemyslí, že je všetko v poriadku, ale prekážkou je pocit, že usilovať sa o zmeny nemá zmysel. Že je to, ako bojovať proti starnutiu. Starnutie je hrozné, nakoniec predsa zabije každého z nás, ale ak vyzvete ľudí, aby vstúpili do hnutia proti nemu, pomyslia si, že ste sa zbláznili. Rovnaká logika sa prejavuje u ľudí aj vtedy, keď ide o hnutie za vyššie mzdy, za lepšie pracovné podmienky, proti MMF a Svetovej banke, proti globalizácii... Ľudia si myslia, že je to zbytočné. Že nič nedosiahnete. Lenže na rozdiel od starnutia to nie je pravda. Našou úlohou je presvedčiť ľudí o tom. A ako to urobiť? Ľudia musia uveriť nielen tomu, že alternatíva existuje – čo je dnes už bežným heslom – ale aj pochopiť, čo tou alternatívou je, a chcieť ju. Takéto vedomie, takáto nádej, takáto túžba vedie k pohybu. Na Slovensku ju možno práve teraz ľudia nemajú. Nuž, nemajú ju práve teraz ani v Spojených štátoch. To je prekážka. Ale keď sa s ňou vyrovnáme, hnutie porastie fenomenálnou rýchlosťou. Ako? Nemám na to žiadne zaklínadlo. Ale jedným zo spôsobov je poskytnúť víziu. Hovoriť o nej. Oboznámiť s ňou ľudí. A potom urobiť to isté aj so stratégiou. A potom človek zrazu zbadá – moment, veď ja môžem urobiť toto a toto, čo je súčasťou takéhoto vývoja – a aj to urobí.

S hosťom SLOVA sa zhováral Michal Polák

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984