Frázovité programové vyhlásenie vlády
Absencia tzv. veľkého mediálneho zákona jasne naznačuje, že štát nemá jasnú koncepciu štátnej mediálnej politiky. Bez nej sa nedajú komplexne riešiť ani problémy slovenských verejnoprávnych médií: STV a SRo. I napriek tomu, že sa o problémoch verejnoprávnych médií a o spôsoboch ich riešenia veľa rozpráva, štát vôbec nemá predstavu, ako by mali fungovať. Naposledy sa to prejavilo pri nejednotných návrhoch na transformáciu štátnej Tlačovej agentúry Slovenskej republiky (TASR). Zákony musia byť prepojené Pritom problematika štátnej mediálnej politiky sa otvorila už začiatkom deväťdesiatych rokov, keď nastupoval duálny systém vysielania. Jednotlivé zákony z tejto oblasti totiž potrebovali spoločnú koncepciu, aby sa navzájom neblokovali, ale naopak, boli spoločne prepojené. „Podstatou filozofie štátnej mediálnej politiky by mala byť predstava, kam sa vyvíjajú informačné siete, koncepcia by mala zabezpečovať aj isté funkcie dotýkajúce sa iných rezortov, napríklad ministerstva hospodárstva, školstva a kultúry, a táto koncepcia by mala vybilancovať možnosti krajiny a zároveň jej potreby, teda aký význam má informatizácia v budúcnosti pre občana SR,“ povedal ešte v roku 2000 odborník na oblasť médií Ľubomír Fifík. Pritom fakt, že Slovensko nemá jasnú koncepciu mediálnej politiky, a teda ani jasné mediálne zákony, už kritizujú aj rozličné zahraničné inštitúcie. Okrem prehlbujúcej sa krízy verejnoprávnych médií to podľa odborníkov znamená aj nedostatočnú ochranu trhu, verejnosti a v neposlednom rade aj samotných novinárov. O mediálnej politike strany mlčali S novou vládou prišla aj nová nádej na zostavenie jasnej koncepcie štátnej mediálnej politiky, na vyriešenie problémov verejnoprávnych médií, na prijatie tzv. veľkého mediálneho zákona, či zmenu tlačového zákona. Aj predvolebné programy z tejto oblasti však toho veľa naznačili. „Napriek tomu, že médiá majú svoju silu a politici si to uvedomujú, napodiv vo volebných programoch sa o mediálnej problematike nepíše takmer vôbec a ak sa nájdu krátke zmienky o médiách, tak sú to väčšinou všeobecné konštatácie a frázy o tom, že treba zabezpečiť právo občanov na slobodný prístup k informáciám, že toto právo im majú zabezpečiť predovšetkým verejnoprávne médiá,“ hovorí Miroslav Kollár z Inštitútu pre verejné otázky. A takisto laxne sa vláda postavila k tejto problematike aj v programovom vyhlásení. Politici bez poznania reality Rovnako ako pred štyrmi rokmi aj v najnovšom programovom vyhlásení sa píše o potrebe riešenia problémov verejnoprávnych médií či príprave nového mediálneho zákona. Už vo vyhlásení vlády z roku 1998 sa písalo o vytvorení podmienok na vysielanie v jazykoch národnostných menšín v STV a SRo. Obdobne je to však aj v rovnakom dokumente z tohto roka: „... Vláda vytvorí zákony o STV a SRo, v ktorých zakotví aj vytvorenie samostatnej redakcie pre maďarské vysielanie...“ Akú funkciu má potom Producentské centrum maďarských relácií, ktoré už v STV existuje? Navyše, prečo sa v programovom vyhlásení píše o vytvorení redakcie, keď redakcie už dávno nahradili producentské centrá? Opäť sa teda ukázalo, že programové vyhlásenie obsahuje plno fráz, bez toho, aby si niekto z jeho zostavovateľov vôbec preštudoval reálnu situáciu, respektíve fungovanie verejnoprávnych médií. Zatiaľ sa teda zdá, že o štátnej mediálnej politike nemá na Slovensku nikto jasnú predstavu. Podľa bývalého riaditeľa STV Milana Materáka by táto koncepcia mala určovať hranicu, ktorá by stanovila a koordinovala počet komerčných televízií na tomto trhu. Ibaže, takmer identickú predstavu má o fungovaní duálneho systému na Slovensku aj predseda ANO Pavol Rusko. No ten vidí priestor len na jednu verejnoprávnu a jednu komerčnú televíziu. Práve táto strana má dnes svojho zástupcu na poste ministra kultúry, od ktorého sa očakáva, že by sa mal aspoň pokúsiť o riešenie problematiky mediálneho trhu.
