Vydarený zámer - nevydarené podujatie
Sobotňajšie stretnutie piatich neparlamentných ľavicových strán sprevádzala od počiatku dvojznačnosť jeho zámeru. Pre jedných bolo príležitosťou zopakovať pokus o integráciu „ľavicových ľudí“. Druhí prišli zasa kvôli odbornému semináru o programovom vyhlásení vlády. Pozitívom stretnutia bolo, treba poznamenať hneď na úvod, že veľká časť z približne tridsiatich piatich účastníkov (spolu šesťdesiat pozvaných hostí) naozaj chcela hovoriť o téme (nie o integrácii). Negatívom zasa, že len malá časť vedela o nej niečo povedať. Ak neberieme do úvahy množstvo odborných mikropoznámok a niekoľko zaujímavých komentárov, skutočne vecné referáty sa dali spočítať na dvoch prstoch jednej ruky. Stáli však za to. Zmienim sa iba o jednom z nich. Z nasledujúceho dôvodu: jeho silnou stránkou bolo poukázanie na otázku funkčnosti navrhovaného vyhlásenia – nie jeho ideologickej hodnovernosti. Medzi množstvom preukázaných napätí vyniklo najmä to, ktoré sa týka vstupu do Európskej menovej únie v roku 2006. Je správne, ak štát šetrí a znižuje rozpočtovú zadlženosť. No deklarované zámery znížiť odvodové a daňové zaťaženie na jednej a súčasne splniť náročné maastrichtské kritériá na druhej strane a to počas dvoch rokov, nemusia byť konzistentné z hľadiska rozpočtovej politiky. Otázka nestojí tak, kto to zaplatí, ale predovšetkým: odkiaľ sa to (rozumej dlhy) zaplatí. Znižovanie verejného dlhu sa ľahko môže dostať do rozporu so skrytou zadlženosťou verejného sektora, ktorá sa dnes odhaduje na 27 percent HDP. Napríklad už dnes si musia Slovenské železnice požičiavať na dlhy za výdavky, ktoré im mal zaplatiť štát. Ako majú fungovať v EÚ, keď nemajú prostriedky na efektívnu úpravu tratí, nehovoriac o možnostiach ich použiteľnosti pre európsku dopravnú sieť? Tu treba dlhodobo investovať, aby sme nestratili, a nie krátkodobo šetriť, aby sme dlhodobo strácali. Zatváraním železničných učilíšť a šetrením na požiarnej ochrane si môžeme čosi nahovárať o šetrení. V skutočnosti, keďže nechávame pustnúť, prichádzame o strategicky dôležité peniaze. To isté sa týka bytovej výstavy. Iste, otázka namieste: odkiaľ vziať na to peniaze? V tom istom čase vláda plánuje dôchodkovú radikálnu reformu: hlasno proklamované šetrenie vlády v situácii predvstupovej zaťažkávacej skúšky tu bije priamo do očí. Všade počuť hlasy o jej „nevyhnutnosti“, ale „či na to máme“, to je otázka: organizačne, výškou požadovaných zdrojov, ako aj garantovaním vkladov, či riešením dlhodobého „zhodnocovania“ jej druhého a tretieho piliera. Rozsahom nákladov a mierou rizika v kombinácii so spomínaným objemom skrytých dlhov môže dôchodkový megaprojekt ohroziť priebeh predvstupového procesu. Ani pre väčšinu podnikateľov nemá vládne vyhlásenie veľa dobrých správ. Nepriateľ štát sa mieni naďalej sťahovať z bankového sektora. Na svoje miesto deleguje zníženie úrokovej miery. Týmto krokom sa síce oplatí viac požičiavať, ale, ako sa konštatovalo na stretnutí, nerieši to dôležité: prideľovanie úverov malým a stredným podnikateľom, ktorých dnes banky vnímajú ako nadmieru rizikovú skupinu. Rozhodne sa však v programovom vyhlásení mlčí o možnostiach ,,čistenia“ úverovej politiky, teda jej ochrany pred tunelárskou kultúrou podnikateľov vo veľkom. Pripomeňme ešte jednu záležitosť: programové vyhlásenie vôbec nevenuje pozornosť príprave projektov v rozpočtovom vzťahu k EÚ. Je známe, že pre našu krajinu nevýhodná pozícia sa zakladá na schopnosti vypracovať projekty, bez ktorých môže naša situácia po vstupe vyústiť do čistej rozpočtovej straty v rozsahu viac ako 1 percento HDP. Ako hlavný záver sa ponúka konštatovanie: Aj táto vláda stavila na rétorickú silu principiálnosti a ideologickej „správnosti“ navrhovaných opatrení. Takmer s mladíckym zápalom predstavila ambíciu „od základov zmeniť“ to alebo ono. Kritika z druhej strany nášho brehu jej vyčíta zasa nedostatočnú odvahu a zásadovosť. To však platí pre oboch. Závažným, ak nie najzávažnejším rizikom programového vyhlásenia vlády je realistickosť a realizovateľnosť ambicióznych opatrení. Ukazuje sa, že vážnym problémom programového vyhlásenia vlády nie je len nedostatok celkovej vízie, ale prebytok „správne mysliacich“ vizionárov, ktorí ju tvorili každý osebe pre svoj sektor. Vízie sa však ťažko premieňajú na drobné účty. Mimochodom, v podobnom duchu „správneho myslenia“ sa niesla aj ostatná časť kritiky programového vyhlásenia. Správne sa pripomenulo, že Európska únia berie sociálnu agendu vážne a že realizácia vládneho vyhlásenia nesprávne vedie k zanedbávaniu hodnôt európskej solidarity a sociálneho modelu. Tí, čo si zvykli napomínať vládu z tejto pozície, obávam sa, musia rátať prinajmenšom s dvojakým rizikom. Čo sa a týka praktického hodnotenia našej politiky, bude to reštriktívny Maastricht, a nie sociálny Lisabon, ktorý bude určovať dikciu zo strany EÚ. Okrem toho, časť politickej reprezentácie sa ťažko vyhne podozreniu z prebytku hodnotovej orientácie a nedostatku argumentov vo vyhodnotení, navyše loptička na smeč je už vo vzduchu. Ten, kto prehral a mohol niečo pred prehrou urobiť, ide dnes poúčať víťaza – o hodnotách. Politická zábudlivosť a pamäť fungujú v tomto zmysle rovnako bezohľadne. Sobotňajšie stretnutie potvrdilo ešte jednu skutočnosť. Atmosféra súťaže o lídra neparlamentnej ľavice ničím nevzrušuje. Mimoparlamentná opozičná politika – dobrý dôvod pre ďalšie podobné stretnutia – má perspektívu, pokiaľ sa bude orientovať na vecný komentár vládnej politiky a nie na profiláciu jednotlivých straníckych značiek. Spory o ne možno majú niečo spoločné so cťou ich aktérov. Ich politická produktívnosť a perspektíva sa však blíži k nule – často spolu s úrovňou, ktorou sa prezentujú. Záverečný bonus track, spor o zvýraznenie jednej značky prítomnosťou televíznych kamier, bol zo série trapasov, ktoré už nerozčúlia.
