Fotenie s hadmi za 360 slovenských korún

28. 7. 2002 Z Bangkoku sme sa vybrali do Malajzie. Nerezervovali sme si však dopredu lístky ani na jediný vlak priamo na Penang (ostrov, kam sme mali namierené), hoci sme tušili, že nebude jednoduché kúpiť si lístky. Dobre sme tušili. Lístky už nemali. Tak sme sa vybrali iným vlakom na juh Thajska. Tisíc kilometrov do Hat Yai. Ako správny budget sqweezeri (snažiaci sa o čo najmenší náklad), sme si kúpili tretiu triedu. Pravdupovediac, v tomto vlaku už iná ani nebola. Na sedemnásťhodinovej ceste sa v tejto triede veru veľmi vyspať nedalo. A to sme len dorazili do miesta, kde sme si mohli kúpiť minibus do Malajzie. Cesta trvala ďalšie 3,5 hodiny. Úplne nás to vyšťavilo. Minibus nemal klimatizáciu, aj keď sľúbili, že bude mať. Cez malajské hranice a najmä cez imigračného, nepríjemne vyzerajúceho, úradníka tiež nebola slasť prejsť. Na všetkých formulároch nezabudli uviesť, že za drogy je tu trest smrti (nejeden turista sa domov nevrátil, zopár dokonca asi nevinných). Keď sme prešli hranice, asi o dvesto metrov ďalej nás zastavil vojenský džíp, z ktorého vystúpilo niekoľko veľmi tvrdo vyzerajúcich „commandos“ malajskej armády. Chvalabohu prezerali len vodiča a autu sa venovali len zbežne. S nimi by teda nebola sranda. Tak sme dorazili na Penang. Tento ostrov spája s pevninou najdlhší most v juhovýchodnej Ázii. Celý čas, čo sme tu, sme sa tešili na Hadí chrám. Hneď na druhý deň sme sa naň boli pozrieť. Čakali sme množstvo hadov vlniacich sa po chráme. Namiesto toho sme videli len niekoľko polozdochnutých jedincov na oltári, omámených vôňou vonných tyčiniek. Hneď vedľa bola miestnosť, kde sa dalo s hadmi odfotiť (vybrali im však už zuby aj jedové vačky – boli to zmije). Cena 30 ringitov – približne 360 Sk. Nie sme hlúpi, nie? Jasné, že sme sa nefotili. Dosť nás to sklamalo, čakali sme viac. Celkom nám to však vynahradil Kek Lok Si – budhistický komplex, jeden z najväčších vôbec, od ktorého sme zasa veľa nečakali. Bolo to ohromujúce. Po dvoch dňoch sme vypadli na Cameron Higlands, odkiaľ vám píšem. Dnes sme už absolvovali fantastickú cestu cez džungľu. Predierali sme sa asi dve hodiny cestičkami s koreňmi stromov, čo ste ešte nevideli, obrastené machom a bohviečím ešte. Všade naokolo počuť cikády. Vyšli sme na vrch vysoký 2031 metrov. Odtiaľ sa vinula asfaltová cesta smerom dole. Výhľad bol však geniálny. Šli sme totiž cez srdce čajových plantáží celej Malajzie. Obrovské vrchy a kopčeky posiate radmi čajových kríkov, donekonečna. Tu sa rodí asi väčšina čaju Malajzie. Potom sme stopli autobus, usadili sa vo vynikajúcej indickej reštaurácii. Práve sa spustil obrovský monzúnový lejak. Nedá sa ani vyjsť na ulicu. Tak si tu sedím na internete a myslím na všetkých. Zajtra odchádzame do Kuala Lumpuru, kde budeme dva dni a 1. augusta o 0.15 odlietame späť. Vďaka sedemhodinovému časovému posunu budeme napriek mnohohodinovej ceste 1. augusta niekedy večer doma. Teraz udrel jeden z najsilnejších bleskov a hromov, čo som kedy zažil (skoro sme sa po...). Rýchlo končím, kým nevyrazí poistky...