Reklama
Reklama

Albánsko 2002 (2)

Dvaja predstavitelia albánskych literárnych kruhov podrobili koncom 70. rokov dôkladnej analýze poéziu svojho mladého kolegu Visara Zhitiho. Ich neľúbosť vzbudil aj verš, ktorý sa dá voľne preložiť do slovenčiny ako „z tečúcej krvi si vytvoríme druhé slnko“.
Počet zobrazení: 976

Dvaja predstavitelia albánskych literárnych kruhov podrobili koncom 70. rokov dôkladnej analýze poéziu svojho mladého kolegu Visara Zhitiho. Ich neľúbosť vzbudil aj verš, ktorý sa dá voľne preložiť do slovenčiny ako „z tečúcej krvi si vytvoríme druhé slnko“. „V našej poézii je slnko symbolom strany, marxizmu-leninizmu, komunizmu, vo všeobecnosti symbolom našich vznešených ideálov... U nás netečie krv, toto je očierňovanie našej skutočnosti a druhým slnkom je pre autora kontrarevolúcia,“ čítame v niekoľkostranovej „expertíze“, ktorej text básnik uverejnil vo svojej spomienkovej próze Cesty pekla. „Nepriateľský živel“ Zhiti bol za svoje „chybné a nepriateľské názory“ odsúdený na desať rokov väzenia, čo bol najvyšší možný trest za nepriateľskú agitáciu a propagandu. Návštevník tiranského Národného historického múzea zostane stáť v nemej hrôze pred unikátnym exponátom, akým je autentická cela pre politických väzňov. Tento exponát už naozaj patrí minulosti, s mnohými aspektmi Hodžovho „nesmrteľného dedičstva“ sa však Albánsko bude vyrovnávať ešte poriadne dlho. Izolácia, do akej sa táto krajina dobrovoľne uzavrela, mala pre jej ekonomiku katastrofálne dôsledky. Ústava z roku 1976 zakazovala zahraničné pôžičky a cudzie investície v krajine: z toho vyplývalo, že ak Albánsko chcelo dovážať potrebné komodity zo zahraničia, muselo najskôr predať svoju produkciu na svetových trhoch – v podmienkach medzinárodnej konkurencie však mohlo uspieť nanajvýš s potravinami či nerastnými surovinami. Takýto systém musel zákonite vyčerpávať krajinu, ktorá nemala prostriedky na modernizáciu a musela čoraz viac siahať na samotné zdroje. Istý taliansky autor napísal, že albánske hospodárstvo po páde komunizmu vyzeralo, akoby sa v krajine práve skončila vojna... Takmer pol storočia sme boli pod komunistami a rovnako dlho potrvá, kým sa dáme do poriadku – takýto názor počuť aj v Albánsku. Je jasné, že to nepôjde v niekdajšom štýle „spoliehania sa na vlastné sily“. Nevyhnutná je zahraničná pomoc a najmä investície. V roku 1996, keď som navštívil Albánsko prvý raz, moji známi položartom-polovážne hovorili: „Ak nám chceš pomôcť, kúp si Coca-Colu – domáca výroba sa po páde komunizmu zrútila, všetko vrátane potravín sa dováža, okrem Coca-Coly sa u nás nevyrába nič iné.“ V tom čase išlo o jedného z mála významnejších investorov, ktorí sa napriek všetkým problémom (legislatíva, infraštruktúra atď.) rozhodli prísť do tejto krajiny. Peniaze, peníze, peneži V posledných rokoch sa situácia mení. Paradoxne je to asi jeden z dôsledkov udalostí z roku 1997, keď došlo ku krachu tzv. pyramídových hier a v krajine zavládla anarchia. „V tú jar krajina zostala bez polície, bez armády, bez vlády, bez súdov, bez väzníc, výnimkou boli len banditi či narýchlo vyškolení lupiči, ktorí siahali po zbraniach všetkých kalibrov, aby vyrabovali, čo sa dalo, a to pred zrakmi bezmocných ľudí, ktorí pritláčali vystrašené tváre k okenným sklám a celí utrápení čakali, kedy sa tá hrôza skončí,“ napísal v jednej z poviedok súčasný albánsky prozaik Ylljet Aliçka (dodajme, že ak toto obdobie začína spracúvať umelecká literatúra, je to azda dobré znamenie: rok 1997 je už definitívne minulosťou). Všeobecne sa uznáva, že k záujmu Albáncov o nebankové finančné subjekty v nemalej miere prispelo aj neefektívne fungovanie bankového sektora – po roku 1997 sa začala privatizácia bánk, do ktorých vstúpil zahraničný kapitál; zrejme aj preto sa Albánsko stalo zaujímavejším pre zahraničných investorov. Hodnota albánskeho leku voči americkému doláru sa od roku 1998 posilnila, hrubý domáci produkt rástol za posledné štyri roky v priemere asi o sedem percent ročne. A tak sa v poslednom čase ozývajú hlasy, podľa ktorých Albánsko postupne prestáva byť príslovečnou najchudobnejšou európskou krajinou. Priemerná mzda pracovníkov v rozpočtovej sfére dosiahla v roku 2001 okolo 150 dolárov a v roku 2002 sa predpokladá jej ďalší rast. Isté tamojšie noviny v júni 2002 napísali, že oproti iným Východoeurópanom musia byť Albánci vďační za svoje platy – v Rusku sa priemerná mzda údajne pohybuje okolo úrovne albánskej minimálnej mzdy, ktorej výška bola koncom júna 2002 stanovená na 9 400 lekov (cca 3150 Sk). Neprepadajme však priveľkému optimizmu: podľa údajov Svetovej banky, zverejnených v júli 2002, musí 40 percent Albáncov vyžiť z menej ako 2 dolárov na deň, čo sú asi dve tretiny oficiálneho životného minima; ceny v Tirane sú pritom veľmi podobné bratislavským, na vidieku sú potraviny o čosi lacnejšie. Nie je ťažké vypočítať, že do tejto skupiny patrí aj moja tiranská domáca. „Bola som invalidná dôchodkyňa, teraz mám starobný dôchodok 25 000 lekov mesačne,“ povedala mi pani Servete ešte v prvý deň. Rýchlo prepočítavam (čože, 8 500 Sk?!), hneď si však uvedomím svoj omyl a len pre istotu sa spýtam: „Starých?“ V polovici 60. rokov sa uskutočnila denominácia leku v pomere 10 : 1 (ľudovo povedané, centrálna banka škrtla jednu nulu), mnohí Albánci však stále počítajú v starých lekoch, a tak vám v obchode či v reštaurácii povedia cenu, ktorá je desaťkrát väčšia ako oficiálna cena v nových lekoch. Stačí však trocha praxe – po troch dňoch som zistil, že podávam predavačke tisíclekovú bankovku so slovami: „Mám iba desaťtisíc...“ Dvetisícpäťsto nových lekov (asi 850 Sk) sotva stačí na zaplatenie účtu za elektrinu – šťastím v nešťastí je azda len to, že v Albánsku na rozdiel od niektorých iných východoeurópskych krajín výplaty dôchodkov či miezd nemeškajú. Nie div, že pani Servete sa potešila, keď som ostal v Tirane o týždeň dlhšie, ako som pôvodne plánoval. Žiaľ, asi sa mi nepodarilo splniť jej opakovanú prosbu: „Keď sa s niekým stretneš, opýtaj sa, či by nemali prácu pre chlapca...“ Bola by veľmi rada, keby sa jej synovi, študentovi francúzštiny, podarilo nájsť zamestnanie, popri ktorom by mohol skončiť štúdiá... Chýba mu ešte rok. Čo bude chlapec robiť potom, ešte nevie. Hor sa do sveta! Stredoškolská profesorka z Tirany, ktorá sa v prvej polovici 90. rokov vydala do Nemecka, spomínala, ako po roku prišla prvýkrát na návštevu domov a chcela sa stretnúť so svojimi študentmi, ktorí maturovali tesne pred jej odchodom z krajiny. V Tirane nenašla nikoho, odišli z krajiny – celá trieda, všetci do jedného... Podľa výsledkov vlaňajších sociologických prieskumov uvažuje o emigrácii vyše 40 percent mladých ľudí vo veku do 25 rokov. Dôvod je jednoduchý: mládež nevidí perspektívy v krajine, kde – citujúc istú častušku – „radostne žijeme s prázdnymi vreckami za pancierovými dverami... kde má oslík väčšiu cenu ako vedec alebo spisovateľ... kde nepracujú závody, ale zlodeji si stavajú vily... kde je meď, chróm i zlato, ale niet vody, aby sa človek umyl...“ Podľa oficiálnych štatistík sa nezamestnanosť v krajine pohybuje na úrovni okolo 17 percent, domáci však zväčša reagovali na tento údaj veľmi zdržanlivo. Realita, v akej žijú, ich zrejme presviedča o niečom inom. Počet albánskych občanov žijúcich v zahraničí nie je známy (a ani nemôže byť, pretože väčšinu z nich tvoria ilegálni emigranti). Niekedy sa odhaduje až na pol milióna – pritom Albánsko malo začiatkom 90. rokov asi 3,25 milióna obyvateľov. Cieľom ilegálnej emigrácie býva najmä susedné Grécko, kam sa dá dostať cez hory, a blízke Taliansko, ktoré od Albánska delí Jadranské more. Otrantský prieliv je na najužšom mieste široký okolo 80 kilometrov. Riziko je veľké (neosvetlený čln sa môže zraziť s iným plavidlom a potopiť; pri organizovanej plavbe môže prievozník vopred zinkasovať peniaze, keď však na mori zistí, že čln je preťažený, môže hodiť cez palubu – doslova! – časť pasažierov), záujemcov je však stále dosť. Prievozník, ktorý v máji 2002 poskytol rozhovor istému albánskemu denníku, tvrdí, že od októbra 1992 absolvoval sedemtisíc ciest k juhotalianskemu pobrežiu: ak práve nebol v talianskom väzení, za noc sa otočil aj dva- či trikrát. Spolu prepravil okolo päťstotisíc ľudí (okrem Albáncov aj občanov ďalších, najmä ázijských krajín) – niet pochýb, že tak nerobil iba z lásky k blížnemu. Biznis je biznis. Albánska riviéra? A prečo nie? Vráťme sa však k serióznemu „biznisu“, akým môže byť turistický ruch. Pred desiatimi rokmi istý slovenský denník priniesol viacdielnu reportáž z Albánska, ktorej autor v závere napísal, že tejto krajine by sme azda mali venovať väčšiu pozornosť, veď možno o desať rokov bude Európa cestovať na albánsku riviéru. S odstupom času sa zdá, že táto predpoveď sa začína napĺňať, i keď v súvislosti s Albánskom sa zatiaľ asi nedá hovoriť o organizovanej masovej turistike. „Ak mi sem na budúci rok privedieš od vás výpravu, budeš u mňa bývať zadarmo,“ sľuboval mi hotelier v Sarande, najjužnejšom meste na albánskom pobreží Iónskeho mora, kam si možno urobiť aj jednodňový výlet z gréckeho ostrova Korfu. Do budúceho leta je ešte ďaleko, nejaký čas bude treba čakať aj na bilanciu tohtoročnej turistickej sezóny. Zatiaľ dodajme, že okrem jadranského a iónskeho pobrežia má Albánsko čo ponúknuť aj milovníkom horskej turistiky či záujemcom o históriu; v prípade tejto destinácie je však oveľa viac ako inokedy aktuálna zásada, že na cestu sa treba pripraviť – o krajine, kam smerujeme, by sme mali aj niečo vedieť... Päťčlenná česká rodina, ktorú som stretol pred tiranskou hlavnou poštou, dovolenkovala v Drači na jadranskom pobreží a do Tirany sa vybrala na výlet – a tvárila sa vcelku spokojne: „Pripadáme si tu napoly ako v Oriente!“ Nemecký turista trávil na albánskom Jadrane už deviate leto. Človek chodieva na dovolenku tam, kde sa cíti dobre. No povedzte, dá sa nesúhlasiť s týmto tvrdením?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama