Odborári museli vyjsť do ulíc

Bezpochyby ich tam dostala dnešná vládna politika. Ak nie vláda, potom určite rétorika vláde blízkych kruhov hovorí jasnou čierno-bielou rečou. Opätovne sa vynárajú poučky o večne parazitujúcom štáte, kriminálnych daniach a večne funkčných a fungujúcich trhových vzťahoch. Zákon ponuky a dopytu káže prepúšťať a zamestnávať podľa momentálneho stavu veci. Bum, jasné ako facka. Doobeda zamestnanec, poobede nezamestnaný, zajtra emigrant. Dojem, ktorý sa dnešná vláda usiluje vzbudiť, že ušetrením 25 miliárd korún sa vracia do štátnej kasy to, čo si verejný sektor z nej požičal, je viac než otázny. O privatizácii vo verejnom sektore, napríklad zdravotníctve, ako poznamená bez štipky irónie jeden známy humorista, sa ešte len bude hovoriť. Podľa motta ziskové veci do privátnych rúk, straty do štátnej kasy, fungoval vo vlastných očiach ziskotvorný sektor dlhé roky. O tomto tunelujúcom zadlžovaní verejného sektora hovorí dnes málokto. Niekto to zaplatiť musí, poviete si. Tak či tak, reštriktívny étos vzťahu k verejnej sfére, ktorá ochromuje trhový sektor, je preč. A nielen to. Práve dnešný konflikt odborov s vládou dokazuje, že máme do činenia s kontinuitou vo vládnutí na Slovensku. Rétorika sem, rétorika, tam, personálne zloženie tripartity dáva cítiť iné než vyššie principiálne dôvody na dnešné ťahanice. Celkom jednoducho sa dá opýtať, či si dnešnú ignoranciu odbory nevyslúžili už počas minulej vládnej sezóny. O postoji ľavičiarov k pánovi Miklošovi sa netreba v tejto súvislosti osobitne zmieňovať. Faktom zostáva, že práve orientácia na vyššiu parlamentnú politiku vykazuje pre odborárov zreteľné hranice. Schválený Zákonník práce je iba legislatívnou hračkou v rukách tých, ktorí ho už raz – v kooperácii s vtedy vládnucou SDĽ – nechali prejsť parlamentom. Otvorenou otázkou zostáva, či práve celosektorovo vyjednané tarifné ceny práce nie sú nástrojom reálneho rešpektu u zamestnávateľov smerom „zdola“. Bez funkčných analýz a argumentov v prospech prosperity väčšiny to však nepôjde. Na tejto „celotarifnej“ rovine vyjednávania sa odbory nedokázali zviditeľniť ako súčasť fungovania trhovej ekonomiky. Prečo fungovania? Pretože cena sociálneho mieru je síce vysoká, ale dlhodobo určite nižšia ako cena hazardérstva tých, ktorí mudrujú nad chválou ,,vyhadzovu“. Mimochodom, reč nie je zďaleka iba o robotníkoch, ale aj o vás, milí štátni zamestnanci. Je naozaj paradoxom, že v krajine s 19-percentnou nezamestnanosťou a 9-percentnou infláciou tento mier za posledných trinásť rokov vydržal.