Reklama
Reklama

Sľúbili sme si...

Sedemnásty november je aj mojím sviatkom. Bola to v mojich očiach revolúcia. Ako súčasť rozbitia Berlínskeho múru ozajstná dejinná udalosť. Pre moju generáciu, ktorá vyrástla na troskách normalizácie a pod silným vplyvom alternatívnej popovej kultúry, bol pád komunizmu zosobnením kultúry protestu a súčasne obávaným vykročením do sveta dospelosti.
Počet zobrazení: 618

Sedemnásty november je aj mojím sviatkom. Bola to v mojich očiach revolúcia. Ako súčasť rozbitia Berlínskeho múru ozajstná dejinná udalosť. Pre moju generáciu, ktorá vyrástla na troskách normalizácie a pod silným vplyvom alternatívnej popovej kultúry, bol pád komunizmu zosobnením kultúry protestu a súčasne obávaným vykročením do sveta dospelosti. Boli sme už generáciou, ktorá nepoznala kolektívny sen. Generácie do roku 1968 ho pravdepodobne ešte mali, ale kolektív sa začal vyvíjať ináč. Slogan Kocábovho Pražského výberu „Prachy jenom prachy nečekaný, když na ne sáhneš, už tě mají“ vyjadroval hádam najjednoduchšie tuzexovo-pokryteckú atmosféru normalizačného Československa osemdesiatych rokov. Uznávam, v spätnej perspektíve sa podobná úprimnosť javí ako vianočná naivita. Ale nebol November zosobnením tejto naivity? Potom prišli na rad iné dni a mesiace. Mediálne obľúbený a ináč čudný výraz latinského pôvodu „transformácia totality“ zmenil takmer všetko vrátane jazyka, v ktorom sa novembrové „my“ stalo súčasťou postkomunistického „ja“. Nie, nemoralizujem. To dôležité v premene spoločenského slovníka odkryla privatizácia. Nemyslím, že to boli práve trhoví fundamentalisti a ich viera v očistnú silu trhu, ktorá spustila kolotoč privatizačno-korupčných káuz – skade by sa tu nabrali. Nepopierateľným faktom však zostáva, že ideológia protikladu trhu a štátu (rozumej trhu bez štátu) zdôvodnila brutálnu premenu majetkových aj mocenských pomerov na Slovensku. Privatizácia mimo fungujúcej kontroly inštitúcií urobila s touto spoločnosťou svoje. Hoci v mene trhu, ale takmer výsostne politickou cestou rozdelila veci, vplyv a moc tak, že dnes máme do činenia s nespravodlivou, rodinkárskou a korupčnou spoločnosťou. Ak majú byť sociálne dávky príčinou jej neúspechu, potom sa treba spýtať na mentalitu tých, ktorí každý problém vedia vysvetliť slovom „socializmus“ (nepomýľte si kontext – reč nie je o Európskej únii, ale o „našich“ doma ). Prečo potrebujeme neustále „ideologizovať“ iného na nepriateľa – veriť v jedine správnu cestu? V novembrových chvíľach málokto rozmýšľal, že Nežná revolúcia bola súčasne potvrdením konca studenej vojny. Vojny, ktorá na Slovensku zdanlivo poznala iba víťazov s minimálnym počtom porážok a porazených. Zdá sa, že na rozdiel od Poľska a Maďarska, sa rozhodujúca diferenciácia spoločnosti na morálnych víťazov a porazených začala až „potom“. V prístupe k životným šanciam, spravovaní vecí každodenných, vrátane vzťahu k verejným veciam, bolo Slovensko pred rokom 1989 len vo výnimočne výnimočných prípadoch rozdielnou spoločnosťou. Niežeby na území prednovembrového Slovenska nebolo dosť bohatých, vplyvných, „lepších“ ľudí. Ale z týchto vzťahov sa dal ťažko vytĺcť politický a morálny kapitál práve vo vzťahu k protikomunistickému Novembru. Po ňom nastala takmer kafkovská premena všetkých na iných: pôvodných obyvateľov na podnikateľov, liberálov, konzervatívcov, kresťanských alebo ľavicových demokratov. Daňou za rýchle svetonázorovo-metafyzické kariéry je potreba fundamentálnej odlišnosti, ktorá, žiaľ, prakticky odlišuje a delí. Nie kvalitou a výkonnosťou, ale brožúrkovitou povrchnosťou. Zdá sa, že slovenská „lepšia“ spoločnosť ešte na kvalitu nemá.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama