Kde je solidarita?

Krajiny kandidujúce na členstvo v Európskej únii nepochybne vykonali množstvo práce na svojej ceste stať sa členmi tohto vytúženého zoskupenia.
Počet zobrazení: 1184

Krajiny kandidujúce na členstvo v Európskej únii nepochybne vykonali množstvo práce na svojej ceste stať sa členmi tohto vytúženého zoskupenia. Motívy oboch skupín hráčov zapojených do integračnej hry sa však značne líšia. Pre štáty EÚ je nastávajúce východné rozšírenie prostriedkom, ako „splatiť historický dlh“ východnej polovici kontinentu, oddelenej štyridsiatimi rokmi studenej vojny, geopoliticky rozšíriť sféru svojho vplyvu, zabezpečiť politickú stabilitu kontinentu, ekonomicky expandovať na novootvorené trhy a obnoviť svoje stagnujúce ekonomiky o energických a životaschopných (pracovných) imigrantov do svojich demograficky starnúcich populácií. Všetko sú to vyslovene egoistické pohnútky. Tie však vidíme i na druhej strane. Pre kandidátske krajiny je magnetom úsilia integrovať sa hospodárska výkonnosť ekonomík EÚ, vysoká životná úroveň a doteraz netušené nové možnosti sebarealizácie v širšom európskom priestore. V neposlednom rade je pre obyvateľstvo i politické elity lákadlom vidina štedrej finančnej pomoci, ktorá sa ušla novým členským krajinám pri rozšírení. Poukázanie na príklad úspešnej transformácie Írska, Portugalska, Španielska alebo Grécka robí doslova divy vo vnútornej politike kandidátskych krajín pri ich snahe o zosúladenie práva a jeho priblíženie európskym štandardom. Potom sa dá vcelku ľahko získať podpora elektorátu. Nato, aby verejnosť podporila myšlienku integrácie, však treba operovať mýtmi, ktoré podávajú komplexný obraz reality v značne zjednodušenej a zidealizovanej podobe. Lenže tento ideálny obraz ani zďaleka nezodpovedá realite. V prvom rade, pri poslednom rozšírení sa EÚ neobohatila o chudobné krajiny; naopak, po rozšírení o Švédsko, Rakúsko a Fínsko v roku 1995 priemerná životná úroveň v členských štátoch stúpla. Posledné rozšírenie podobné tomu nastávajúcemu prebehlo už poriadne dávno, v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch (o Írsko, Grécko, Portugalsko a Španielsko). Je síce pravda, že niektoré z týchto krajín dokázali z členstva vyťažiť maximum – najmä vďaka finančnej štedrosti ostatných krajín, ale rovnako je reálne i to, že táto ich skúsenosť sa ukáže ako historicky neopakovateľná. Súčasné kandidátske krajiny sa už desaťročie tešia na prílev finančných prostriedkov po svojom vstupe do EÚ. Táto injekcia by im mala pomôcť v dokončení nevyhnutných hospodárskych reforiem, vlečúcich sa už vyše jednej dekády. S blížiacim sa termínom rozšírenia, s finišujúcimi rokovaniami o posledných kapitolách sa čoraz viac ukazuje, aký skreslený obraz si kandidátske krajiny o EÚ vytvorili. Solidárnosť, ktorá sa premietla do finančnej pomoci po tzv. južnom rozšírení, už totiž dávno neexistuje. V súčasnosti je pravdivejší obraz členských štátov EÚ ako klubu skupáňov, žiarlivo si strážiacich svoje poklady. A pritom sa v EÚ prerozdeľuje asi 1,2 percenta celkového HDP členských štátov – smiešna to suma v porovnaní s prerozdeľovaním na národnej úrovni, ktoré osciluje okolo 50 percent HDP. Napriek tejto nevysokej sume každé zvýšenie výdavkov musí niekto zaplatiť, a i celkovo malé výdavky sú pred domácimi voličmi neospravedlniteľné, najmä ak sa krajina súčasne usiluje dodržiavať fiškálnu disciplínu a v súčasnosti toľko kritizovaný Pakt rastu a stability. Zvýšené výdavky treba zdôvodniť vlastným voličom a v tejto súvislosti vznikajú problémy jednak s volebným cyklom, jednak s klesajúcou podporou obyvateľstva súčasných členských krajín rozšíreniu – konkrétne jeho krátkodobým ekonomickým nákladom. Venujme sa preto trochu najdiskutovanejším položkám s citlivými ekonomickými dôsledkami. Kandidátske krajiny sa v prvom rade chcú plnoprávne zapojiť do finančne najnáročnejších projektov EÚ. Únia venuje na anachronickú SPP (spoločná poľnohospodárska politika) takmer polovicu svojho rozpočtu a SPP spolu so SF (štrukturálne fondy) tvoria 80 percent výdavkov rozpočtu EÚ. Pri negociáciách sa požiadavka radikálnej reformy CAP-u zo strany kandidátskych krajín vôbec neobjavuje – naopak, všetky kandidátske krajiny sa usilujú byť do nej plne zapojené od začiatku svojho členstva a v plnej výške, neuvedomujúc si, že jednoduchá extenzia SPP na nové členské krajiny (s relatívne veľkým podielom poľnohospodárstva a príbuzných odvetví na tvorbe HDP) nie je bez radikálnej reformy udržateľná bez toho, aby do nehoráznych výšok rástol rozpočet a teda i transfery čistých prispievateľov. Čistí prijímatelia sa však nechcú vzdať finančných efektov, prinesených im SPP, a kandidátske krajiny, samozrejme, čakajú, že sa po svojom vstupe takisto stanú jednými z týchto prijímateľov. Podmienky pred vstupom si však ešte stále kladie únia a kandidátske krajiny ich musia chtiac-nechtiac plniť. Aj preto sa musia kandidátske krajiny zmieriť s tým, čo im ponúknu predstavitelia EÚ. Vzhľadom na časovú tieseň, týkajúcu sa ukončenia negociácií – všetky kapitoly by mali byť uzavreté do konca roku 2002, aby mohlo rozšírenie prebehnúť do volieb do Európskeho parlamentu v júni 2004 – neostáva veľa času na dôstojné vyjednávanie v kľúčových kapitolách (kľúčových z hľadiska budúcich finančných účinkov). Navyše, manévrovací priestor tu je dodatočne obmedzený dohodou pätnástky na poslednom stretnutí predstaviteľov členských štátov v Bruseli. Táto dohoda totiž tvorí spoločnú pozíciu členských štátov pri rokovaniach, pričom možnosť koordinácie postupu medzi kandidátskymi krajinami je limitovaná tým, že rokovania vedie každá kandidátska krajina samostatne. Žiadna z nich nevyužije možnosť ukončiť rokovania pre svoju, i keď oprávnenú „neústupčivosť“. Čo sa teda dá očakávať?„Štedrosť“ sa môže pretaviť do poklesu podpory procesu rozšírenia v jednotlivých kandidátskych krajinách, čo by bolo osobitne nepríjemné v záverečných fázach, teda pred ratifikačnými referendami. Kandidátske krajiny sa zrejme neuspokoja s navrhovaným finančným zabezpečením rozšírenia, preto s veľkou pravdepodobnosťou prvé roky ich členstva vyplní úsilie o revíziu podmienok dohodnutých pred vstupom. Historická paralela tu je: podobne to bolo so Španielskom a Veľkou Britániou po ich vstupe. Navyše, pri rokovaní o podobe ďalšieho finančného rámca EÚ na roky 2007-2013 už budú terajšie kandidátske krajiny sedieť za jedným stolom a snažiť sa vytĺcť z neho finančné maximum. Náklady na rozšírenie budú teda definitívne známe až vtedy. Predísť tomu súčasné členské krajiny môžu, ak sa dohodnú na reforme rozpočtovo náročných politík už teraz, alebo ak už v súčasnosti začnú hľadať partnerov, s ktorými by vymenili ústupky potrebným reformám za primerané kompenzácie. Na toto politické „konské handlovanie“ v rozšírenej EÚ však zatiaľ chýba kandidátskym krajinám potrebné know-how. Získať ho je jedna z hlavných budúcich úloh našej politickej elity. Redakcia SLOVO sa nemusí stotožňovať s príspevkami uverejnenými v rubrike Názory

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984