Obdobie otepľovania medzinárodných vzťahov
Britský historik Paul Johnson v knihe Dejiny XX. storočia tvrdí, že prezident Eisenhower americkú vnútornú i zahraničnú politiku osobne viedol a riadil. Prenášanie právomocí iba predstieral. Všetci si napríklad mysleli, že o vnútroštátnej politike rozhoduje šéf jeho štábu Sherman Adams a podľa Johnsona vraj tejto ilúzii podliehal aj sám Sherman. Rovnakú ilúziu vraj vytváral i v prípade zahraničnej politiky, za ktorú niesol zodpovednosť John Foster Dulles. Eisenhower údajne zámerne podporoval predstavu, že Adams a Dulles sú primadony, pretože vinu za prípadné omyly mohol zviesť na nich, a tak chrániť svoju reputáciu prezidenta. Sám Dulles sa však osobne prihlásil ku dvom koncepciám. Jednak, že studená vojna sa dá viesť iba tak, že svet bude stále na pokraji tej horúcej. Zároveň tvrdil, že režim pod vedením komunistov má existovať iba v ZSSR a ostatným krajinám sa má pomôcť k „oslobodeniu“. Ak sa ho pýtali, ako by sa to malo udiať, ako príklad udával Juhosláviu. Lenže... Netreba vari vysvetľovať, že Stalin nemohol v Juhoslávii intervenovať jednoducho preto, že všetci, ktorí boli čo len podozriví z priveľkých sympatií k ZSSR, boli odstavení od moci a nezriedka skončili vo väzení. Ostatne Berlín roku 1954, Budapešť 1956 a Praha 1968 usvedčili z mylnosti tejto koncepcie. Je veľmi zaujímavé, že Paul Johnson mlčí o bratovi J. F. Dullesa Allanovi, ktorý bol na čele americkej tajnej služby CIA. Johnson píše, že Eisenhower sa často vyjadroval osobitným vojenským žargónom, raz sa posťažoval, že „vojensko-priemyselný komplex“ má neúmerný vplyv na vnútornú i zahraničnú politiku USA. Neboli náhodou bratia Dullesovci stelesnením tohto vplyvu? Hospodárska politika Eisenhowerovej administratívy Eisenhowerova domáca politika nijako nevybočovala z tradičných konzervatívnych koľají. V oboch hospodárskych krízach (1953-1954 a 1957-1958) odmietal súhlasiť s federálnymi programami na vytváranie pracovných príležitostí, odstránil opatrenia regulujúce hospodárstvo, ktoré pochádzali z Rooseveltovej a Trumanovej éry, ako bola napríklad kontrola výšky miezd a cien. Koncernom znížil dane. Keď však ministerka zdravotníctva Oveta C. Hobbyová odmietla z konzervatívne ideologických dôvodov zaviesť bezplatné očkovanie detí proti obrne, vyvolalo to v krajine také protesty, že musela podať demisiu. Napriek tomu Eisenhower uskutočnil aj niektoré umiernené sociálne reformy. Rozšírila a zvýšila sa podpora v nezamestnanosti, zvýšili sa zákonom stanovené minimálne mzdy a federálna podpora vysokého školstva. Nakoniec bola hospodárska politika úspešná a napriek krízovým obdobiam nezamestnanosť neprekročila 4 percentá a reálne mzdy boli pomerne vysoké. Pád mccarthizmu a začiatok boja za občianske práva v USA Politika McCarthyho výboru znamenala vlnu čistiek a v USA vyvolala vlnu strachu. Zo štátnej administratívy muselo odísť vyše 1500 zamestnancov. Za „komunistického agitátora“ napríklad označili Charlieho Chaplina, ktorý musel emigrovať do Švajčiarska. V polovici 50. rokov začal silnieť odpor voči tejto politike. V decembri 1954 vyslovil senát McCarthymu formálne pokarhanie, čo preňho znamenalo takú politickú porážku, z ktorej sa už nedokázal spamätať. V tomto období výrazne zosilnel boj 15 miliónov amerických černochov proti rasovej segregácii a diskriminácii. V máji 1954 vyhlásil federálny Najvyšší súd, že rasová segregácia vo verejných školách je protiústavná. O rok neskôr začal Martin Luther King v meste Montgomery v štáte Alabama organizovať bojkot segregovanej verejnej dopravy. Eisenhowerov postoj v tejto problematike však nebol veľmi dôsledný. Napriek tomu v hlavnom meste a v zariadeniach federálnej vlády podporoval odstraňovanie rasovej diskriminácie. V roku 1957 poslal do mesta Little Rock v štáte Arkansas federálne vojsko, aby proti vôli tamojšieho guvernéra umožnili niekoľkým černochom navštevovať tamojšiu univerzitu. V rokoch 1957 a 1960 podpísal prvé zákony na ochranu občianskych práv. Problém bol však v tom, že sa ich nedarilo účinne presadzovať a väčšine černochov, ktorí žili v južných štátoch, bolo pod rôznymi zámienkami upierané volebné právo. Druhé Eisenhowerovo obdobie Vo voľbách v roku 1956 bol Eisenhower ešte úspešnejší ako v roku 1952. Víťazstvo mu priniesla nielen jeho popularita, ale veľa voličov v ňom videlo záruku hospodárskej prosperity, vnútorného pokoja v krajine a záruku mieru v zahraničí. Pravda, v tomto druhom období vystúpili zreteľnejšie na povrch hospodárske a sociálne pomery americkej spoločnosti. Rast priemyselnej výroby sa spomalil, nezamestnanosť stúpla na 6,8 percenta. V súvislosti s touto zhoršujúcou sa ekonomickou situáciou a zahraničnopolitickými neúspechmi ku koncu Eisenhowerovej vlády stúpla v krajine túžba po politickej zmene a zásadných reformách. Práve táto túžba zabezpečila v roku 1960 víťazstvo J. F. Kennedymu. Zahraničnopolitická koncepcia samotného Eisenhowera bola na jednej strane určovaná realitou studenej vojny, no na druhej strane veril v možnosť mierového usporiadania sveta. Historik Divine napísal: „Takmer všetky zahraničnopolitické činy Eisenhowera mali negatívny charakter. Ukončil kórejskú vojnu, odmietal vojenskú intervenciu v Indočíne, nezaplietol USA do Suezskej krízy, vyhol sa vojne s Čínou, odolal pokušeniu podať dôkaz sily pri blokáde Berlína, zastavil atómové pokusy v atmosfére.“ Napriek tomu americká tajná služba CIA zorganizovala v roku 1953 zvrhnutie Mosaddekovej vlády v Iráne a posilnila moc šacha Rézu Pahlavího. V roku 1954 riadila táto tajná služba z Hondurasu vojenskú intervenciu proti Arbenzovej vláde v Guatemale. V roku 1958 poslal Eisenhower americkú námornú pechotu do Libanonu, aby zabránil rozšíreniu revolúcie z Iraku. Na konci jeho vlády začala CIA prípravy na intervenciu, ktorá mala zvrhnúť vládu Fidela Castra na Kube. Duch Camp Davidu Dochádza k zaujímavej súhre historických okolností. V máji 1959 zomrel americký minister zahraničných vecí J. F. Dulles. O nejaký čas pozval Eisenhower na návštevu USA sovietskeho lídra Nikitu Chruščova. Tomu sa v roku 1957 podarilo odstrániť z politbyra politických protivníkov Malenkova a Molotova. Toto odstránenie neznamenalo, ako bolo dovtedy tradíciou, ich fyzickú likvidáciu, ale odsun do ústrania. Práve Molotov bol jedným z najvplyvnejších odporcov Chruščovovej koncepcie mierového spolunažívania rôznych spoločenských systémov. Na návšteve v USA bol Chruščov v roku 1959. Politické rozhovory medzi Eisenhowerom a Chruščovom v sídle amerických prezidentov v Camp Davide znamenali začiatok politického uvoľnenia na celom svete. Záverečné komuniké vyjadrovalo želanie oboch superveľmocí zvolať vrcholnú schôdzku štyroch veľmocí, ktorá by sa zaoberala otázkou Berlína a zjednotením Nemecka. Chruščovova návšteva sa nekonala iba v sídle amerického prezidenta, ale mala bohatý program. Niektoré jej aspekty boli komické. Napríklad, keď navštívil Hollywood, tanečnice mu predviedli kankán. Sovietsky líder bol krajne pohoršený nad takým nemravným tancom. Návšteva kukuričných fariem na stredozápade USA ho zase inšpirovala k jednostrannému preferovaniu pestovania kukurice v ZSSR, bez ohľadu na iné klimatické podmienky. Je tu však jedna zaujímavá okolnosť, ktorá sa dotýka aj dnešných čias. Eisenhower po porážke Veľkej Británie a Francúzska v Suezskej kríze v roku 1957 vyhlásil tzv. Eisenhowerovu doktrínu, ktorá tvrdila, že po odchode tradičných koloniálnych mocností vzniklo na Blízkom východe mocenské vákuum, ktoré musia vyplniť USA. Táto krajina si tak na základe nej osobuje právo zasiahnuť do každej budúcej krízovej situácie v tomto regióne. Porážka republikánov Rok 1960 bol rokom ďalších prezidentských volieb. Eisenhower však už nemohol kandidovať. Na miesto prezidenta teda kandidoval viceprezident Nixon, no Američania si ešte pamätali jeho aktívnu činnosť vo Výbore pre vyšetrovanie neamerickej činnosti. Pri jednej z početných ciest po krajine sa senátor Kennedy stretol aj s chudobou. Jeho spolupracovník Sorensen rozpráva: „Keď sme v roku 1960 cestovali západnou Virginiou, prezrel si chatrč nezamestnaného baníka. Nastúpil do auta zjavne dojatý a nepovedal ani slovo.“ Svoju politiku Kennedy nazval Nové obzory, ku ktorým treba vykročiť a za ktorými ležia „neprebádané oblasti vedy a vesmíru, nevyriešené problémy mieru a vojny, nezvládnuté zvyšky nevedomosti a predsudkov, nezodpovedané otázky biedy a prepychu“. Podľa výpočtov Roberta Lampmana patrilo približne 32 miliónov Američanov, teda okolo 19 percent obyvateľstva, k chudobe, ktorej príjmy ležali tesne pod hranicou biedy 2500 dolárov na jednu štvorčlennú mestskú rodinu. Prvého mája 1960 bolo v okolí Sverdlovska na Urale zostrelené americké špionážne lietadlo U-2. Zostrelila ho protilietadlová raketa, nie stíhačka. Oficiálna americká verzia tvrdila, že išlo o vedeckovýskumné lietadlo, ktoré zablúdilo. Sovieti najprv zamlčali správu, že americký pilot Powers prežil. Neskôr, okrem jeho výpovede, predložili aj vecné dôkazy, že išlo o špionážnu činnosť. Na stretnutí v Paríži žiadal Chruščov od Eisenhowera záruky, že sa nič podobné už nebude opakovať. Keďže americký prezident odmietol, konferencia stroskotala a americko-sovietske vzťahy sa načas ocitli na bode mrazu. Chruščov potom jednoznačne vyhlásil, že si počká na ďalšieho amerického prezidenta, s ktorým bude rokovať o zlepšení vzťahov. V rozlúčkovom prejave 17. januára 1961 varoval Eisenhower pred silnejúcim vplyvom vojensko-priemyselného komplexu na všetky spoločenské oblasti v USA. Dôrazne sa vyslovil za odzbrojenie a mierové riešenie sporných otázok so Sovietskym zväzom. Jeho nástupca J. F. Kennedy sa úprimne usiloval o zlepšenie vzťahov s ZSSR. V tomto smere dosiahol veľa úspechov. Lenže v roku 1963 ho zavraždili za dodnes neobjasnených okolností v Dallase. Treba dodať, že brat J. F. Dullesa Allan dal ako riaditeľ CIA pri príprave intervencie na Kubu vedome falošné informácie o tamojšej politickej situácii a sile kubánskych vojsk. Kennedy mu oznámil, že ho za to odvolá z funkcie. Odvolaniu však zabránili výstrely v Dallase. Pikantné je, že aj v sovietskom vedení došlo k prevratu. Nikitu Chruščova odvolali „zo zdravotných dôvodov“. Politika jeho následníka Brežneva už bola viditeľne odlišná. Za to ho „isté sily“ odmenili hodnosťou maršala Sovietskeho zväzu. Táto politika nakoniec priviedla ZSSR k stagnácii, ktorú zavŕšil pád politického a sociálneho systému a rozpad krajiny. Politiku Eisenhowerovej administratívy v zahraničnej oblasti charakterizovalo budovanie celosvetového systému vojenských paktov. V roku 1955 bola do NATO prijatá Nemecká spolková republika. V juhovýchodnej Ázii bol v roku 1954 vytvorený pakt SEATO. V roku 1955 začína Eisenhower čoraz väčšmi podporovať juhovietnamskú vládu, neuvedomuje si však, že začína podporovať politiku, ktorá zatiahne USA do dlhotrvajúcej vojny. V roku 1955 zapojili Spojené štáty do systému vojenských paktov 43 krajín, so siedmimi uzavreli vojenské dohody alebo dohody o vojenských základniach. Napríklad krajiny so sociálnodemokratickými vládami bránili prijatiu Francovho Španielska do NATO, preto USA uzavreli s touto krajinou osobitnú vojenskú dohodu. Ani v tom najsmelšom sne by však Eisenhowerovi nenapadlo, že studená vojna sa skončí tak, že USA a ruský zvyšok rozpadnutého ZSSR sa stanú spojencami osobitného druhu. Že ostatné pakty v priebehu druhej polovice 20. storočia zaniknú, ostane iba NATO, ktoré sa však rozšíri až na hranice nového Ruska. Jeho členmi sa stanú pre Rusko také významné krajiny ako Litva, Lotyšsko a Estónsko. Spoločným nepriateľom USA a Ruska sa stane islamský fundamentalizmus.
