Ako ďalej?
Po rokoch každodennej starostlivosti a odriekania dospeje každý rodič k prekvapujúcemu zisteniu, že deti, najväčšia radosť a najvážnejšia starosť, poodchádzali z domu a nechali za sebou prázdny priestor v podobe nadbytku voľného času a nedostatku podnetov na citové naviazanie sa. V takejto situácii sa ocitli aj hrdinovia novej inscenácie v nitrianskom Divadle Andreja Bagara Greg a Kate. Novú životnú situáciu zvládajú každý po svojom, ale zásadne odlišne. Greg odchodom detí stratil dôvod ustavične sa prispôsobovať a podriaďovať despotickému nadriadenému v práci, zatiaľ čo Kate novozískanú slobodu a voľný čas využíva na dokončenie dizertačnej práce a upevnenie si postavenia učiteľky zavádzajúcej nové vzdelávacie postupy do školskej praxe. Citové prázdno vypĺňajú obaja manželia veľmi rozdielne. Kate sa upína na svojich pubertálnych zverencov, ktorým sa usiluje v nových, progresívnych osnovách vyučovania angličtiny vštepiť základy vzdelanosti a životného nadhľadu, ktorý sa, ako nakoniec všetko potrebné pre reálny život, nachádza v diele božského Shakespeara. Greg však nevidí svoju budúcnosť v práci. Klienti, nudné firemné večierky a rozhovory o daniach a burzových správach, no najmä šéfovo meno vyvolávajú na jeho tvári bolestnú grimasu a vo vnútri nebezpečné a neudržateľné chvenie. Eva Pavlíková ako Kate nikdy neodkladá okuliare na šnúrke dokresľujúce postavu ctižiadostivej učiteľky. S nadhľadom a miernou dávkou pohŕdania pozerá na svet, na svojich žiakov, manžela a jeho problémy. Neexistuje pre ňu nič dôležitejšie ako Shakespeare, škola a kariérny postup. Zároveň však dodržiava všetky správne a neprehliadnuteľné pravidlá matky a pani domu. Vždy má upravený kostým, každý deň je načas v práci a cez prestávku počas porady skontroluje situáciu doma. No ani pri umývaní dlážky nezabudne citovať svoj idol slovami Lady Macbeth, ktorá si v pomätení umýva z rúk krvavú škvrnu. Zakrývaná, ale napriek tomu citeľná podriadenosť Kate manželovi Gregovi v herectve Evy Pavlíkovej dáva nádej, že táto žena predsa len nie je taká tvrdá a rozhodná, ako sa svojmu okoliu usiluje nahovoriť. Ivan Vojtek už svojím vychudnutým zjavom stelesňuje v postave Grega jeho neuspokojenú túžbu po niečom, čo možno ešte ani sám nepozná. Zasnené oči obrátené dohora sa pri najmenšej zmienke o práci, šekoch a splátkach zachmúria pohľadom upretým do zeme. Napätie v práci sa snaží odbúrať prechádzkami v mestskom parku, kde hľadá splynutie s prírodou a kúsok pokoja. A práve na jednej z takýchto popoludňajších prechádzok nájde svoje vytúžené šťastie. Aj pes je len človek Šťastie skrývajúce sa v podobe zatúlanej sučky francúzskeho pudla. Ich stretnutie bolo láskou na prvý pohľad. Dve osamelé a životom skúšané duše pocítili osudovú náklonnosť a rozhodnuté čeliť nepriazni osudu sa vydali na cestu k svojmu novému domovu. Takto sa sučka Sylvia, rozkošný malý psík, dostala do bytu Kate a Grega. Na jej prítomnosť manželia reagovali prirodzene odlišným spôsobom. Kate, neschopná slova ani pohybu, novú spoločníčku ihneď odmietla, Greg naopak povzbudený k novým výkonom prekypoval aktivitou v zháňaní misiek, obojkov a iných psích nevyhnutností. Treba priznať, že mláčku po Sylvii v prevtelení do Lady Macbeth predsa len umývala Kate. No a kto tieto veci urobí prvý... Nemusím vysvetľovať. Greg, nútený chodiť so Sylviou na prechádzky, postupne odhadzuje oficiálnu uniformu v podobe sák, oblekov, kravát a lakovaných topánok. Stáva sa z neho radový psíčkar, biofil, ktorý znova objavuje čaro večernej hviezdnej oblohy, či popoludňajšieho pokoja na vŕšku za mestom. A Sylvia, tá má svoje vlastné problémy. Nie je to však iba taký obyčajný pes, je citlivá, vnímavá, počúva na slovo, dokonca sa s ňou dá viesť zmysluplný dialóg. Zuzana Marošová v tejto úlohe, ako vždy doteraz, pôsobí dojmom nenútenej odovzdanosti a takmer dokonalej pravdivosti ľudsko-psieho sveta. Jej postava sa v ničom nedostáva nad alebo za rozmýšľanie, či skôr nerozmýšľanie štvornohého priateľa. Nechodí síce po štyroch, ani nehavká, ale jednotlivé gestá ako položenie hlavy na gauč, radosť pred prechádzkou, bezmedzná láska k pánovi, či tvrdohlavosť a neposlušnosť, keď je hladná, presne kopírujú to, čo dobre pozná každý majiteľ psíka. Pôvab jej Sylvie je práve v tom, že v jednotlivých pohyboch, postojoch a náznakoch postupne spoznávame o čo v inscenácii vlastne ide. Náš prvotný predpoklad, že Greg si privádza domov milenku, či nejaká podobná nemorálnosť, sa pod tlakom argumentov z javiska postupne premieňajú na zahanbujúce uspokojenie, že ide iba o nájdeného a dobrým človekom zachráneného psíka, ktorý sa stáva kameňom sváru manželského života. Stáva sa objektom žiarlivosti – na strane Kate, ktorá musí vyhľadať pomoc psychológa, aby zachránila rozpadajúci sa vzťah, a na strane druhej Grega, ktorý sa nedokáže zbaviť pocitu porazenej mužskosti, keď Sylvia prejavuje sympatie mladému a mocnému Hektorovi, psovi v šiltovke a slnečných okuliaroch (Róbert Zeman). Konflikt dospeje až do štádia, keď je Sylviin pobyt v rodine vážne ohrozený. Všetko ako predtým Komédie však mávajú dobrý koniec, a preto sa milému psíkovi Sylvii nič zlé neprihodí. Zmena sa však odohrá v srdciach oboch manželov – znovu nájdu cestu jeden k druhému. Nezmenilo sa len vnútro postáv, ale aj ich kostým. Od počiatočnej zhody, ktorú vyjadruje rovnaká látka a farba Gregovho obleku s košeľou a Katinho kostýmu s blúzkou sa kostýmy postupne rôznia, až nakoniec dosiahnu opäť zhodu v športovom úbore vhodnom na podvečerné prechádzky s malým rodinným priateľom. Všetko sa odohráva na scéne znázorňujúcej obývačku stredostavovského mestského bytu, s pracovným kútom, výhľadom na mesto a park. Zmeny osvetlenia a pouličné lampy, ktoré môžu byť zároveň aj štýlovým dekoračným prvkom interiéru vytvoria atmosféru parku za mestom alebo letiskovej haly. Režisér Emil Horváth si k spolupráci pozval aj hudobníka Víťazoslava Kubičku, ktorý zložil priliehavú a clivú, dynamicky veľmi náročnú hudbu odzrkadľujúcu napätie medzi láskou a nenávisťou, ktoré vrcholí v záverečnom uzmierení. Hudba svojou citlivou šansónovou aurou podčiarkuje vývoj zápletky. No nie je to tak vždy pri interpretácii herečkami, kde chýba ono šansónové zemité precítenie a odovzdanosť, ktoré by mali nahradiť zbytočnú muzikálovú pompéznosť a nadhľad. Réžia Emila Horvátha nezabúda ani na pobavenie diváka, a preto okrem vynikajúcich hereckých kreácií oboch psíkov, ktorí ako rodinní miláčikovia majú ľudské vlastnosti len preto, lebo ich majitelia chcú, aby ich mali, pobaví aj part Antona Živčica ako nešťastnej, alkoholu holdujúcej Katinej priateľke Phyllis. Úloha psychoanalytika, či psychoanalytičky Leslie by pravdepodobne zniesla drobné dramaturgické úpravy, lebo téma voľby pohlavia, či bezpohlavnosti nie je zatiaľ na Slovensku takou notorickou ako povedzme v materskej krajine textu hry, v USA. Práve psychologická a vzťahová stránka inscenácie je režisérsky i dramaturgicky trošku v úzadí, existuje však nádej, že hercom sa táto stránka predstavenia zapáči a pri reprízach jej budú prikladať rovnaký dôraz ako burleskným scénam zo života psov. Inscenácia pôsobí veľmi vyrovnane a príjemne až na literárny záver, keď sa diváci stanú hosťami v obývačke Kate a Grega, ktorí im dorozprávajú osudy Sylvie a ukážu fotografie z ich spoločného života. Autor ani režisér nevykonávajú žiadne vážne rozhodnutia, ani rezy do života postáv, nepodrobujú ich životný štýl kritike ani hodnoteniu. Všetko sa začína aj končí podľa tých najlepších tradícií života strednej vrstvy, manželstvo zostáva zachované, kríza stredného veku je prekonaná a psík zachránený. V čase, kedy nás z každej strany bombardujú správy o politických zmenách a hrozbách, pôsobí takéto divadlo ako balzam na dušu práve pre svoju politickú a sociálnu neangažovanosť. Témou je tu každodenný život ľudí stredného veku a práve táto téma určite obohatí repertoár i rady návštevníkov Divadla Andreja Bagara. Albert Ramsdell Gurney: Sylvia Réžia: Emil Horváth Scéna: Miloš Pietor Kostýmy: Simona Vachálková Hudba: Víťazoslav Kubička Divadlo Andreja Bagara v Nitre
