Vysvetlenia elít
Po skúsenostiach s mocenskými hrami by mnohí Afričania súhlasili s libérijským prezidentom Charlesom G. Taylorom: „Ak nám nechcete pomôcť, aspoň nám neubližujte.“ Libéria nebola nikdy kolóniou – v 19. storočí ju založili bývalí otroci z USA. Po dlhej občianskej vojne sa vo voľbách so ziskom 75 percent hlasov stal prezidentom Charles G. Taylor, jeho zvolenie uznali za demokratické i ostatné štáty. Investori označili krajinu za perspektívnu, čo dávalo nádej na jej hospodársky rozvoj. Dnes je situácia iná. Opäť prepukla občianska vojna a voči taylorovej vláde má čoraz viac pripomienok i jej bývalý spojenec – Washington. Režim neoslabuje len občianska vojna, ale aj embargo uvalené pre účasť v obchode s „krvavými diamantmi“ a podporu vzbúrencom v susednej Sierra Leone. Libéria, samozrejme, obvinenia odmieta. Taylor tvrdí, že ide o odstránenie jeho režimu. Zničujúce sankcie a vnútorné nepokoje majú spôsobiť, že všetky peniaze pôjdu na obranu, nie na potreby občanov, čím zákonite klesne popularita prezidenta. Príčiny kríz v štátoch subsaharskej Afriky sú mnohovrstvové. Africká politická elita tvrdí, že tú hlavnú predstavuje zasahovanie cudzích mocností, ktoré sledujú viac vlastné záujmy ako potreby rozvoja konkrétnej krajiny. Je to do istej miery skreslený pohľad, ktorý sa usiluje všetku vinu preniesť na „neovplyvniteľné sily tam vonku“. Napriek všetkej korupcii a nedemokratickému vládnutiu sa však nedá zavrhnúť ako čisté pokrytectvo. Príčiny negatívnych javov v subsaharských politických systémoch totiž často treba hľadať práve v tom, že elita nezastupuje vlastné obyvateľstvo, ale svojich politických a hospodárskych sponzorov. Zasahovanie zahraničia v zhode s jeho vlastnými záujmami je síce na jednej strane vysvetlením na všetko, na druhej strane však ide o neodškriepiteľný fakt. Za klasickú ukážku toho, ako celý problém vidí a vysvetľuje politik z africkej krajiny, sa dá považovať rozhovor prezidenta Libérie Charlesa G. Taylora pre júlové vydanie časopisu New African. Uverejňujeme jeho skrátenú verziu. V roku 1997 ste vyhrali s trojštvrtinovou podporou. Ako vidíte svoju situáciu dnes? - Domáca podpora ma veľmi povzbudzuje, no medzinárodné spoločenstvo neprispieva k stabilizácii krajiny. Hneď, ako sme vyhrali voľby, začali niektoré silné krajiny s opozíciou voči mojej osobe. Hovorilo sa o tom, že vláda sa neudrží pri moci ani šesť mesiacov, v známej relácii Diplomatic Licence na CNN začali experti predvídať, že čoskoro odídem. Tlak na vládu jej zabránil efektívne fungovať. Teroristi, ktorí sami seba označujú za vzbúrencov, na nás zo susedných krajín útočia a sú podporovaní finančne i dodávkami zbraní. Majú potom voľby vôbec význam? - Voľby sú, samozrejme, veľmi dôležité. Nakoniec totiž tomu zvolenému predsa len dávajú legitímnu silu. Keď ľudia povedia: „My sme si zvolili tohto muža, alebo túto ženu,“ nebude ľahké, aby niekto zo zahraničia mohol vyhlásiť: „Nie sme si istí, že ste dosť zodpovední, keď ste zvolili túto osobu.“ Niektorí poukazujú na to, že ste boli sám povstalcom, a teraz na vás útočia zas iní vzbúrenci. - Ja som kedysi začal celkom odlišnú vojnu. Bola za oslobodenie Libérijčanov spod režimu vojenského diktátora Doeho, ktorý bol zodpovedný za mnohé kruté skutky. Nebojoval som proti demokratickej vláde. Napriek tomu vláda prezidenta Doeho nemusela čeliť zbrojnému embargu, čím sa vojna len predlžovala. Použili ste výraz „silné krajiny“, ale nemenovali ste ich. Podľa našich informácií sa Spojené štáty zúčastňujú na výcviku guinejskej armády v čase, keď podporuje povstalcov vo vašej krajine. - Netreba spochybňovať autenticitu amerického záujmu. Krajiny západnej Afriky potrebujú vybudovať vojenské kapacity. Briti trénovali ozbrojené sily v Sierra Leone, Američania zasa v Guinei. Ak by oni, alebo iná krajina pomohli rovnako nám, nevznikla by v regióne nerovnováha. Nepýtam sa na ich motívy, pre mňa je to otázka udržania rovnováhy.
