Komunisti, pankáči, nacionalisti a tí ďalší
„Kam jedete?“ „Do Prahy.“ „Pracovně, nebo...?“ Otázka colníka zostala nedopovedaná, napriek tomu bolo jasné, k čomu smeruje. Praha očakávala veľkých bossov Severoatlantickej aliancie spolu s ich suitou, ochrankou, novinármi. A okrem nich, samozrejme, demonštrantov. Skúsenosti z pražského zasadnutia Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky dávali českej vláde dobrý dôvod na obavy. Začal sa zápas, kto na koho vymyslí väčšie prekvapenie. Súper prvý – štátna moc Česká polícia sa pripravila dobre. Ráno, keď ešte v uliciach nebolo nikoho, sa na dôležitých miestach rozostavili posilnené hliadky. Najväčšie tromfy však skrývala. Ťažkoodenci s protidemonštračným výstrojom a ľahké obrnené vozidlá stáli väčšinou v bočných uliciach. Len Kongresové centrum, bývalý Palác kultúry postavený na popud „veľkého brata“ Brežneva a hostiaci teraz iných veľkých bratov, bolo chránené až priveľmi okato. Základom vojenského úspechu je utajenie vlastných operácií. Preto aj keď česká vláda robila pred summitom veľavýznamné „bububu“, nik vlastne nevedel, čo všetko má polícia v zálohe. Ešte vo štvrtok doobeda dostal každý, kto sa odvážil fotografovať strážené zátarasy pred hotelom Korynthia Towers, jasné vysvetlenie: „Zákon na to neexistuje, ale ak budete fotiť našich chlapcov, môžete naraziť.“ Mali by ste chuť skúmať, čo znamená „naraziť“? Postup štátnej moci, dôsledné kontroly a úplné uzavretie niektorých častí mesta vyvolali pochybnosti aj u Občianskych právnych hliadok. Aj vďaka nim si polícia dávala pozor, aby neurobila nijaký prešľap. Súper druhý – „antisystémové živly“ Mocní tohto sveta sa stretali v Kongresovom centre, ich odporcovia v uliciach. Protesty sa však nemohli s tými spred dvoch rokov ani porovnať. Komunistom a anarchistom sa nepodarilo spojiť sily, a tak každý organizoval vlastné stretnutia. Svoje spravili i prísne bezpečnostné opatrenia. Cez hranice sa nedostali, alebo sa o to ani nepokúsili, nielen aktivisti z organizácií, ako je talianska Ya basta! či Black Boxes, no na policajnej čiernej listine sa ocitli vraj aj talianski komunisti z Rifondazione Comunista. Jedinou relevantnou politickou silou, ktorá v Čechách vystupuje proti NATO, sú komunisti. Ak niekto čakal, že Komunistická strana Čiech a Moravy po náraste popularity, ktorý sa odrazil v parlamentných voľbách, zorganizuje skutočne masové protesty, tak sa mýlil. Na demonštrácie prišlo niekoľko tisíc ľudí, podľa svedkov väčšinou členov strany. Na stranícky míting sa menej podobal pochod anarchistov. Začal sa symbolicky na Námestí mieru, jeho trasa v bezpečnej vzdialenosti obchádzala všetky „problematické miesta“. Najprv to vyzeralo, že novinárov a policajtov tam bude viac ako demonštrantov, no dav sa čoskoro rozrástol. Za tvrdým, anarchistickým jadrom šiel pestrý sprievod odporcov vojny, Severoatlantickej aliancie, či kapitalizmu ako takého. Pre senzáciechtivého novinára bolo asi sklamaním, že sa nakoniec nijaké ozbrojené zrážky nekonali. Vyskytlo sa pár napätých situácií – ako keď pochodu zahatalo cestu z neznámych dôvodov policajné auto – no organizátori ich vždy zvládli. Klamlivé klišé Praha sa nedá ani neporovnať s florentským Európskym sociálnym fórom. Florencia vtedy niekoľko dní patrila alternatívam, viere, že iný svet je možný. V českom hlavnom meste sa však demonštrant nemohol ubrániť pocitu, že je nezvaným hosťom. Politickej elite, ktorá sama odvádza legitimitu od demonštrácií z Novembra 1989, sa podarilo informačnou kampaňou upevniť podvedomú asociáciu – protestujúci rovná sa výtržník. Perličkou bolo policajné desatoro, v ktorom ľudia vyzývali, aby sa na demonštráciách nielen nezúčastňovali, ale aby ochrancom zákona navyše pomáhali informáciami. Nuž, v reči školopovinných detí sa to volá „žalovať“. Výsledok naplnil očakávania. Pražania sa väčšinou k protestom nepridali, maximálne ich pozorovali z bezpečnej diaľky. Nečudo, že potom bolo demonštrantov možné ľahko rozdeliť do troch kategórií – komunisti, večne nespokojní a zakuklení anarchisti a radikálni nacionalisti. Zovšeobecnenie, ktoré môže odporu voči vojne v očiach „normálnych“ ľudí veľmi ľahko vziať akúkoľvek legitimitu. Opäť sa nepotvrdilo, že každé stretnutie antiglobalistov, nazvime ich radšej radikálne dôslední globalisti, musí znamenať pre mesto katastrofu. Maľovaním takého obrazu establishment väčšinou efektívne zabraňuje vážnejšej diskusii o nevyhnutnosti ním predkladaných riešení. Pražské protesty boli ďalšími z radu, a aj keď nie tými najmasovejšími a najvydarenejšími, opäť položili znepokojivú otázku. Je odpor prejavujúci sa podobnými akciami len nevyhnutným folklórom, módnou vlnou, čo sa pominie ako krásne roky šesťdesiate, alebo je znakom klesajúcej legitimity elít? Pre jedného z účastníkov štvrtkového pochodu je odpoveď jednoznačná: „Politici nás už dnes nereprezentujú. Zastupujú obrovské korporácie a pre ich zisk sú ochotní viesť nás do vojny. NATO je len o tom... Zmeniť to nemôže nik iný len ľudia sami. Tým, že skrátka povedia NIE.“ Väčšina „obyčajných“ ľudí by s ním asi nesúhlasila. Veď je to predsa len nevybúrený mladík, čo počúva divokú hudbu.
