Rómsky problém nie je len problém Rómov, ale nás všetkých

Klára Orgovánová, splnomocnenkyňa vlády SR pre rómske komunity Narodila sa v roku 1956. Po maturite na gymnáziu v Prešove študovala v rokoch 1979 -1983 klinickú psychológiu na Filozofickej fakulte UPJŠ v Košiciach. Až do roku 1990 pracovala ako klinická psychologička v prešovskej Psychiatrickej liečebni. V rokoch 1990-1991 pôsobila ako odborná asistentka na Katedre rómskej kultúry na Pedagogickej fakulte UKF v Nitre. Ďalšie dva roky pracovala na Úrade vlády SR v Sekcii pre národnosti a ľudské práva, kde zastávala funkciu poradkyne pre národnosti a zároveň bola aj tajomníčkou Rady vlády SR pre národnosti. V rokoch 1991 - 2001 pracovala v treťom sektore. Bola riaditeľkou Nadácie pre rómske dieťa a Nadácie InfoRoma. Pôsobila aj ako programová riaditeľka v Nadácii otvorenej spoločnosti - Open Society Foundation. Od júla 2001 je splnomocnenkyňou vlády SR pre rómske komunity. Je členkou viacerých domácich a medzinárodných organizácií zaoberajúcich sa problematikou menšín. V roku 2001 som sa po konkurze ujala práce splnomocnenkyne pre rómske komunity. Už takmer tri roky tu existovala stratégia vlády. Po rozhovoroch na mnohých ministerstvách a s predstaviteľmi vlády sme pripravili priority pre rok 2002. Tie priority sa urobili vzhľadom na čas, na ľudské zdroje a vzhľadom na finančné možnosti, s cieľom, aby sa zaviedli aspoň niektoré programy, ktoré by vláda schválila a ktoré by sa mohli realizovať ešte v roku 2002, tak aby sa stali základom pre štátny rozpočet pre rok 2003. Štátny rozpočet sa tvorí na základe projektového programovania. V podstate to, čo som ja osobne dávala do koncepcie, keď som sa uchádzala o toto miesto, je aj náplňou týchto priorít. Základné programy, ktoré sme predložili, vychádzali z diferencovanosti rómskej problematiky a zo zadefinovania jednej veľmi vážnej témy a tou sú rómske osady na Slovensku. Pre tieto osady sme navrhli komplexný program, ktorý schválila vláda. Program vychádzal z toho, že sme sa usilovali skoncentrovať všetky finančné a ľudské zdroje vo vybranej lokalite. Vychádzali sme z možností, ktoré sme mali. To znamená finančné z hľadiska rozpočtu vlády SR, ale aj z hľadiska možností podpory takýchto programov zo strany EÚ. Tu chcem dodať, že programy EÚ nie sú pod priamou gesciou úradu splnomocnenca vlády, ale samozrejme sa na ich príprave určitým spôsobom podieľame. Prvý predpoklad na to, aby akýkoľvek program v rómskych osadách mohol fungovať, je dobrá vôľa ľudí. Z toho vychádzali aj autori týchto priorít. Na prvom mieste je dobrá vôľa starostov obcí, zastupiteľstiev a občanov samotných ísť do niečoho. Už vtedy tu existovalo niekoľko možností: napríklad podpora bývania z fondov ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja. Ďalej to boli možnosti zamestnať sociálnych pracovníkov a boli tu určité náznaky u ministerstva školstva. Hovorím náznaky, pretože vo svojom rozpočte na tento rok nemali vyčlenené nijaké peniaze na realizáciu týchto programov. Ďalšou súčasťou tohto programu je budovanie infraštruktúry, vzdelávanie a mnohé iné. Podpísali sa dohody medzi slovenskou vládou a Bruselom o podpore niektorých programov z fondov PHARE a pomerne veľký program sa orientoval na budovanie infraštruktúry. Aj Európska komisia a samotná EÚ veľmi privítali tento komplexný a transparentný program, pretože ich snahou je, aby sa táto problematika riešila, no uvedomujú si, že sa to nedá urobiť ,,len tak“ v priebehu niekoľkých rokov. Usilujú sa, aby sme predostreli svoju víziu riešenia a aj časovú postupnosť jednotlivých krokov. Najprv treba takýto program pripraviť. Potom je potrebné vybudovať ľudské zdroje na jeho realizáciu, finančné zdroje, ale aj inštitucionálne zabezpečenie. Ďalšou prioritou je otázka vzdelávania a ovplyvňovania verejnej mienky, kultúrna oblasť či zdravotný stav obyvateľov atď. Tieto priority sa schválili v apríli 2002. Vtedy bola ustanovená odborná skupina. Ja a ďalší moji zamestnanci sme navštívili množstvo obcí. Tento program sme im ponúkli a podľa určitých kritérií sme niektoré obce vybrali. Niekde sa už začal realizovať. Okrem toho sme ustanovili, aby trénovali a vybrali terénnych sociálnych pracovníkov. Čiže ľudí, ktorí sú zamestnaní na plný pracovný úväzok a pracujú v týchto vybraných lokalitách priamo v teréne. Prišli voľby a strana ANO predstavila svoju novú koncepciu. No neviem, či je slovo nová správne. Jednoducho prišli so svojou koncepciou a momentálne sa nachádzame v tomto bode. Budem rada, ak by sme mohli diskutovať práve o tejto koncepcii. Ivan Mačura, koordinátor ANO pre problematiku rómskych komunít Narodil sa 27. novembra 1939 v Bratislave. V rokoch 1956 - 1960 študoval na Vysokej škole pedagogickej UK v Bratislave, odbory slovenský jazyk a literatúra a telesná výchova. Od roku 1962 pracuje ako odborný asistent na Katedre telesnej výchovy a športu na Pedagogickej fakulte UKF v Nitre. V roku 1990 sa spolupodieľal na založení Katedry rómskej kultúry na Pedagogickej fakulte v Nitre, kde do roku 1994 pôsobil ako zástupca vedúceho a vedúci katedry. Autorsky sa podieľal na príprave zákona č. 172/90 Zb. o vysokých školách a je spoluautor grantového projektu Ministerstva školstva a vedy SR Konštantín. V rokoch 1993 - 2000 bol členom Rady vysokých škôl Slovenskej republiky za PF UKF Nitra. Zároveň sa venuje podnikateľskej činnosti. V roku 1996 spolu so synom založil firmu COLUMBUS – služba žiakom, rodičom a škole, na výrobu zošitov. Až do roku 1990 sa venoval trénovaniu volejbalistov. Je ženatý, má jedno dieťa. Rómskou problematikou sa zaoberám od roku 1972, pracoval som na niekoľkých výskumných úlohách. Hneď v januári 1990 som inicioval založenie katedry rómskej kultúry. Potom prišli ďalší pracovníci, mali sme tam aj sedem Rómov, aj pani doktorka Orgovánová tam pracovala istý čas. Pokúšali sme sa v reálnom čase riešiť reálne problémy. To je kľúčové motto, o ktorom chcem hovoriť. Materiál, ktorý sme predložili, spracovala skupina ľudí. Hľadali sme subjekt, ktorý oň prejaví záujem a pokúsi sa ho zrealizovať. Pri koncipovaní materiálu sme spolupracovali s rómskymi organizáciami, sedia tu napr. zástupcovia Rady mimovládnych organizácií, ktorí zastrešujú stovky a stovky ľudí. Prvý kľúčový problém, ktorý vnímame ako akútny, sa týka prírastku rómskeho obyvateľstva v osadách. V roku 1972, vznikli prognózy od demografa Ivana Srba a ďalších, že v roku 2000 bude v Československu žiť milión Rómov. Faktom je, že tieto demografické charakteristiky sa splnili aspoň na Slovensku. Tempo prírastku neprispôsobivej časti rómskej society, ktorá žije v osadách, je väčšie a postupuje geometrickým radom. Tempo včleňovania sa do spoločnosti je aritmetické alebo skoro nulové. Práve naopak, do osád sa sťahujú Rómovia a ich životná úroveň a sociálne prostredie je výrazne narušené. Z nášho pohľadu môže priniesť úspech iba dynamický prístup. Už dnes existujú okresy, v ktorých žije len niekoľko rómskych rodín, ale majú viac detí ako nerómske rodiny. A podotýkam, že sa rodia vo veľmi zlom sociálnom prostredí. Ak sa rodia Rómovia v integrovanom prostredí, to môžeme len privítať. Každý chce mať deti a chce byť šťastný. Ďalší moment, ktorý nás hnal dopredu boli neľudské podmienky, v akých Rómovia žijú. Je to hanba pre celé Slovensko, že v takých otrasných pomeroch žije takmer 150 tisíc občanov. Dieťa nemôže za to, že sa narodilo na druhom poschodí v paneláku alebo v rómskej osade. Dieťa je nevinné a všetci, pokiaľ sme civilizovaní, mu musíme pomáhať. Navrhujeme, aby sa prostriedky tečúce cez šesť ministerstiev koncentrovali do jedného zdroja a išli cez úrad splnomocnenca vlády. EÚ dáva peniaze na rôzne projekty a zvyšok kofinancujeme z vlastných zdrojov. Kofinancovanie znamená, že tú druhú časť dávame zo štátneho rozpočtu, teda my občania z našich daní. Rozdrobenosť prostriedkov a bezmocnosť, v ktorej sa nachádza vládny splnomocnenec, jemne povedané, vedie k tomu, že finančné toky sú nejasné. Chceme, aby splnomocnenec bol na pozícii ministra. Momentálne je taká situácia, že úrad splnomocnenca dáva novely zákonov a vyššia štruktúra rozhodne či sa prostriedky schvália alebo sa neschvália. Navrhujeme, aby úrad splnomocnenca mal väčšiu zodpovednosť. Na Slovensku žije päťstotisíc Rómov. To je jedna desatina obyvateľstva. Prišli sme s návrhom na zriadenie Rómskeho úradu v Košiciach. Lebo keď nejde hora k Mohamedovi, ide Mohamed k hore. Treba ísť tam, kde je jadro problému. A jadro problému nie je v 100 – 150 tisícoch integrovaných Rómov, ale na východe. Drvivá časť rómskych osád je v Prešovskom a Košickom kraji. Plus ešte je to južná oblasť Banskobystrického kraja. Keď sa teraz budú rušiť okresné úrady, tak sa bude rušiť aj okolo 20 tisíc pracovných miest. Pokúšame sa cez ANO presadiť, aby sa nerušilo všetkých 20 000 miest, ale aby 1500 miest a mzdových fondov išlo na riešenie rómskej problematiky. Prišli sme s myšlienkou rómskeho štátneho misionára. Slovo misionár vyvoláva rôzne pocity. Misia však znamená, že človek prichádza s určitým poslaním. Poslaním misionára je komunikácia s ľuďmi, a to 24 hodín denne. Nie je to sociálny pracovník, ktorý sa v osade zjaví na hodinu, na dve a nikto to nekontroluje, ale ten človek tam žije. Samozrejme, mal by to byť Róm a mal by byť určitým vzorom. Ďalej chceme presadiť rómskych školských asistentov, ktorí budú pomáhať učiteľkám v triedach. Mali by byť priamo zamestnancami Rómskeho úradu a nie ministerstva školstva. Úrad bude za nich niesť aj zodpovednosť. Chceme im dávať úlohy. Ich úloha nespočíva iba v tom, že budú v triede. Ich úloha je pomáhať v osade. Nie iba v škole, nie iba v družine, ale v osade. Tam, kde sa žije. EÚ poskytla na rómskych asistentov takmer1,8 milióna eur. Pýtame sa, kde sú asistenti? V osadách by malo byť 150 až 500 zdravotných sestier. Ak pravdivo popisujeme stav v osadách zo zdravotného hľadiska, tak dostávame rôzne nelichotivé nálepky. To však na katastrofálnej situácii nič nemení. Stačí spomenúť len zopár ochorení, ktorými sú tam ľudia ohrozovaní – hepatitída, syfilis, tuberkulóza. Preto v osade musí byť stály pracovník, ktorý tam žije aspoň osem hodín, a ktorý nemá inú úlohu iba sondovať a starať sa o ľudí. Je tu politická vôľa tieto veci presadiť. Posledná myšlienka, s ktorou sme prišli a boli sme podrobení zúrivej kritike, je myšlienka sociálnej budovy v osadách. Treba skvalitniť bývanie, no na druhej strane bude pretrvávať odlúčenosť. Títo ľudia budú mimo spoločnosti, preto treba postaviť jednu centrálnu budovu. Jej veľkosť by mala závisieť od počtu ľudí. V tejto budove by sa sústredili všetky služby. Ľudia by sa tu za určitý poplatok mohli osprchovať. Bola by v nej i materská škola, jedáleň, práčovňa, bol by tu priestor, kde by sa večer v teple stretli a podávala by sa tu aj strava. Ďalej by tam bola kaplnka pre tých, ktorí chcú žiť duchovným životom, byt pre rómskeho misionára, športová herňa, zdravotnícka miestnosť a obchod s veľkoobchodnými cenami. Chceli by sme tam vytvoriť miestnosť pre obecnú políciu, pre starostu a ďalšie inštitúcie. Pomocou tejto budovy a z peňazí, ktoré idú zo sociálnych dávok, by sme sa mohli pokúsiť o odstránenie úžery. Jej vplyv na ľudí je otrasný. Vypočítali sme, že náklady na takúto budovu by mali predstavovať 5 až 10 miliónov korún. Centrálna budova by sa mala vybudovať za pomoci rómskeho obyvateľstva, ktoré tam žije. Toto bola základná myšlienka a z tohto pohľadu je osada iba prestupnou stanicou. Chceme, aby ľudia stade odišli a aby sa integrovali. Tak ako sa dnes vyľudňujú dediny, rátame s vyľudňovaním aj tu, v priebehu 10 -15 rokov. Z tohto pohľadu považujeme za nezmyselné stavať kvalitné domy. Čo s nimi potom budeme robiť? Do nášho projektu chceme absorbovať všetko to, čo je na Slovensku múdre. Rómsky problém nie je len problém Rómov, ale nás všetkých. Je to náš problém a o to väčšmi náš, že ak teraz niečo neurobíme, tak to budeme musieť tak či tak riešiť neskôr.