Fico socialista
Už prílet bol zvláštny. Niekoľko kusov divej zveri na letiskovej trati a pár odklonených lietadiel do susedných miest, akoby predznamenávalo nervozitu a napätie. V alsaskom Štrasburgu sa malo začiatkom minulého týždňa konať historické zasadnutie Európskeho parlamentu, kde mohli po prvý raz zasadnúť aj poslanci z krajín kandidujúcich na vstup do EÚ. Po prvý raz mohli prehovoriť vo svojom rodnom jazyku k svojim služobne starším kolegom. Vlečúci sa proces rozširovania Európskej únie, o ktorom sa už viac ako desať rokov rozpráva, sa mal simuláciou začať paradoxne v inštitúcii, ktorá sama bojuje o legitímne miesto na politickom ihrisku. Trend je síce jasný, smeruje k posilňovaniu jeho právomocí, no ani u vlastných členov nemá ešte patričnú autoritu. V kuloároch parlamentu sa pred týmto plenárnym zasadnutím šírili obavy z účasti europoslancov na ňom. Nakoniec si na záverečnej tlačovej konferencii predseda Ír Pat Cox pochvaľoval úroveň diskusie v inštitúcii, ktorú v druhej polovici volebného obdobia vedie. Poslanci z kandidátskych krajín nesedeli na miestach pre hostí (na balkónoch), ale priamo medzi svojimi budúcimi kolegami. A to presne podľa zasadacieho poriadku, teda podľa abecedy v rámci frakcií, v ktorých sa podľa politickej orientácie majú nachádzať. Zástupcovia SDKÚ (3 poslanci), SMK (2) a KDH (1) zasadli medzi poslancov najsilnejšieho parlamentného klubu Európskej ľudovej strany, Imrich Béreš z ANO medzi liberálov. Predstaviteľ opozície predseda KSS Jozef Ševc si prisadol k svojim kolegom zo skupiny Jednotná európska ľavica/Severská zelená ľavica. Pozoruhodné boli miesta ďalších dvoch slovenských politických strán. Traja poslanci za HZDS, Sergej Kozlík, Ján Jasovský a Rudolf Žiak, si miesto medzi štandardnými skupinami nenašli. A tak si sadli, resp. ich usadili, medzi tzv. neidentifikované politické smery, a to k smiešnym esám, ako je Jean-Marie Le Pen či jeho kamarát z Poľska, šéf Sebaobrany Andrzej Lepper. Smutný Kozlík len konštatoval: „Musíme bojovať o svoju pozíciu, no ja si nemyslím, že sme nacionalisti. Nesporne sa hrajú aj zákulisné hry a je na nás, aby sme presvedčili, že sme štandardní predstavitelia štandardnej politickej strany.“ SMER jasný... Hanbe sa vyhlo vedenie Smeru (Fico a Beňová), ktoré sa napriek svojej slovenskej „nezaradenosti“ dostalo priamo do lona skupiny Strany európskych socialistov. Na otázku, ako sa to stalo, nám podpredsedníčka Smeru Monika Beňova vysvetlila: „Nechcela by som to predbiehať. Začiatkom decembra máme programovú konferenciu a rozhodne to nemôžem vyhlásiť za celú stranu, za všetkých jej členov. Ale myslím si, že programom, a tým všetkým sa skôr blížime, alebo presnejšie sme skôr v priestore stredoľavých strán.“ Zaujímal nás aj postoj hostí zo slovenských mimoparlamentných strán SDĽ a SDA, ktorých na podujatie pozvala Strana európskych socialistov (SES). Predseda SDA, Milan Ftáčnik nám objasnil, že „SES konzultovala s SDĽ a SDA, či má akceptovať žiadosť Moniky Beňovej, aby Smer pre túto akciu zaradili do svojej frakcie. Súhlasili sme s tým na tieto dva dni, ale s podmienkou, že SES bude pozorne sledovať politiku Smeru, a následne sformuluje výhrady, pre ktoré nemôžu túto stranu akceptovať po roku 2002, ak nezmení rétoriku a štýl politiky“. Medzinárodný tajomník SDĽ Tomáš Kuchtík dodáva: „Pokiaľ viem, tak samotní predstavitelia SES sa vyjadrili, že Smer má ešte veľmi ďaleko k tomu, aby sa podobné udalosti dali hodnotiť inak ako len ad hoc riešenie. V SES má svoju stálu stoličku SDĽ a nič na tom nemení ani fakt, že momentálne sme mimo parlamentu. Strany vo voľbách vyhrávajú a prehrávajú, ale hodnoty a srdce sú trvalé.“ Aj takýto typ akcií až anekdoticky a rukolapne ukazuje, aké je potrebné vedieť sa v rámci európskych pomerov štandardizovať. Smeru sa to pravdepodobne dočasne podarilo. Povinné jazdy a folklór Diskusia sa začala vystúpením predsedu parlamentu Pata Coxa, ktorý zdôraznil, že rozširovanie je prioritou jeho predsedníctva. Dánsky predseda vlády a aktuálny predseda Rady Anders Fogh Rasmussen ho zasa nazval prioritou priorít. Upozornil, že do kodanského summitu zostáva už len 23 dní, a preto bude treba posledné negociačné detaily vyriešiť dovtedy, aby jeho program nebol komplikovanejší, ako by bolo potrebné. Napokon vystúpil predseda Európskej komisie Romano Prodi, ktorý sumarizoval očakávania občanov kandidátskych krajín – mier, demokraciu, ale takisto aj prosperitu. Preto si vybudovanie najväčšieho vnútorného trhu na svete vyžaduje významnejšiu solidaritu. Nasledovali prejavy šéfov parlamentných klubov, spravodajcu správy EP o rozširovaní Elmara Broka, no a potom to vypuklo. Začal sa maratón prejavov a poznámok poslancov z kandidátskych krajín v rodných jazykoch. Až na Čecha Ľubomíra Zaorálka, ktorý z neznámych dôvodov rozprával po anglicky, využil túto možnosť každý. Za Slovenskú republiku predniesol svoj päťminútový prejav Ján Figeľ, ktorému sa podarilo rozprávať o prevratných reformách novej vlády aj pred budúcimi kolegami, ktorí vyzerali byť formalitami znudení. Plénum čakalo na enfants terribles stredo a východoeurópskej politiky. Diskusia bola dovtedy naozaj veľmi oslavná a emócie, či až detský entuziazmus, prevládali nad racionalitou a vecnosťou, čo začalo dávať diskusii akýsi povinný ráz. Oživenie spôsobil až Václav Klaus, čoraz menej populárny popularizátor britského euroskepticizmu v strednej Európe. Ako predstaviteľ občianskej demokracie má iný pohľad na inštitúcie či dominantnú politickú filozofiu založenú na sociálnej a kresťanskej demokracii. Onedlho po ňom nasledoval Robert Fico, dočasný člen socialistickej frakcie, ktorý sa, priznajme si, celkom oprávnene posťažoval na neopodstatnenú vysokú úroveň podpory občanov v prospech európskej integrácie. Fico poučil svojich kolegov, že je to najmä pre neopodstatnené očakávania občanov SR, ktorí dúfajú, že EÚ vyrieši problémy, ktoré vláda doteraz nevyriešila. Problém vidí aj v nedostatočnej informovanosti Slovákov o elementárnom zmysle a fungovaní európskych inštitúcií. Varoval takisto, že Slovensko musí mať v tomto procese tie isté práva ako iné štáty. Neskôr sa sála začala vyprázdňovať a informovaní pozorovatelia a novinári sa začali tešiť už len na vystúpenia už spomínaných Leppera a Le Pena. Poliak s kravatou sfarbenou podľa jeho národnej vlajky vyčítal EÚ, že reštrukturalizácia poľskej spoločnosti v prístupovom procese stála jeho rodnú hrudu stratu 5 miliónov pracovných miest. Prezidentský kandidát privítal východných kolegov v byrokratickej Európe, ktorá sa stala hračkou v rukách Ameriky. Takže nechýbal ani folklór v podobe európskeho Slotu a Hoffbauera. Formálny bod, čiže správa zahraničného výboru EP, pre ktorý sa vlastne všetci títo páni a dámy zišli, už išiel ako po masle. Poslanci sa pozastavili nad prípadom Benešových dekrétov v českom kontexte. Správa síce priznáva, že ich existencia nebude mať relevantný význam pri prístupovom procese, ale dúfa, že po vstupe ČR do Európskej únie budú mať všetci jej občania rovnaké práva na českom území. Treba však priznať, že kuloáre parlamentu zažili oveľa väčšiu a energickejšiu mobilizáciu, ako napokon správa zaznamenala. Slovensku sa už tradične vyčítala vysoká korupcia, najmä v súdnictve, ako aj dlhodobo pretrvávajúca rómska problematika. Achillove päty, s ktorými si naša vláda akosi nevie dať rady veľa rokov. Slovensko prvé európske dni prežilo akosi zvláštne. Poslanci si zajasali, diskutovali, prešli parlament, ponavštevovali kaviarne v útrobách. No akoby cítili, že to nie je aktivita, ktorá ich spasí. Deň pred ukončením sa ponáhľali domov. Národná rada predsa volila mediálne rady. A čo viac, blížil sa summit NATO. Tam nás pred rokmi odmietli, bolo treba vešať vyžehlenú bielizeň...
