Reklama
Reklama

Každá minca má dve strany

Tváre slovenskej delegácie na pražskom summite NATO hovorili o triumfe. Bez ohľadu na všetky hlasy o klesajúcej bezpečnostnej relevantnosti Severoatlantickej aliancie bol vstup Slovenska do nej primárne politickou otázkou. Z tohto pohľadu sa dá vnímať ako definitívny certifikát kultúrnopolitickej orientácie krajiny na pozadí výsledkov studenej vojny.
Počet zobrazení: 630

Tváre slovenskej delegácie na pražskom summite NATO hovorili o triumfe. Bez ohľadu na všetky hlasy o klesajúcej bezpečnostnej relevantnosti Severoatlantickej aliancie bol vstup Slovenska do nej primárne politickou otázkou. Z tohto pohľadu sa dá vnímať ako definitívny certifikát kultúrnopolitickej orientácie krajiny na pozadí výsledkov studenej vojny. Naozaj je to tak. Nie sme tou „čiernou dierou v strede Európy“. Za izoláciu sme draho zaplatili. Okrem iného ostrou polarizáciou spoločnosti a s ňou spätou premenou diskusie na čierno-biele hodnotenia. Ak sa dobrovoľne vzdáme hlbšej analýzy, môžeme vstup do NATO považovať iba za nutné zlo. Či dokonca dúfať, že sa stane výrazom zahraničnopolitického sebavedomia našej krajiny, ktorá vstupuje ako plnoprávny partner do klubu tých, čo majú ambíciu rozhodovať o osude sveta. Každá minca má však dve strany. Zvyknime si konečne hovoriť aj o nepríjemných súvislostiach. Akým smerom sa bude vyvíjať organizácia, do ktorej sme vstúpili? Kam NATO bude smerovať v budúcnosti nie je, napriek rokovaniam v Prahe, vôbec jasné. Organizácia sama seba stavia do pozície ochrancu „všetkého, za čo sa oplatí žiť a umierať“ – slobody, demokracie, ľudských práv. Ide o klub, v ktorom majú demokratické štáty spolurozhodovacie právo. Môžu hodnotiť skutky ostatných. Nevšímajme si na chvíľu výhrady, ktoré k demokratickosti rozhodovania aliancie i jej členských štátov existujú. Aj tak sa nájdu kamienky, ktoré do takej starostlivo navrhnutej mozaiky nezapadajú. Nedávna história irackej krízy ukazuje, že dohoda najsilnejších hráčov, v tomto prípade USA a Ruska, predstavuje iný koncept bezpečnosti. V očiach jej aktérov dôležitejší ako názor spojencov v aliancii. Nezmenilo sa teda NATO na rezervoár politickej podpory, z ktorého sa čerpá, pokiaľ je to možné, a na ktorý sa zabúda, keď je to potrebné? Slovenská elita, zdá sa, svoju úlohu pochopila. Bezvýhradná podpora deklarácii vilniuskej skupiny, postoj „budeme s vami na veky vekov, v dobrom i zlom“, sa líši od rezervovanejšieho postoja ostatných členov V 4. Musia malí vždy najviac kričať? Nemusia. Naozaj nám nejde o nariekanie nad stratou svojbytnosti z pozícií nacionalizmu. Obávame sa však, že ďalšia kľúčová téma, týkajúca sa nás všetkých, sa ocitla mimo diskusie. Praha odhalila aj ďalší rozmer vývoja spoločenského prostredia. Napriek všetkým pokusom o diskreditáciu protestov, o zaradenie ich účastníkov do škatuliek evokujúcich negatívne asociácie, rastie priepasť medzi časťou verejnej mienky a technokratickým rozhodovaním vyvolených. Tisícky mužov, najmodernejšia technika, ktoré mali chrániť mocných, čo hovorili o vojne, aby vraj udržali mier, sú toho názorným príkladom. Nemožno sa pritom stotožniť s názorom, že pri niektorých otázkach treba skrátka počúvať odborníkov. Ak v rozhodovaní o takých zásadných otázkach, ako je vojna a mier, politika vezme hlas ulici, stane sa ešte chladnejšou, neľudskejšou. Verejnosť musí ostať komentátorom veľkých politických rozhodnutí. Aj o tom bol pražský summit NATO.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama
skvelydarcek.sk

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama