Neviditeľný horizont civilizácie
V takej či onakej širšie metodologickej alebo úzko odbornej segmentácii spoločnosti ako predmetu vedeckého skúmania sa často stráca diachrónny – časovo-priestorový zreteľ skúmaného stavu. Synchrónna - lineárna analýza má potom atribúty bodového či plošného rezu problematikou, akejsi štruktúrnej stázy. Ide o termín, ktorý si Jean-Paul Sartre roku 1967 vypožičal z patologickej fyziológie a ošatil ho filozoficky. Tvrdil, že všetky výskumy metodologicky založené na preddefinovaní nejakej operačnej štruktúry skúmaného systému sú chybné, lebo nevyjadrujú vývinový pohyb. Sartre si pritom neuvedomil, že naozaj všetky odbory ľudskej činnosti sú v takomto zmysle chybné a to preddefinovanou štruktúrou chápania a vyjadrovania stanovísk. Napokon, veda vždy bola aj komunikačne preddefinovaná vlastným, v čase a priestore čoraz špecifickejším, a teda aj izolovanejším jazykom. Preto verejná komunikácia i medziodborové kontakty vedných oblastí sú postupne čoraz neschodnejšie a typ renesančnej osobnosti, schopnej obsiahnuť viacero formulačných dimenzií odrazu, je čoraz vzácnejší. Veda tak postupne, pritom veľmi rýchlo, stráca komunikatívnosť, a tým aj kultúrnu autoritu. Zmenila sa na technologický servis civilizácie. Tam, kde sa sama nepodriadi autorite najvyššej, ktorú Adam Smith označoval ako invisible hand ekonomických mechanizmov, prestáva dokonca existovať. Einstein verzus Edison Postava einsteinovského (humanistického) či edisonovského (manažérskeho) typu vedca-mudrca, osobnosti, ktorá je sama sebe médiom, a preto spoločensky zrozumiteľná i čitateľná, lebo je schopná komunikovať aj humanistické posolstvo a nie iba exaktno-odborné obsahy, je dnes takmer nemysliteľná. Komunikáciu industriálnej spoločnosti pohltili technológie. Technické prostriedky masovej komunikácie, vrátane všetkých ich vstupov a výstupov zjednodušene označované termínom médiá, sa stali predmetom žiarlivo stráženého súkromného vlastníctva. Charakteristický je v tomto smere najmä právny štatút nadnárodných televíznych sietí. Zrejme ani Albert Einstein by dnes nedostal priestor v médiách, ak by sa dôsledne neprispôsobil stratégii operátorov (t.j. majiteľov) technológií sociálnej komunikácie. Nad prirodzenými hodnotami, ktoré vždy tvorili zmyslovo-emocionálny rámec, expresivitu prirodzených médií jazyka, kultúry a etiky, prevládol fetiš technologickej dokonalosti a krátkodobé, ľudsky čo najefemérnejšie politicko-obchodné ciele. Fakt už nie je a priori obsahovou stránkou komunikačného spojenia. Transformoval sa vo virtuálny mediálny fakt, ktorý sa zo zozbieraného materiálu tvorí v mediálnom štúdiu. Mediálny fakt už nie je sformulovanou informáciou, stanoviskom či poznatkom. Vzniká naopak z mixáže informácií, stanovísk a poznatkov ako ich projektovaná konverzia vo virtuálnu skutočnosť. Emocionálno-hodnotový obsah ľudskej výpovede tak nahradila emocionálno-hodnotová forma technologického účinku tzv. média. Má to ďalekosiahle účinky na koordináciu spoločenských aktivít. Rozum v defenzíve Ruský semiotik-neurofyziológ Poršnev zdôrazňoval v oblasti vzťahu reči a globálnej mozgovej činnosti útlmovú sila slova. Keďže bodová inštrukcia, vyvolaná recepciou určitej naliehavej výpovede, je v čase i priestore „blízko“, prekryje „vzdialený“ horizont kultúrne a hodnotovo pripraveného vnímania faktov, čiže ,,vopred odpája od všetkého, čo by odpútavalo vnímanie od programu, zadaného inštrukciou“ (Poršnev). Technologicky amplifikované prostriedky masovej komunikácie dosahujú práve v tomto smere gigantické efekty a v maximálnej miere ich aj využívajú. Po druhej svetovej vojne pod vplyvom zneužitia vedeckých objavov v ekologickom aj militaristickom smere sa v euro-americkom priestore udomácnil svojrázny hodnotový kánon, spôsobujúci postupne celkovú anonymitu vedy. Vedecká osobnosť dnes vystupuje skôr v úlohe štúdiovo, na nebesky modrom pozadí vytvorenej mediálnej celebrity ako v úlohe autority, suverénneho subjektu duchovných aktivít, ktorý mal v minulosti i garancie etického imperatívu, vyplývajúce z predpokladu, že vedecké aktivity reprezentujú Rozum a sú preto šľachetné. Práve toto znásobilo povojnové skeptické vnímanie vedy. Dnešný stav je však už aj patologický, nielen skeptický. Akoby sa dodatočne dávalo za pravdu Sartrovmu termínu stáza – umŕtvenie organického pohybu. Lojalita expertov ,,Klasický akademický intelekt úplne stratil komunikatívnosť,“ hodnotí túto situáciu fínsky filozof Esa Saarinen. ,,Vedecké kruhy zaplavili experti, ktorí nevedia povedať nič o tom, čo leží mimo nich a dotýka sa života ich súčasníkov. Exponenciálny prírastok expertov znivočil komunikáciu medzi vedcami a ľuďmi spoza univerzitných múrov. Akoby sa staroveké Atény, kde Sokrates bezprostredne oslovoval okoloidúcich, ocitli hore nohami.“ Položme si otázku ešte ostrejšie ako Saarinen: Ide naozaj len o to, že klasický akademický intelekt ,,úplne stratil komunikatívnosť“? Nehrozí skôr, že klasický akademický intelekt už vlastne udusila dobre platená lojalita expertov? Je nesporné, že mierou kvality, ktorú Saarinen označuje termínom klasický akademický intelekt, je jazyk, schopnosť komunikácie vedy s verejnosťou, sokratovská schopnosť bezprostredne oslovovať okoloidúcich. To však potom predpokladá určitú celkovú spoločenskú vyspelosť, kultúru komunikácie či tematizácie tých oblastí skutočnosti, ktoré pripisujeme poznaniu ako takému – teda nielen teórii poznania či epistemológii, ale úlohe pravdy, zmyslu pre realitu, úcty k faktu vôbec. Z viacerých hľadísk je však kľúčová otázka média vedeckej komunikácie, ktorú nemožno skúmať oddelene od globálnej a globalizujúcej sa mediálnej kultúry európskej civilizácie na začiatku 21. storočia. Ekológia semiosféry Ak skúmame otázku komunikačných médií komplexne, musíme si najprv fenomén komunikačného média precízne definovať z hľadiska sociálnej štruktúry, ktorú vytvára na jednej strane v zmyslovo a ideovo temperovanom jazyku komunikácie (spôsob utvárania mediálneho znaku – označovanie) a na druhej strane z hľadiska sémantického lomu či skreslenia, ktoré médium spôsobuje v rovine faktov (metodika výberu a komponovania segmentov, vytváraných z označovaných faktov – modulovanie označovaného). Alarmujúce je, že k médiám ľudskej komunikácie a ich vplyvu na semiosféru (hodnotovo-znakový, topologický raster dialogických vzťahov kultúrno-civilizačného prostredia, ktorý médiá v ľudskom živote jednotlivca i kultúrnych areáloch ľudských spoločenstiev neu-stále rúcajú a nanovo formujú), pristupuje mediálna aj sociologická teória a prax ako k indiferentnej, nepostihnuteľnej entite. Dnes akoby nie ponuka a dopyt z ekonomickej teórie A. Smitha, ale médiá boli neviditeľnou rukou riadiacou chod civilizácie. Pod ich vplyvom naozaj dochádza k očividnej i skrytej dekonštrukcii, ba často úmyselnej deštrukcii, prirodzených dialogických vzťahov vnútri spoločenského prostredia, ktoré rusko-estónsky semiotik Jurij Lotman označoval termínom semiosféra. Nielen veda a spoločnosť, ale všetky sociálne zložky civilizácie už opustili prirodzené hodnoty komunikatívnosti a nahradili ich lákavo amplifikovanou technológiou multimédií, ,,zmyslovou protézou prenosu“ (Paul Virilio), ktorá realizuje celkom nový, no najmä virtuálny vid vôle k moci u jednotlivca aj v masovom meradle väčších či menších spoločenstiev. Médiá sa stali dominantným civilizačno-technologickým faktorom, ktorý je dnes už neoddeliteľnou súčasťou ekológie planéty. Podobnú úlohu zohral v predhistórii ľudstva oheň. Rozdiel je však jasný – mediálny Prométeus neprináša obete, ale inkasuje. Faktum a médium Ide o dve neodlúčiteľné dimenzie sociálnej komunikácie. V určitom zmysle sú to spojené nádoby: Je totiž veľmi nápadné, ak sa mediálnosť v posledných rokoch kvalifikovala na špičkové miesto medzi základnými civilizačnými hodnotami, no úcta k faktu zároveň úmerne k tomu poklesla. Prejavuje sa to veľmi lapidárne v politickom živote spoločnosti, kde sa fakty vo všetkých zložkách politického spektra, dokonca aj v oblasti intímnejšie ladených občianskych aktivít, ako sú rozličné kultúrne spolky a združenia, ľubovoľne prispôsobujú politicko-marketingovým potrebám. Aritmeticky jednoznačne vystupuje tento postmoderný fenomén napríklad v disproporcii finančných ohodnotení producentov vedeckých faktov (individuálnych i inštitucionalizovaných predstaviteľov vedy) na jednej strane a producentov virtuálnych faktov všetkých úrovní a typov na druhej strane (ideológií a videológií, reklamy, promotion, politologických výskumov a expertíz, spotov a klipov propagujúcich násilie, porno či pop-music). Mediálni pseudoporadcovia, autori tzv. spravodajských hier, reklamní radibyexperti si dnes na chlieb zarábajú oveľa ľahšie a svoje inštitúcie budujú mnohonásobne rýchlejšie ako vedci, ktorí naopak svoje inštitúcie zoštíhľujú, ak ich už nestratili. Jednou z ohrozených inštitúcií – nielen vedy, no euro-americkej civilizácie vôbec – je pritom paradoxne jazyk, najmä ako schopnosť bezprostredne oslovovať okoloidúcich. Komunikačná apertúra Na poli sociálnych komunikácií pôsobí neviditeľnou rukou, no veľmi zásadne jav, ktorý by som označil termínom komunikačná apertúra, akási čierna diera, ktorá v sémantickom horizonte médiá-fakty spôsobuje anomálie chápania, logické zakrivenia, ale zároveň aj ich bezvýhradnú prijateľnosť. Vytvára fiktívny kánon chápania, otrockú lojalitu na úrovni orwellovského newspeaku. Tento nový civilizačný faktor výrazne vstúpil do jazyka sociálnych komunikácií najmä v povojnovom období a svoje právne vyjadrenie dostal prvý raz vlastne na helsinskej mierovej konferencii v roku 1973, predovšetkým v podobe ustanovení záverečného dokumentu, tzv. štvrtého (ideologického) koša opatrení, kde šlo o medzinárodnoprávne sformulovanie prístupu k najnovším komunikačným technológiám, presnejšie k technologickej amplifikácii komunikácií, ktorú mimoriadne komplikovala vtedy ešte zvukotesná železná opona. Inými slovami – technologicky výdatne podporovaná amplifikácia sociálnych komunikácií západných krajín narážala na anachronizmus povojnového rozdelenia Európy. Techniky prenosu práve tak ako otázky zbrojenia, azylu či meny a obchodu sa preto museli medzinárodnoprávne regulovať na najvyššej úrovni. Niekedy v tom čase sa začali médiá ako cesta na vyjadrenie individuálneho, osobnostného sveta hovoriacej osoby transformovať do pozície zmyslovej protézy prenosu. A to tak, že prirodzenú expresívnu pozíciu ľudskej výpovede a jej emocionálno-sémantickú adaptáciu v prirodzenom médiu jazyka nahradila nápadne reverzná, často až submisívna impresívna pozícia príjmu. F. A. Hayek v knihe o omyloch socializmu hovorí o nemožnosti presadiť egalitárske (rovnostárske) a meritokratické (direktívne výkonné) algoritmy chodu civilizácie. Mediálne komunikácie toto jeho presvedčenie potvrdzujú paradoxom: majú nespochybniteľný dosah na jednotlivca, národy, regióny i štáty, pôsobia nezvratne a vždy aj akoby odôvodnene. Ale vyvolávajú zároveň nápadnú skepsu i viaceré obranné reflexy, ktoré prehlbujú celkovú iracionalitu utvárania a zmien semiosféry ako zmyslovo-logického sveta civilizácie. Jazyk ako závislosť od styku Je všeobecne známa humboldtovská jazykovedná téza: ,,Aj keby nejestvovala potreba výmeny informácií medzi ľuďmi, bol by jazyk pre človeka nevyhnutnou podmienkou myslenia, a to dokonca aj vtedy, keby žil v trvalej samote.“ Samota múrmi bytu izolovaného televízneho diváka i samota v tme sediaceho návštevníka kinematografu, samota počítačového gamblera aj samota amatérskeho hackera realizujú dnes až laboratóre čisto Humboldtovu pôvodne čisto teoretickú predstavu prepojenia interindividuálnej, sociálnej inštitúcie jazyka a intraindividuálnej funkcie jazyka ako autikomunikácie človeka so sebou samým. Ak civilizácia svojím kultúrnym segmentom neformuje popri biosfére aj prirodzené hodnoty semiosféry ľudského bytia, čo všetky civilizácie, vrátane tej našej, konali takpovediac prednostne, dochádza k anomáliám. Jazyk ako schopnosť sebaformulácie odumiera. Prázdne miesto tejto zásadnej ľudsky kultúrnej ability postupne vyplní implantát videológie (P. Virilio): virtuálne emócie, mediálne štylizované vzory sebavyjadrenia a postoja, ba dokonca aj hluk. Človek, uzatvorený v kabíne auta, sa ohlušuje jednotvárnym rytmom zo svojho CD nie preto, aby nepočul zvuk motora, no preto, aby sa ani na chvíľku neodpojil od umelej skutočnosti médií, aby si ju ustavične sprítomňoval a na nej participoval. Umelý súhlas i nesúhlas, umelá nádej, umelé príbehy prikrývajú potom veľmi ľahko – ako spomenutá Poršnevova blízka inštrukcia – aj posledné zvyšky jazykových schopností jedinca získané v styku s kultúrnym horizontom prostredia, v ktorom žije. Jazyk ako inštitúcia je i prirodzenou závislosťou od styku. Jeho mediálne potlačenie, či dokonca vytlačenie z kultúrno-civilizačného povedomia spoločnosti vedie napokon k istému hypnotickému polovedomiu, v ktorom jednotlivec už nielen bezvýhradne prijíma, ale aj sám vyhľadáva virtuálne pôžitky. Vie si ich pritom veľmi racionálne zdôvodniť. Podobne ako pacientka, ktorej Sigmund Freud v hypnóze prikázal, aby presne o jednej otvorila svoj slnečník. Pacientka v bdelom stave naozaj presne o jednej inštrukciu vykonala. A keď sa jej Freud spýtal, aký zmysel malo toto jej počínanie, vysvetlila to jednoducho: „Chcela som sa presvedčiť, či je ten slnečník môj.“ Opozícia médium – myslenie Treba zdôrazniť, že opozícia médium – myslenie (sociálna komunikácia – individuálna myšlienka), ktorú implikuje Humboldtova téza, je vysoko aktuálna práve vo vzťahu k zmenám, ktoré veľmi dramaticky ovplyvňujú stav a funkcie semiosféry ako zmyslovo-mentálneho horizontu životného prostredia, ktorý Jürgen Habermas už v roku 1980 ohraničil termínom Lebenswelt - životný svet. Médium ako odveká a základná charakteristika ľudského jazyka spojená s neustálou zmyslovou kalibráciou vzájomnej sociálno-svetonázorovej empatie-disempatie nositeľov inštitúcie jazyka sa v technologicky intezifikovanom a výrazne ideologizovanom sémantickom prostredí novodobých odklínačov pravdy – tlače, rozhlasu, kinematografie a televízie – významne vychýlilo zo svojho organického, antropocentrického umiestnenia medzi ostatnými sociálnymi inštitúciami, ako je jazyk, etika, právo, svetonázor, a to smerom k technologicky motivovanej potrebe. Médium ako bazálna kvalita ľudskej reči sa paradoxne odcudzilo jazyku. Stalo sa multimédiom, technologickou sieťou, ktorú dokonca ktosi vlastní ako vec, tovar, ako na kšeft s bielym mäsom určenú Beatrice. Inými slovami, jazykové médium nebolo, no stalo sa tovarom rovnako ako kedysi veľmi dávno sex. Napokon médium – jazyk a emócie s ním spojené – je rovnakou súčasťou ľudskej bytosti ako pohlavné orgány a emócie s nimi spojené. Biologicky a eticky síce presne rozlišujeme výkon najstaršieho povolania od rozličných podôb lásky i od pragmatického rozmnožovania sa. No pokiaľ ide o médiá, ich jednotlivé vrstvy, zložky a položky – už dávno jasne diferencované, ba dokonca navzájom odcudzené – vnímame ako v zásade fiktívny nedeliterľný celok. Generátory antikomunikačného hluku Prirodzené jazykové médiá bežných slovesno-ideologických dní, sociálnych skupín, situačných jazykov nerozlišujeme od tzv. mediálnej komunikácie, t. j. od pragmatiky ovplyvňovania občanov technologickými prostriedkami multimédií. Jedno, druhé, tretie i štvrté označujeme potom rovnakým termínom a spájame s rovnakou intuitívnou predstavou kráľovstva bohyne Fámy – magického Multimédia. Túžba participovať na tomto kráľovstve prostredníctvom slúchadiel, monitorov či discopriestorov, vyplnených jasne a zreteľne antikomunikačným hlukom vedie k anulovaniu reflexie. Schopnosť sebaformulácie (sebareflexie, sebachápania) v rámci intraindividuálneho aj interindividuálneho subjektu nahradila totiž technologicky amplifikovaná ochota skúmať virtuálnu identitu určitého slnečníka namiesto vlastnej identity. Ide o poruchový stav: Veď či naozaj nie je rozdiel, ak sa nocou zhováram s vlastným otcom pri fľaši džinu, počúvam talk-show Larryho Kinga na CNN, alebo panáčkujem pred bohatým strýkom, ktorý mi možno dá peniaze? Je zrejmé, že sa tzv. medializácia vedy uskutočňuje dvoma cestami: ako propagácia vedeckého výskumu a jeho výsledkov alebo ako mýtus manipulácie (démonizácia či nihilizácia vedy). Faktum a médium boli pôvodne jednotou obsahom i formou reči. V burácaní diskoték, dolby efektoch kinosál a vtieravej intimite televízií táto bazálna binárnosť zanikla. Mediálna unifikácia faktov stiera rozdiel medzi faktom a faktom, virtuálnou štylizáciou chcených účinkov. Preto sa kult faktu, pestovaný vedou pod vplyvom ideológií a redukcie zmyslu komunikácie, vždy zvrtne vo svoj opak. Médiá pritom nie sú len mechanizmom a už vôbec nie iba technickým prostriedkom na komunikáciu faktov. Sú aj návnadou, ktorá kultúru, kult faktu denne pokúša primitívnou finančnou ponukou. Preto sa nemožno vyhnúť skúmaniu prostredia, v ktorom sa tento, vo svojich dôsledkoch napokon čisto sémantický, semiotický, proces odohráva – výskumu semiosféry ľudského života. Takého výskumu však niet. Nezodpovedané otázky Po roku 1989 sa semiosféra euro-amerického priestoru komplikovaným spôsobom organicky usúvzťažňuje a to v kolízii s neorganickými predstavami o liberalizme a rozlične motivovanými záujmami na demokracii. Otázka surovej kolonizácie semiosféry či habermasovského životného sveta nemá teda len filozofický obsah. Je kľúčovou otázkou holej existencie vedy, budúcnosti vedy ako nositeľky hodnôt fakticity, algoritmu a metodológie. Analýza interaktívnych vlastností jazyka v psychokultúrnom jadre mediálnej komunikácie ukazuje, že mediálny potenciál sociálnych komunikácií ukrýva viacero nezodpovedaných otázok. Napríklad okolnosti účinku technologicky amplifikovaných médií (virtuálnej reality) na estetické, hodnotové, logické, zmyslové reflexy civilizácie, či problém krízy jazyka ako neschopnosti sebaformulácie. Z hľadiska postavenia vedeckého výskumu v súčasnej civilizácii je potom pravdaže kľúčová aj otázka prognózy účinkov medializácie vedy na jej aktuálny, každodenný kultúrny a civilizačný štatút. Sociologický výskum s interaktívno-semiotickou lokáciou by tu mohol produkovať široký okruh poznatkov, zacielených na oblasť fungovania vtedy i fungovania kultúr a civilizácie. Podporné fondy však už dávno sublimovali do iných oblastí. Bude semiosféra ekologickou Popoluškou?
