Huga Cháveza zachránil jeho ľud

Stačí, aby sa nejaká skupina ľudí označila za ,,občiansku spoločnosť“ a získa tým právo zbaviť úradu demokraticky zvoleného prezidenta? To si vo Venezuele mysleli zamestnávatelia, manažéri veľkých priemyselných podnikov, skorumpovaní odborári, cirkevní hodnostári, stredné vrstvy spoločnosti a masmédiá, keď 11. apríla tohto roku za pomoci zradných generálov uskutočnili puč proti legálnemu prezidentovi Hugovi Chávezovi. Od Chávezovho zvolenia za prezidenta uskutočňuje jeho vláda atypickú revolúciu. „Táto nie je ani socialistická, ani komunistická, lebo sa odohráva v rámci kapitalizmu, ale je radikálna a vyvoláva vážne zmeny ekonomického poriadku,“ vysvetľuje šéf prezidentskej kancelárie Rafael Vargas. Caracas podporuje politiku, ktorá nepripustí pokles ceny za barel pod 22 dolárov, a to pomocou oživenia Organizácie štátov vyvážajúcich ropu (OPEC), čo vyvoláva záchvaty zúrivosti vo Washingtone. Okrem toho Caracas opakovane vystupuje proti neoliberálnej globalizácii a je v opozícii proti hegemonistickým snahám USA. Cesta cez prekážky Keď v apríli 2001 vyzval prezident vytvoriť na svoju podporu „milión bolivarských krúžkov“, odpovedali mu nadšene desaťtisíce Venezuelčanov. V skupinách po sedem až pätnásť ľudí diskutovali v uliciach, štvrtiach, barriadách (barakových predmestiach) o budúcnosti, o svojich životoch, o základných potrebách a hneď to hlásili príslušnej vrchnosti. ,,Len takto sa dá dosiahnuť, aby finančné prostriedky prišli na miesto určenia, a to rýchlo,“ objasňujú nám v Koordinačnom centre bolivarských krúžkov v municípiu Sucre na východnom okraji Caracasu. ,,Kedysi pár politikov riadilo osud celého mesta výlučne vo vlastnom záujme.“ Štát už začal prideľovať na predložené projekty značné obnosy, a to prostredníctvom príslušných inštitúcií: Ľudová banka, Ženská banka, Fond pre rozvoj malých podnikov, Medzivládny fond pre decentralizáciu (Fides) atď. Opozícia zúrila, nazývala bolivarské krúžky milíciami v službách totalitnej organizácie alebo hniezdami talibancov, o ktorých tvrdila, že sú vládou vyzbrojení až po zuby. Postihnutí krčili plecami: ,,Sami vidíte, že sme tu všetci mierumilovní a usilujeme sa urobiť niečo v prospech spoločnosti.“ Treba priznať, že sa našli aj radikálnejší aktivisti: „Aby bolo jasné: muži aj ženy tohto hnutia sú rozhodnutí brániť ho. Pokojnou cestou. Ale ak bude treba, aj inakšie.“ Ekonomická destabilizácia Sústredení na svoje malicherné počty a úžernícke úroky escuálidos stratili dych, keď Chávez 13. novembra 2001 podpísal zákon o pôde, zákon o rybolove a zákon o rope. Na protest proti týmto „zásahom do slobody trhu“ vyhlásila 10. decembra organizácia zamestnávateľov Fedecámaras, ktorú vedie Pedro Carmona, generálny štrajk. Podporili ho všetky masmédiá a – svete, čuduj sa! – aj Konfederácia venezuelských robotníkov (CVT). Táto skorumpovaná organizácia v minulosti vyjednávala so zamestnávateľmi kolektívne zmluvy, pričom za riadne sprepitné pre svojich vedúcich zapredala svoju dušu, aj svojich zverencov. Súčasná vláda upiera jej generálnemu sekretárovi, sociálnemu demokratovi Carlosovi Ortegovi, akékoľvek právo zastupovať robotníkov. Vlani v októbri sa vyhlásil za víťaza volieb nového vedenia odborov napriek tomu, že voľby sprevádzali násilnosti a podvody. Druhého maca 2002 tento „robotnícky funkcionár“ stískal ruku továrnikovi Carmonovi a pred zástupcami katolíckej cirkvi ako svedkami s ním podpísal Národnú zmluvu o vláde, ktorej predmetom je ,,demokratická a ústavná výmena prezidenta“. Bez programu, bez projektu, sami sa nazvúc akousi „občianskou spoločnosťou“ a cynicky vygumujúc z programu dňa väčšinu národa, ktorá naďalej stojí za prezidentom, robia títo štyria protagonisti - Fedecámaras, CTV, cirkev a stredné vrstvy - ku ktorým sa pridávajú masmédiá ako politická strana, všetko preto, aby vznikol dojem, že Venezuela je neovládateľná. Táto totalitárna neznášanlivosť vyvolala výbuch hnevu najmä v tej časti robotníckej populácie, ktorá sa sústredila okolo ,,svojej“ revolúcie v rámci Petroléos de Venezuela SA: „Nás vylučujú a o sebe tvrdia, že len oni sú reprezentanti občianskej spoločnosti. Dobre. Ale my, my sme ľud! A ak niekto z nejakých dôvodov vyvolá destabilizačnú kampaň o ústave, my ju budeme brániť, ak treba aj našimi životmi, našou krvou!“ Ani ustavičné podpaľačské deklarácie v masmédiách, ani protestné pochody mestom neotriasli vládou. Keď však zapôsobila ekonomická destabilizácia, napätie sa zvýšilo. Nafta predstavuje 70 percent vývozu a 50 percent štátnych príjmov. Po poklese cien ropy následkom teroristických útokov 11. septembra 2001 boli potrebné cesty prezidenta Cháveza do Európy, Alžírska, Líbye, Saudskej Arábie, Iránu a Ruska, dokonca i do Iraku, ako aj akcie Alí Rodrígueza, venezuelského sekretára OPEC, aby sa v dôsledku dohovoreného zníženia ťažby ropy stabilizovala jej cena. Petrolejárski generáli Štátnu spoločnosť Petroleós de Venezuela (PDVSA) odjakživa spravuje skupina štyridsiatich vyšších kádrov. Títo „petrolejárski generáli“ tam určujú zákony, uskutočňujúc ,,svoju“ politiku: privilegujú zahraničné záujmy, porušujú normy OPEC pri zvyšovaní produkcie, predávajú so stratou, jedným slovom všemožne oslabujú podnik, lebo takto aktívne pripravujú jeho privatizáciu. Aby PDVSA opäť pracovala pre verejné blaho, usiluje sa vláda dostať do vlastných rúk riadenie tohto strategického podniku, ktorého fiskálny vývoj vykazuje trvalý úpadok. Ak sa pred asi dvadsiatimi rokmi 75 percent zisku odvádzalo štátu (25 % ostalo podniku), dnes si firma necháva 70 percent a štátu ostáva 30. Prezident preto vymenoval za nového prezidenta ropnej spoločnosti Gastóna Parru a dosadil aj nové vedenie. V mene zachovania účinnosti riadenia, zvyšovania produktivity a rentability, ako i v mene nezávislosti voči „politizácii“ vnucovanej vládou, teda na základe akejsi vymyslenej ,,meritokracie“ však títo technokrati odmietli uznať menovania a vyzývali spolupracovníkov k rebélii. V každej krajine na svete menuje štát ako majiteľ podniku jeho vedenie a určuje jeho orientáciu. To robili aj všetky doterajšie venezuelské vlády. ,,Občianska spoločnosť“ sa ich však rada ujala a dala im slovo. Rozpálená dobiela tlačou, rozhlasom a televíziou vyvolávala táto „občianska spoločnosť“ paralýzu ekonomického centra štátu. Naozaj k tomu dochádzalo, ale len čiastočne – lebo značná časť robotníkov odmietala zastaviť prácu. To všetko sprevádzali mediálne výmeny posolstiev medzi Caracasom a Washingtonom, odkiaľ Bushova administrácia vysielala slovné strely na ,,bolivarského“ prezidenta. Jeho vlažné zapojenie sa do boja proti terorizmu, najmä proti kolumbijskej gerile, vojenské dohody s Čínou a Ruskom, odmietavý postoj ku globalizácii a vôbec celá jeho revolúcia zvyšovali každým dňom nevôľu USA a 6. februára 2002 minister zahraničných vecí USA Colin Powel dokonca zapochyboval v americkom senáte, či „Chávez naozaj verí na demokraciu“ a kritizoval jeho návštevy „vlád nepriateľských Spojeným štátom a podozrivých z podpory terorizmu, ako napr. u Saddáma Husajna a Muammara Kadáfiho“. Nepokoje zmietajúce ich tretieho dodávateľa ropy však vyvolávali v Spojených štátoch obavy, že by mohlo dôjsť k zastaveniu vývozu, keby sa Venezuela stala neovládateľnou. Oficiálne sa teda neprilieval olej do ohňa. Pod kepienkom však 25. marca Alfredo Peňa, starosta Caracasu a zaprisahaný nepriateľ prezidenta Cháveza, navštívil amerických hodnostárov a medzi nimi aj veľmi pochybného Otta Reicha, štátneho tajomníka pre medziamerické záležitosti. O pár dní ho predišli Pedro Carmona, prezident Fedecámaras, a Manuel Cova, zástupca generálneho tajomníka odborárskej CTV, ktorý navštívil aj Medzinárodný republikánsky inštitút - to všetko sú adresy osobitne sa vyznačujúce obranou záujmov pracujúcich. To je sprisahanie! Tieň Čile by padal aj na Venezuelu, ale je tu jeden podstatný rozdiel: armáda, ktorú Chávez pozná ako svoju dlaň a kontroluje prostredníctvom svojich priateľov, s ktorými promoval v roku 1975. Celoštátny štrajk 9. a 10. apríla na ,,podporu“ PDVSA a jej siedmich prepustených a dvanásť penzionovaných kádrov, vyhlásený odborárskou CTV a zamestnávateľskou Fedecámaras, mal len relatívny úspech. Preto sa opozícia bezhlavo vrhla vpred (alebo mala pripravený plán, ktorý sa už nedal zastaviť), zdvojnásobila úsilie a pod zámienkou, že by vláda mohla vzaviesť výnimočný stav (čo vôbec nemala v úmysle), vyhlásila od 11. apríla neobmedzený generálny štrajk. V ten deň sa za úsvitu vydalo viac ako tristotisíc príslušníkov opozície na pochod smerom k PDVSA Chuao na východnom okraji hlavného mesta. Tam došlo k zločinu, a to v priebehu zvyšujúcej sa horúčky, ktorá uľahčila jeho uskutočnenie. Na vyvolanie obrazu ,,občianskej spoločnosti“ konfrontovanej s diktatúrou niet lepšieho prostriedku, ako sú ,,martýri“. O jednej popoludní v prezidentskom paláci na západe mesta vbehol zblednutý Rafael Vargas, šéf prezidentskej kancelárie, do miestnosti svojich spolupracovníkov: „V celom štáte je pokoj, ale Carlos Ortega v televíznom prejave vyzýva k pochodu na Miraflores. To je sprisahanie.“ O pol druhej hodnotili jeho nižší úradníci skutočný priebeh udalostí: „Blížia sa k nám po diaľnici... Treba ich nechať manifestovať, ale nedovoliť im prísť až sem. Lebo inakšie to zmobilizuje bolivarské krúžky a to by sa skončilo katastrofou.“ Ľudia v uniforme vedia rozmýšľať ako skúsení machiavellisti. Hlavné veliteľstvo Národnej gardy neurobilo nijaké opatrenia, aby predišlo tomu, čomu sa nedalo vyhnúť. Opozícia sa priblížila až na sto metrov k prezidentskému palácu Miraflores, no narýchlo sa tu zbehli desaťtisíce ,,chávezovcov“, niektorí s palicami a kameňmi, brániť vlastným telom svojho prezidenta. Pätnásť vojakov Národnej gardy, ani o jedného viac, sa chystalo zabrániť stretu dvoch blokov. Bolo to surrealistické divadlo, keď sa hodnosťou najvyšší obrátil na fotografov a bojazlivo sa spýtal: „Požičal by mi niekto mobilný telefón, aby som mohol požiadať o posilu?“ S použitím slzotvorného plynu sa jeho ľuďom podarilo situáciu stabilizovať. Kto je vinný? Pätnásť mŕtvych a 350 ranených (z toho 157 strelnou zbraňou) sa pripisuje na vrub bolivarským krúžkom. Ich členovia vraj chladnokrvne pálili do pokojnej manifestácie. To nie je pravda. Prvé štyri obete zapríčinili práve v ich radoch tajuplní záškodníci, strieľajúci zo striech blízkych desaťposchodových budov. Keď sa potom dav rozvášnil, zamerali sa so smrteľnou presnosťou na opozíciu. Nastal úplný zmätok a všeobecná mela. Prezidentova Čestná garda vraj zatkla troch záškodníkov, z ktorých dvaja boli policajti z východnej štvrte mesta a jeden patril k ústrednej mestskej polícii. V nervozite jachtal jeden poplašený mladík: „Našli sme dvoch a obaja mali uniformu.“ Na druhý deň vyhlásil v televízii Venevisión zradný viceadmirál Vicente Ramírez Pérez: „Mali sme pod kontrolou všetky spojenia prezidenta s veliteľmi vojenských jednotiek. Zišli sme sa o desiatej ráno a plánovali sme operáciu.“ Akú operáciu? Veď vtedy ešte prúd opozície nemieril na Miraflores. Želaný cieľ však dosiahli. O 18. hodine oznámil ,,počtom obetí zhrozený“ generál Efraín Vasquez Velasco, že armáda nebude poslúchať prezidenta. Už pred pár hodinami tak urobilo skoro celé velenie Národnej gardy. A nadránom o 3,15 čítal generál Lucas Rincón posledné komuniké: „Za takých okolností sme požiadali prezidenta republiky, aby podal demisiu. Prijal to.“ V priebehu nasledujúcich tridsiatich šiestich hodín sa táto správa čítala v televízii každých dvadsať minút. Triumfálny návrat do Miraflores Dvanásteho apríla je za prezidenta menovaný šéf šéfov, patrón patrónov, pán Carmona. Rozpúšťa Národné zhromaždenie, všetky ústavné orgány, zosadzuje zvolených guvernérov a starostov. Vyzbrojený všetkými mocami prijíma blahoželanie hovorcu Bieleho domu, Ari Fleishera, venezuelskej armáde a polícii, že „odmietli strieľať do pokojných manifestujúcich“ s nepochopiteľným dodatkom: „Chávezovi sympatizanti do nich strieľali a to ho rýchlo prinútilo podať demisiu.“ Kým sa Organizácia amerických štátov pripravovala na odsúdenie tohto štátneho prevratu, vyslanci Spojených štátov a Španielska v Caracase sa poponáhľali pozdraviť prezidenta de facto. A medzitým sa v štáte, kde za posledné tri roky nedošlo k politickej vražde, únosu alebo politickému zatknutiu, rozpútala represia proti ministrom, poslancom, aktivistom. Desiatky úradných miestností a bytov boli podrobené prehliadkam, sto dvadsať „chávezovcov“ išlo do väzenia. Na vlnách Venevisión ukončil plukovník Julio Salas interview s novinárom Ibeyssom Pachecom so širokým úsmevom: „Mali sme v rukách veľkú zbraň - masmédiá. Keďže sa mi k tomu naskytuje možnosť - blahoželám vám.“ ,,Občianska spoločnosť“ inštalovala v mene demokracie diktatúru. Bolo úlohou ľudu, aby reštauroval demokraciu. Pokračovanie poznáme. Chávez sa poddal bez odporu, aby nevyvolal krviprelievanie, ale nepodal demisiu. Už 13. apríla okupovali stotisíce jeho prívržencov ulice a námestia celého štátu. Odpoludnia sa jeho Čestná garda vrátila do Miraflores a pomáhala niekoľkým ministrom znovu obsadiť prezidentskú kanceláriu. Ešte tú noc bol legitímny prezident bolivarskej republiky Venezuela vrátený svojmu ľudu. Akoby z týchto tragických udalostí nevyplývalo nijaké ponaučenie, opozícia už o niekoľko dní dala o sebe vedieť a znovu hrozí. Na čo jedna aktivistka, pamätlivá ostrých bojov za posledné tri roky v celom štáte, varuje: „Nech si nerobia ilúzie! S Chávezom alebo bez neho, Venezuela už nikdy nebude taká, ako bola predtým.“