Aj v politike sa musí vytvoriť trh

Reiner Eichenberger, profesor Katedry finančných vied Fribourskej univerzity

Narodil sa v roku 1961 v Zürichu (Švajčiarsko), kde vyštudoval hospodársku politiku. V roku 1993 sa stal asistentom profesora ekonómie Bruna S. Freya a Petra Zweifela na Zürrišskej univerzite. Po habilitácii dokončil druhú veľkú vedeckú prácu a stal sa vedúcim Katedry finančných vied na Fribourskej univerzite. Zaoberá sa aj novými médiami a informačnými technológiami. V tejto oblasti spolupracuje s nemeckou Nadáciou Hannsa Martina Schleyera so sídlom v Kolíne na Rýnom. Čo pre vás znamená tzv. nová ekonomika? Ide naozaj o zlom vo vývoji ľudskej spoločnosti? - Nejde o nič zásadne nové. Sú tu len nové aspekty. Napríklad telekomunikácia a globalizácia. Telekomunikácia sa stala veľkou silou, pretože je trvalo výkonnejšia a lacnejšia. Znížili sa aj celkové náklady na prepravu. Globalizácia posilňuje medzinárodnú súťaž. Tento trend bude trvať až do čias, kým nastane opätovná regulácia trhu. Čo podľa vás prinesie posilnenie súťaživosti a nové možnosti telekomunikácie? - Dá sa všeobecne povedať, že ekonomická súťaž prináša veľké výhody. Ale budú v nej pochopiteľne nielen víťazi, ale aj porazení. Medzinárodná súťaž prináša zníženie nákladov na výmenu tovaru a zvýšenie mobility kapitálu, nie však pracujúcich. To znamená, že na úrovni veľkých manažérov vzrastú príjmy, no tie sa zároveň budú horšie zdaňovať, zatiaľ čo bežný občan zostane ľahko zdaniteľný. Všetko nasvedčuje tomu, že štát sa pri svojich regulačných aktivitách obmedzí na neveľmi mobilných občanov a stiahne sa tam, kde pôjde o veľký a mobilný kapitál. Považujete globalizáciu za ohrozenie demokracie? - Nie. Všetky dnešné problémy spôsobila asymetria globalizácie. Hospodárstvo predstihlo politiku. Iba ono sa globalizovalo, stalo sa mobilnejšie a silnejšie, pretože získavalo najlepších manažérov a celkovo zosilnela hospodárska súťaž. No v politike sa nič nezmenilo, zostala rovnako slabá. Podľa mňa by sa mala pokúsiť prevziať hospodársky model. Treba ju otvoriť a vytvoriť liberálny politický trh, aký existuje pre hospodárske subjekty. Napríklad v Rakúsku alebo vo Švajčiarsku je trh pre lokálnych politikov úplne uzavretý. Politik musí najprv bývať v obci, v ktorej chce kandidovať, a nemôže sa presťahovať. Ten, kto získal renomé v menšej dedine, nemôže sa uchádzať o post starostu v inej, väčšej obci, až kým by sa nevzdal pôvodnej funkcie, nepresťahoval sa do novej obce a nekandidoval znova. Naopak v Nemecku môže starosta Kostnice kandidovať zároveň v Mníchove. Ak ho zvolia v oboch mestách, vyberie si, kam pôjde. To je princíp otvoreného politického trhu. Ten by sa mal zovšeobecniť a uplatniť v komunálnej i „veľkej“ politike. V súvislosti s globalizáciou a elektronickými trhmi sa hovorí o oslabení štátu a politiky. Nájde si štát a politika nové pôsobisko? - Existujú nové dôvody na štátny intervencionizmus. Štruktúra trhu sa mení. Nastáva tendencia, aby trh ovládla jediná firma. To povedie k vzniku monopolov, napríklad na poli mikrotelefonických produktov. Tu bude priestor pre zásah štátu. Sú takí, čo tvrdia, že ide o krátkodobé monopoly. Microsoft môžu predsa vystriedať iné firmy. Vzniká však zároveň nebezpečenstvo, že štát zasiahne necitlivo. Štát sa angažoval v odbore stavby lodí, potom v leteckom priemysle a nakoniec v raketových technológiách. Vždy sa hovorilo, že ide o techniku budúcnosti. Dnes prevláda názor, že v mikroelektronických odboroch je málo inžinierov a že by mal zasiahnuť štát. To však nie je pravda. V súvislosti s elektronickými trhmi sa často hovorí o konci národného štátu. Na druhej strane sa najmä v kultúrnej sfére presadzuje jeho obnova... - Národné štáty sa nedajú zrušiť, jednak z hľadiska kultúrnych tradícií, jednak pre imobilitu občanov, ktorá sa podľa mňa nezmení ani v budúcnosti. Dôjde asi k posunu kompetencií a regulácii kapitálu na úrovni EÚ. No i naďalej bude existovať národná politika a tá sa bude presadzovať aj v rámci únie. Naopak v odboroch, v ktorých sú problémy pri mobilite kapitálu, vzniknú skôr kartely národných politikov ako rozpustenie národných štátov. Vraj digitálna ekonomika prinesie blahobyt všetkým. Ale čo chudobné krajiny, kde sú ľudia extrémne lokalizovaní a zrejme nebudú globalizovaní? - To je veľmi citlivá vec. Sú a zostanú dva druhy spoločností. Jedna sa tvorí v západných krajinách a druhá v nových štátoch OECD. Existujú ľudia, ktorí nie sú dosť šikovní, aby sa adaptovali na nové technológie. Existujú aj také firmy. Mnohí zostanú medzi porazenými. Teraz ide o to, ako bude fungovať prerozdeľovanie, aby spoločnosť mohla porazených dajako kompenzovať. Predpoklady na to jestvujú, pretože hrubý sociálny produkt sa má zvyšovať. Pokiaľ sa to podarí, nevidím v tom pre západné štáty veľké problémy. Tie však nastanú v prerozdeľovaní medzi kontinentmi. Teoreticky by mohol byť e-business prínosný aj pre rozvojové krajiny. Obávam sa však, že ich vlády strácajú motiváciu ako nové možnosti využiť. Tým budú ekonomicky slabé štáty v porovnaní s rozvinutými ešte viac stagnovať. Ako chcete presadzovať lineárne rastúci blahobyt, keď sú prírodné zdroje obmedzené? - To je niečo iné. Ide o to, či sú prírodné zdroje naozaj konečné. Ja si myslím, že nie. Typický prípad je ropa. Už štyridsať rokov sa tvrdí, že jej zásoby stačia na niekoľko desaťročí. Nie je to pravda. Technický pokrok v ťažbe ropy je taký veľký, že prekonal odhady. Zásoby ropy sú prakticky nevyčerpateľné. Zúčastnili ste sa na mnohých diskusiách o úlohe internetu. Niekto hovorí o revolúcii, o novom životnom štýle, iný považuje internet iba za jeden z prostriedkov komunikácie a obáva sa internetového odpadu a kriminality... - Internet je vynikajúci komunikačný prostriedok. Ale je tu problém v prerozdeľovaní. Aj keď všeobecne môžu všetci vďaka internetu len získať, budú aj outsideri. Ide o to, ako ich kompenzovať. Medzinárodne to bude ťažké, v rámci jednotlivých krajín to pôjde relatívne ľahko. Pokiaľ ide o odpad, súhlasím, že päťdesiat percent internetového obsahu je nanič. Ale radšej budem tolerovať odpad, ako by som sa vzdal internetu. Individuálna komunikácia ako telefonovanie, masová komunikácia či televízia bude vzrastať. Aké to prinesie dôsledky pre reguláciu? - Nevidím to dramaticky. Je potrebná regulácia, ktorá pôjde naprieč rozličnými mediálnymi oblasťami. Na jednej strane existuje požiadavka jednotnej regulácie pre všetky médiá, na druhej sa hovorí, že jednotná regulácia nemusí byť, lebo len potom vznikne konkurencia medzi jednotlivými regulačnými inštitúciami. Ako obhajca federalistického riešenia si myslím, že je lepšie, keď máme veľa firiem, ktoré robia podobné veci. To sa týka aj regulačných inštitúcií. Oponenti tvrdia, že je to neefektívne. No ja si myslím, že súťaživosť vzniká iba tam, kde viac ľudí robí rovnakú vec. Centrálne plánované hospodárstvo je rozumný argument proti voľnému trhu. Keď máte v regáli desať prakticky rovnakých pracích prostriedkov, je to určite neefektívne. Môžete povedať: Majme tu iba jeden prací prášok! Krátkodobo je to možno správne, ale dlhodobo nie, lebo zmiznú podnety na vývoj nových pracích prostriedkov. To sa týka aj regulácie. Nadbytočnosť a blahobyt tejto civilizácie však idú na úkor životného prostredia. Dlhodobo výhodné riešenia rozkrúcajú výrobu do nebývalých rozmerov. To vedie k tomu, že dve tretiny vyrábaného tovaru sú prakticky nespotrebiteľné. Čo s tým? - Voľná súťaž pomáha zvyšovať výkonnosť, čím sa zvyšuje hrubý sociálny produkt. A práve vďaka tomuto technickému rozvoju sa dá urobiť niečo i pre životné prostredie. Keď ľudia dosiahnu istý stupeň blahobytu, sú ochotní zaplatiť za zdravšie životné prostredie. Momentálne je vo vzduchu menšie množstvo emisií z áut ako v 60. rokov, aj keď jazdí viac áut. Je to vďaka civilizačnému blahobytu, ten umožnil financovať výkonné čistiace technológie. To, čo nám chýba, je účinná politika životného prostredia. Na kongrese Nadácie Hannsa Martina Schleyera v Innsbrucku sa jeden odborník vyslovil za to, aby sa v čase obrovského nadbytku mediálneho tovaru kvalitné mediálne obsahy označovali vinetou kvality podobne ako priemyselné výrobky. Aký je váš názor? - Nebol by som proti. Ide o ochranu spotrebiteľa, ktorú by však nemusel robiť štát, ale súkromná firma. V reštauráciách je rovnaký problém. Neviete, ktorá z nich je naozaj dobrá. Preto ich zaraďujú do kategórií. Týka sa to i amerických univerzít. Dá sa uľahčiť aj orientácia v obrovskom množstve informácií. Videl by som tu i úlohu pre štát: subvenciu kvalitných dát, informácií a programov. Štát sa musí starať o čo najrôznorodejšiu ponuku a maximálnu konkurenciu medzi poskytovateľmi informácií. Ak vznikne veľa súkromných vysielačov, vzniká otázka, či krátiť subvencie pre tie verejnoprávne. Má sa dať len prvotná finančná injekcia, aby mohol vzniknú trh, alebo trvalo subvencovať verejnoprávne vysielače? O tom treba diskutovať. Najdôležitejšie pritom je, aby nevznikol jeden veľký štátny informačný monopol. Ako sa pozeráte na rozširovanie EÚ smerom na východ? - Veľmi nerozumiem tomu, prečo chcú všetky východoeurópske krajiny ísť bezpodmienečne do únie a považujú to za všeliek. Chápem, že pre nich je lepšia EÚ ako návrat k starým poriadkom. Znamená pre ne akýsi prístav istoty. No ja tomu stopercentne neverím. Existujú štáty, ktoré majú veľké interné problémy a EÚ s tým nemôže nič urobiť. Napríklad Severné Írsko. Španielsko má vo svojej baskickej časti prakticky občiansku vojnu, ale únia mu nemôže pomôcť. Korzika je na tom rovnako. Ten, kto tvrdí, že EÚ priniesla Európe mier, by mohol povedať, že mier v Európe zabezpečila studená vojna. Existuje veľa krajín, ktoré neboli v únii, a pritom neviedli vojnu. Podľa mňa existujú varianty k EÚ. Nech to už bude tak alebo inak, najdôležitejšie je, aby existoval voľný obchod. Ten prináša nadhodnotu a jej pomocou sa dajú kompenzovať porazení a slabší. Voľný obchod sa dá vybudovať i bez EÚ. Stačí na to spoločný hospodársky priestor. Nórsko a Lichtenštajnsko nie sú v únii, ale sú súčasťou európskeho hospodárskeho priestoru. Využívajú hospodárske výhody EÚ a nezaväzuje ich nevyhnutnosť politickej integrácie. Východoeurópske krajiny však argumentujú subvenciami z únie ... - Kto verí, že sa dá na európskych subvenciách zbohatnúť, je blázon. Najsubvencovanejšia oblasť je Sicília. Zostáva pritom najzaostalejšou v Európe, nerozvíja sa. Podobný prípad je Grécko. Dostáva vysoké dotácie, no nevyvíja sa pozitívne. Ďalší príklad: bývalá NDR. Prichádzajú sem obrovské subvencie, ale je vari jej hospodársky vývoj podstatne priaznivejší ako vývoj Česka, Maďarska, Slovinska a Estónska, ktoré dostávajú podstatne menej? Existujú krajiny, ktorým schválili relatívne nízke subvencie, no zbohatli. Najväčší profit zo subvencií majú politici, ktorí ich rozdeľujú a ktorí ich dostávajú. Tí sú, samozrejme, zainteresovaní na vstupe krajiny do EÚ, pretože im to uľahčí prácu. Dostanú peniaze, ktoré ďalej rozdelia medzi dobre organizované skupiny, môžu znížiť daňové zaťaženie. No je to dobré i pre obyvateľstvo? Ako bude podľa vás vyzerať svet o niekoľko desiatok rokov? - Zrejme sa ešte viac otvorí, zjednoduší sa pohyb, zlacnie preprava. Nemecko a ďalšie krajiny prišli na to, aké dôležité je vydávanie zelených kariet pre pobyt cudzincov schopných prispieť k rastu produktivity. Viedla sa rozsiahla diskusia o tom, čo bude pre ekonomicky slabé štáty znamenať strata ľudského kapitálu, ktorý sa presunie do západných krajín. Začalo sa volať po zastavení vysťahovalectva, pretože je nevyhnutné, aby ľudský kapitál v rozvojových štátoch zostal. V budúcnosti nás čaká nový obrat - regulácia vysťahovalectva, pretože nie je možné odčerpávať z menej vyspelých krajín ľudský kapitál, vyškolený na ich náklady. Ako sa budú rozvíjať demokratické systémy? Budeme mať viac priamej demokracie s referendom na úkor zastupiteľskej? - Ako Švajčiar som presvedčený o výhodách priamej demokracie a federalizme na relatívne malých územiach. To zároveň znamená, že dane sa inkasujú lokálne, obce vyberajú vlastné dane a hospodária s nimi. V akejkoľvek dedine si môžu povedať, že neurobia ten alebo onen výdaj a znížia dane. Tým sú aj obyčajne motivované k tomu, aby premýšľali, aké vysoké majú byť dane. To nabáda i k šetrnosti, pretože vždy existuje možnosť zníženia daní. Naproti tomu v Nemecku sa peniaze obciam prideľujú. Tam občania nemôžu rozhodnúť, že vydajú menej peňazí a znížia dane. Môžu sa iba dohadovať, kam ich peniaze pôjdu, a nie, či ich majú vôbec dať. Druhou dôležitou vecou je priama demokracia. Tá má zreteľný vplyv na funkčnosť štátu, na hospodárske výkony a spokojnosť obyvateľov. Štát má pod vplyvom priamej demokracie tendenciu viac investovať ako konzumovať a financovať skôr daňami ako zadlžením. Na druhej strane mi na Švajčiarsku prekáža uzavretosť trhu pre politiku.

S hosťom SLOVA sa zhováral Radovan Holub