Reklama
Reklama

Mediálny šum prehlušuje hlas svedomia

Boli časy, keď literatúra mala v živote nášho národa kľúčové postavenie, dokonca akoby sa všetko dôležité odohrávalo iba v oblasti literatúry. Prečo dnes jej úloha tak poklesla? - Naozaj, musím to potvrdiť. Úloha literatúry poklesla dokonca tak, že je to pre mňa ako spisovateľa nepochopiteľné. Napriek tomu, že patrím ku generácii, ktorá vstúpila do literatúry v pomeroch nie veľmi priaznivých pre tvorbu, začiatkom 70. rokov
Počet zobrazení: 801

Anton Baláž, prozaik, esejista a autor scenárov

Narodil sa 20. septembra 1943 v Lehote pod Vtáčnikom. Po skončení štúdia žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave sa stal redaktorom, neskôr šéfredaktorom týždenníka Sloboda, ktorý vydávala Strana slobody. Po novembri 1989 bol šéfredaktorom Slovenského denníka. V rokoch 1993 a 1994 pracoval v Kancelárii prezidenta SR, neskôr bol riaditeľom Mediálneho informačného centra. V súčasnosti pôsobí v Literárnom informačnom centre. Žije v Bratislave. Z jeho prozaickej tvorby mali najväčší ohlas knihy Skleníková Venuša (1980), Chirurgický dekameron (1989) a najmä Tábor padlých žien (1993). Boli časy, keď literatúra mala v živote nášho národa kľúčové postavenie, dokonca akoby sa všetko dôležité odohrávalo iba v oblasti literatúry. Prečo dnes jej úloha tak poklesla? - Naozaj, musím to potvrdiť. Úloha literatúry poklesla dokonca tak, že je to pre mňa ako spisovateľa nepochopiteľné. Napriek tomu, že patrím ku generácii, ktorá vstúpila do literatúry v pomeroch nie veľmi priaznivých pre tvorbu, začiatkom 70. rokov, teda v období tzv. normalizácie. To, čo sa vtedy dialo, veľmi zasiahlo aj celú kultúru. Napriek tomu som bol svedkom toho, že literatúra, napriek všetkým obmedzeniam, bola živým spoločenským procesom. Hoci niektoré akcie sa nadekrétovali zhora, záujem o literatúru bol živý a ona napriek všetkému bola aj svedomím národa, iniciovala spoločenskú reflexiu, pre ktorú napríklad nemala priestor žurnalistika a publicistika. Literatúra vtedy veľmi dobre napĺňala túto potrebu spoločenskej reflexie. Vďaka tomu som mal i vtedy pocit, že písať knihy má zmysel. Po roku 1990 som si myslel, že ide iba o prechodné obdobie, keď sem vtrhla komercionalizácia. Zdalo sa, že literatúra sa znova vráti do tradičnej pozície. Posledné roky však ukazujú, že je to asi ilúzia. Aj moji generační druhovia majú podobný pocit. Vráťme sa k myšlienke, že spisovateľ je svedomím národa. Na Slovensku bolo niekoľko takých osobností. Poslednou bol zrejme Vladimír Mináč... - Celkom by som s tým nesúhlasil. Vladimír Mináč síce v tomto zmysle zohrával významnú úlohu, najmä koncom 60. rokov, keď vyšlo jeho Dúchanie do pahrieb a ďalšie eseje. A aj v tom obmedzenom priestore, o ktorom som hovoril, v 70. a 80. rokoch si zachoval svoju tvár a zacielenie literatúry a najmä esejistiky na spoločenské problémy. Podľa môjho názoru podobnú úlohu svedomia národa zohrával i Milan Rúfus. Možno s menšou publicitou, ale predsa len v tomto smere pôsobí ďalej. Svedčí o tom napríklad výber jeho esejí, ktorý vyšiel v 90. rokoch. Pravda, tradičné vstupovanie do svedomia národa už literatúre chýba. V tomto smere Mináč asi patril k posledným autorom. S tým súvisí problém, že pádom bývalého režimu vzniklo akési duchovné vákuum, ktoré síce chcelo zaplniť náboženstvo, ale tieto ambície sa nenaplnili. Dal by sa tento stav charakterizovať ako duchovná prázdnota? - Domnievam sa, že tento fenomén má dva aspekty. Jedna vec je, že v onej dobe napriek všetkým ideologickým bariéram a obmedzeniam spoločnosťou presakovalo akési mravné posolstvo, ktoré malo širšie pozadie. To bolo kresťanské, aj keď po roku 1948 bolo zamlčané. Iba v napätých chvíľach sa vyjavilo, no opäť sa stiahlo do hĺbky. V podstate tu však ono duchovné podhubie existovalo. Pád predchádzajúceho režimu skôr spôsobil, že spoločnosť sa veľmi rýchlo od týchto duchovných hodnôt odvrátila. Čím je to dané? - Tým, že literárna generácia, ktorá v základoch svojej tvorby cítila potrebu mravného apelu, sa z fyzických, no hádam i z iných dôvodov odmlčala, mnohí ľudia už zomreli alebo netvoria. Súčasná umelecká generácia nemá možnosť sa v tejto oblasti prejaviť, sformulovať nové mravné posolstvo a zrejme ani necíti potrebu v tradičnom duchu apelovať na mravné hodnoty. Má svoju morálku a hádam o nejaký čas príde s vlastným, inak formulovaným mravným posolstvom. Možno, že v súčasnom silnom mediálnom šume toto zaniká. Dnes sme zahltení množstvom rôznorodých informácií zo všetkých kútov sveta, že tento šum môže prehlušiť hlas nášho svedomia. Vychádzajú veľmi zaujímavé literárne diela, ale kto nie je dostatočne medializovaný, tak sa jeho hlas nedostane do pozornosti verejnosti. Zrejme ani nový štatút mravnosti tejto spoločnosti nechýba. Ide o dve veci - všetko zahlcujúca informačná explózia, ale tiež existuje aj manipulovanie s informáciami, ktoré napríklad opísal George Orwell vo svojom románe 1984. Príkladom takejto, niekedy hádam i neúmyselnej, manipulácie je televízia, ktorá predovšetkým pôsobí obrazom. - S touto explóziou súvisí aj pôsobenie internetu. Napríklad mladá generácia používa ako zdroj svojich informácií internet a iné moderné informačné technológie. Začína miznúť kedysi bežná ľudská potreba v tichu a pokoji si sadnúť a prečítať knižku a tak komunikovať s myšlienkovým svetom. V orwellovskom svete bola manipulácia cielená a brutálna. Súčasná manipulácia je nezámerná. Súčasná medializácia sveta, ktorá má veľký komerčný efekt, prirodzene vytesnila duchovné aktivity z nášho života a pravdepodobne nejaký čas potrvá, kým sa vytvoria mechanizmy, ktorými by sme sa dokázali voči tomu brániť. Samotnému Slovensku sa bude proti tomu brániť veľmi ťažko, veď aj väčšie kultúry - ako je francúzska alebo anglická - sa nevedeli účinne brániť amerikanizácii. Napríklad americká produkcia na dve desaťročia zatlačila do úzadia európsky film a iba pomerne nedávno sa vytvorili mechanizmy, ktoré tomu začali čeliť. Až teraz vzniká nový európsky film vyjadrujúci hodnoty súčasného sveta. Vyvstáva však problém, čo z toho, čo považujeme za naše národné hodnoty, zodpovedá modernej dobe? - Myslím si, že dokonca ani my dvaja by sme sa teraz nezhodli na tom, čo sú národné hodnoty. Operovať s týmto pojmom je teda veľmi diskutabilné. Každý národ a každá spoločnosť majú hodnoty, ku ktorým sa hlásia a s ktorými sa konfrontujú. Postoj k nim bol u nás vždy skreslený politickou situáciou a panujúcou ideológiou. Povedzme, že základné národné hodnoty sa sformulovali v dobe, keď pôsobili štúrovci. Každá generácia a každý politický otras či prevrat tieto hodnoty posunuli určitým smerom, modifikovali alebo ich úplne odsunuli a nahradili inými, možno dokonca aj pseudohodnotami. Dnes by bolo potrebné otvorene si vydiskutovať, čo sa v našich dejinách potvrdilo ako hodnota a čo nie. Ide o živý proces, ktorého výsledok sa prejaví až neskôr. Obdobie po roku 1989 je naozaj obdobím hodnotového chaosu, no nepovažoval by som to za tragédiu. V knihe a neskôr vo filme Tábor padlých žien ste ukázali, že úsilie o výchovu nejakého nového, dokonalého človeka je vlastne ilúzia. Ľudské vlastnosti, najmä tie negatívne, sa vtedajšími „výchovnými“ metódami nedali zmeniť. Určite to súvisí aj s hodnotovou orientáciou človeka. - Ukázalo sa, že je ilúziou snažiť sa povzbudiť v človeku iba to pozitívne a dúfať, že sa tým všetko negatívne jednoducho potlačí. Vo svojom príbehu som sa usiloval naznačiť, že najmä represívne metódy sú neúčinné. Ľudstvo sa tejto ilúzie muselo zbaviť. Zbavilo sa jej dosť bolestne a obraz pozitívnych hodnôt, ktorých sa ľudská kultúra ani nemôže vzdať, sa dnes už akoby vygumoval. Akoby vôbec neexistoval. V tomto zmysle sa domnievam, že aj v predchádzajúcom období existovalo isté racionálne jadro v úsilí povzbudzovať ľudské dobro. Pravdaže, nesmie sa to robiť nasilu. Prečo celý ten experiment stroskotal? - Pretože zlepšenie ľudských vlastností sa realizovalo násilím, išlo o násilné obšťastňovanie a samotná koncepcia ľudského šťastia sa ideologizovala. Nešlo o prirodzené šťastie, preto tieto pokusy museli stroskotať. Pravda, možno spoločnosť potrebuje mať nejaké ilúzie. Aj tie súčasné nie sú pomenované, ešte sme pre ne nenašli príbeh, taký, aký bol v mojom rozprávaní o onom tábore, kde sa ilúzia frapantne predstavila so všetkými zhubnými dôsledkami. Každá spoločnosť hľadá model ilúzie šťastia. Aj Cervantes v Donovi Quijotovi hovorí o zlatom veku ľudstva. Dnes má ilúzia zlatého veku podobu televíznych seriálov. Túžba po tejto šťastnej ilúzii bola vždy zakomponovaná v dejinách a možno sa stala neoddeliteľnou súčasťou ľudskej povahy. Človek nakoniec musí dospieť k dezilúzii. Medzi ilúziou a dezilúziou by malo dôjsť k vyrovnaniu, čo je situácia pre každú spoločnosť optimálna. V našej spoločnosti však došlo k rozčarovaniu z politiky. Ľudia, čo si roku 1989 mysleli, že budú môcť ovplyvňovať svoj osud, teraz zisťujú, že politika sa stala čímsi, čo je im odcudzené, a že hádzanie lístkov do volebnej schránky nevytvára reálnu alternatívu. Nenastáva okrem sklamania z krachu pokusu o vybudovanie sociálne spravodlivej spoločnosti i dezilúzia z terajšej podoby demokracie? - Naozaj je tu dezilúzia z demokracie a dosť silná, ale nemožno ju absolutizovať. Nesúhlasím s názorom, že ak človek pôjde voliť, bude jedno, komu dá svoj hlas. Za dvanásť rokov sa už našli mechanizmy, napríklad v podobe občianskych iniciatív, ktoré do politiky vnášajú momenty, ktoré nemôže ignorovať. Okolnosť, že stále vznikajú nové strany a starí politici sa hlásia k novým názorom, ukazuje, že v slovenskej politike došlo k nezvratným procesom. Napríklad hoci sa v podstate vie, aký bude výsledok parlamentných volieb a spoločnosť hľadá mechanizmy na elimináciu ich negatívneho dopadu, považujem to za dôkaz, že občan môže vstúpiť do politiky, hoci hádam ešte nie v žiaducej miere. Mali sme naozaj ilúziu, že stačí do politiky hovoriť a ona sa zmení, bude taká, akú by sme ju my chceli mať. Ide o to nájsť mechanizmus, ako na ňu vplývať. Je to však otázka dlhodobého procesu. Demokratický systém sme zažili iba v období prvej ČSR, no vtedy bola demokracia deformovaná z mnohých dôvodov a príčin. V Česku si prvú republiku idealizujú a vidia v nej vor pre dnešok. My Slováci si viac uvedomujeme jej negatíva. Vtedy si politické strany rozdelili krajinu na svoje pašalíky, podmienkou pre kariéru bola legitimácia koaličnej strany. Nemohlo by sa za istých okolností niečo podobné stať aj teraz u nás? - Bohužiaľ, tento model sa po roku 1989 zopakoval. Najprv sa strany ešte neodvažovali takýmto spôsobom podeliť si moc, ale už od roku 1992 a najmä po roku 1994 to bolo veľmi zjavné. Mňa osobne škrie, že sa to zopakovalo i po voľbách roku 1998. Robilo sa to síce inteligentnejšie ako pred vojnou, no dnes vidíme, ako niektoré strany práve na toto delenie doplatili. Dôkaz, že spoločnosť vyspela, je aj okolnosť, že odmieta tie politické subjekty, kde bol klientelizmus nadmieru okatý. Takýto systém je iba v záujme jednotlivcov, no nie spoločnosti. Pokiaľ ide o situáciu v Českej republike, vždy sa tam pozeráme s istou závisťou. Je to prirodzené, ale pokiaľ by sme videli viac pod povrch súčasnej českej politiky, zbadali by sme, že odlišnosti od pomerov u nás nie sú až také veľké. Z tohto hľadiska to negatívne dedičstvo prvej ČSR, o ktorom ste hovorili, nesú oba naše štáty. So vstupom do Európskej únie sa možno spája priveľa ilúzií a nevidíme budúce problémy. Odhliadnuc od hospodárskych problémov, stretneme sa zrejme aj s negatívnymi kultúrnymi dopadmi. Aké vy očakávate? - Do istej miery sú takéto obavy opodstatnené. Malé krajiny, ktoré sú dnes v EÚ, majú problémy sa zachovaním si identity. Väčšia hrozba spočíva vari v tom, že sa národná kultúra neuchová v takej podobe, ktorá by bola nevyhnutná na jej prežitie. Bolo by preto vhodné, aby v rámci celej únie vznikli projekty na uchovanie identity malých národov. Nepovažujem to za nereálne, podobné projekty sa plánujú alebo sa už aj realizujú. Koncept EÚ je demokratický, neráta iba s veľkými krajinami, no je v ňom zahrnutý priestor aj pre tie menšie. Videl som, že z fondov Európskej únie čerpajú podporu napríklad menšinové kultúry.

S hosťom SLOVA sa zhováral Peter Greguš

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama