Reklama
Reklama

Za všetkým nájdete peniaze

V rokoch 1940 až 1945 podpísal prezident Edvard Beneš 143 dekrétov. Nešlo o dajaký akt svojvôle jedného politika, preto aj označenie ,,Benešove dekréty“ nie je správne. Tieto dokumenty boli kolektívnym dielom, prešli povinnou procedúrou v oficiálnych orgánoch česko
Počet zobrazení: 1284

V rokoch 1940 až 1945 podpísal prezident Edvard Beneš 143 dekrétov. Nešlo o dajaký akt svojvôle jedného politika, preto aj označenie ,,Benešove dekréty“ nie je správne. Tieto dokumenty boli kolektívnym dielom, prešli povinnou procedúrou v oficiálnych orgánoch česko-slovenského politického exilu. Vôbec nešlo o raritu, ktorou sa malo preklenúť určité ústavné vákuum v období, keď bolo Československo násilne zlikvidované, no de jure ďalej existovalo. Takouto formou sa v núdzovej situácii riešili závažné právne otázky aj po okupácii Poľska (jeho systém sa stal vzorom pre čs. londýnsku vládu), Holandska, Belgicka, Luxemburska, Nórska, Juhoslávie či Francúzska. Napriek tomu sa vyše polstoročia po skončení druhej svetovej vojny, zhodou okolností pri 60. výročí krvavej tragédie Lidíc a Ležákov, hovorí na medzinárodných fórach len o tých dekrétoch, čo súvisia s dnešnou Českou republikou a Slovenskom. Prečo iba tie ,naše? Nepochybne si túto otázku položil aj minister spravodlivosti Ján Čarnogurský, keď minulý týždeň iniciatívne predložil správu Benešove dekréty a Slovensko, ktorú vláda SR zobrala na vedomie. Tieto právne normy dodatočne schválilo Dočasné Národné zhromaždenie začiatkom roku 1946 a tým nadobudli povahu zákona, stali sa súčasťou čs. právneho poriadku až do 31. decembra 1992 a potom i Slovenskej republiky, pretože podľa ústavy prevzala právny poriadok ČSFR. Lenže tak často diskutované dekréty stratili svoju účinnosť najneskôr 31. decembra 1991, keď vstúpila do platnosti Listina základných práv a slobôd (v rozšírenom znení vošla aj do Ústavy SR). Podľa nej strácajú platnosť všetky právne predpisy, ktoré nie sú v súlade s listinou. Iba veľmi málo dekrétov sa týkalo priamo Nemcov a Maďarov. Jeden z nich napríklad zrušil nemeckú univerzitu v Prahe a obnovoval Univerzitu Karlovu, zavretú nacistami na jeseň 1939. Mala by sa teda teraz zase zlikvidovať, ak by sa mali dôsledne splniť požiadavky sudetského landsmanšaftu? Ani jeden dekrét neriešil odsun nemeckého či maďarského obyvateľstva, no viaceré sa týkali ich trestného a majetkového postihu. Pokiaľ ide o karpatských Nemcov, podstatná časť z nich - 100 až 120 tisíc opustila územie Slovenska už pred príchodom frontu, po vojne od nás vysídlili okolo 33 tisíc Nemcov, nie sú však pritom známe nijaké excesy ako napríklad pri tzv. divokom odsune na Morave, v Čechách, či v iných krajinách. Pokiaľ ide o Maďarov, asi 45 tisíc ich presťahovali z južného Slovenska do vyľudneného českého pohraničia, neskôr sa zväčša vrátili. Výmenu obyvateľstva medzi ČSR a Maďarskom po 75 tisíc na oboch stranách riešila medzištátna dohoda z 27. februára 1946 (mimochodom Budapešť, hoci stála na strane porazených, ešte aj vtedy žiadala revíziu hraníc). V zmenenej politickej situácii, keď sa v rámci sovietskeho bloku stali obe krajiny spojencami, osobám maďarskej národnosti vrátili čs. štátne občianstvo, ako aj pôdu vo výmere do 50 hektárov. Niektoré nevyjasnené finančné a hospodárske problémy sa doriešili takisto riadnymi medzivládnymi dohodami. V decembri 1974 zase ČSSR a Rakúsko podpísali Zmluvu o vysporiadaní určitých finančných a majetkovoprávnych otázok. Rehabilitačné zákony, prijaté po novembri 1989, sa vzťahujú na rozhodnutia súdov a iných štátnych orgánov vynesených len po 25. februári 1948 (s výnimkou majetku cirkví). Masívny politický tlak Našu republiku zaväzuje Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého jednotlivci alebo iné signatárske štáty môžu podávať proti Slovensku sťažnosti na Európskom súde pre ľudské práva. No všetky sťažnosti týkajúce sa konfiškácie majetku po druhej svetovej vojne v Štrasburgu dosiaľ zamietli o. i. preto, lebo spomínaný dohovor nadobudol platnosť až 3. septembra 1953, navyše právomoc Európskeho súdu voči Slovensku sa začína iba 18. marcom 1992, keď ČSFR k dohovoru pristúpila. Kritici tzv. Benešových dekrétov teda nemôžu na ich zrušenie presadiť ako právny nástroj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva. Prečo zrazu toľko kriku? Za všetkým treba hľadať najmä peniaze. Ako zdôrazňuje Čarnogurský, články v nemeckej, rakúskej a maďarskej tlači zameranej na čs. dekréty sa výslovne alebo nepriamo spájajú s požiadavkou majetkovej reštitúcie pôvodných majiteľov a ich dedičov. Pritom materiálne nároky rakúskych a maďarských občanov voči Československu sa už dávno vyriešili medzištátnymi zmluvami. Ich opätovné otvorenie by bolo možné iba prostredníctvom vonkajšieho alebo vnútorného ,,masívneho politického tlaku“. Minister spravodlivosti pod tým vonkajším považuje vyhlásenia niektorých západných politikov, že ak v Česku budú naďalej platiť spomínané právne normy, nemôže sa stať členskou krajinou EÚ. Samozrejme, tento precedens by sa rozšíril aj na Slovensko. Vnútorný tlak zase môže vyvolať SMK, ktorá sa po septembrových voľbách nebude cítiť viazaná dohodou súčasných koaličných strán. Naopak, ako na svojom nedávnom kongrese potvrdila, požiadavku prehodnotenia tzv. Benešových dekrétov, vytvorenia maďarskej univerzity a zriadenia osobitnej (rímskokatolíckej) diecézy hodlá nastoliť na rokovaniach o zostavení novej vlády. Ľudské práva kedysi a teraz Mnohé legislatívne opatrenia po skončení druhej svetovej vojny sa prijali na základe kolektívnej viny, no napriek viacerým extrémnym prejavom, spontánne vyvolaným fašistickými represáliami počas vojny, nešlo o akt pomsty. Ich cieľom - ako to potvrdila i Postupimská konferencia víťazných mocností - bolo v prvom rade odstrániť stály zdroj napätia v strednej Európe, ktoré v 30. a 40. rokoch minulého storočia predstavovali národnostné menšiny, najmä keď ich totalitné režimy v materských krajinách zneužívali ako piatu kolónu na svoje expanzionistické ciele. Masová strata občianstva, majetku, násilné vysídlenie sa z dnešného hľadiska prieči základným ľudským právam. Túto problematiku však nemožno vytrhávať z historického kontextu. Československo zďaleka nebolo výnimkou. A to nemusíme ísť - ak ostaneme v Európe - do 20. rokov k ,,výmene“ obyvateľstva medzi Gréckom a Tureckom, ktorej padlo za obeť státisíce nevinných ľudí. Stovky vyhnancov opustilo svoje domovy aj pri ,,úprave“ hraníc po mníchovskom diktáte a viedenskej arbitráži. Nemeckú, či taliansku menšinu vygumovali aj z máp Holandska, Dánska, Juhoslávie či Poľska. Aj Maďarsko, ktorého časť politikov dnes ostro kritizuje Beneša, poslalo po vojne do ,,ríše“ takmer pol milióna Nemcov a nepotrebovalo na to nijaké dekréty, či iné zákonné predpisy. Kolektívna vina sa už dnes - našťastie - považuje za neprijateľnú, ale základné medzinárodné dokumenty v súčasnom chápaní ľudských práv sa formulovali a prijímali až od 50. rokov a naďalej sa ich systém zdokonaľuje. A prečo sa v tejto súvislosti niektoré kruhy obracajú iba proti Česku a Slovensku? Zrejme preto, lebo si myslia, že po rozdelení ČSFR sú naše dva pomerne malé štáty politicky a ekonomicky oslabené, navyše nemajú v zahraničí také silné loby, ako povedzme Poliaci či Maďari. Ak by v súčasnej situácii Praha a Bratislava pristúpili k zrušeniu tzv. Benešových dekrétov aj de jure, bol by to prejav politickej slabosti, ktorý by posmelil záujemcov o opätovné vznášanie nárokov na majetkovú reštitúciu. Pravda, a to si zrejme uvedomujú aj realistickí politici v EÚ, mohlo by to spustiť dominový efekt. Ak sa raz spochybnia čs. dekréty, prečo by mali platiť tie poľské, holandské, francúzske? A to by potom otriaslo celým povojnovým usporiadaním Európy.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama