O futbale a o inom
Tohtoročný jún sa nesie jednoznačne v znamení futbalu. Táto hra opantáva deň čo deň milióny ľudí na celom svete. Každý večer sa v mnohých domácnostiach opakuje rovnaký scenár: Manželky zvádzajú súboj o sledovanie televízneho programu s manželmi. Stavím sa, že minulý piatok poobede sa výkonnosť väčšiny mužských zamestnancov v práci blížila k nule. Dôvod bol jednoduchý - na majstrovstvách sveta sa stretli odvekí rivali Anglicko s Argentínou. No kto z futbalových fajnšmekrov by si tento súboj titanov nechal ujsť? Nájdu sa však i takí, ktorých nijaký futbalový turnaj nerozhádže. Jeden známy, ktorý podobné nadšenie nezdieľa, mi položil lakonickú otázku: „Veď ty vôbec nie si nejaký extra znalec futbalu, tak komu vlastne fandíš?“ Zamyslel som sa. Moja odpoveď znela: „Malým a slabým.“ Je predsa ľahké veriť vo víťazstvo silných, no o čo viac poteší, keď Dávid porazí Goliáša. Napríklad, keď bývalá kolónia Senegal vytrie kocúra arogantným Francúzom! A tak nejako to funguje aj v živote. Proti sebe odveky stoja tí, čo obhajujú záujmy mocných, a tí druhí, ktorí sú na strane slabých. Nie je to tak dávno, čo sa na Západe razilo heslo Small is beautiful - malé je milé. „Malí“ často dokazujú, že aj oni môžu byť prínosom. A to nielen vo futbale. O Luxembursku sa vie, že má šikovných bankárov, o Slovincoch, že robia kvalitnú bielu techniku, a o Estónsku, že z postsovietskych štátov najrýchlejšie napreduje v ekonomických reformách. Automaticky sa natíska otázka: „A čo vo svete vedia o Slovensku?“ Ako ukázali nedávne prieskumy verejnej mienky v rámci Európskej únie - skoro nič. A čo je ešte horšie, Slovensko nikomu nechýba a ani o nás netúžia nič vedieť. Zdrvujúci poznatok, najmä pre tých, čo si mysleli, že sme pupkom sveta a na dôkaz toho na Kremnických Baniach pália každoročne vatry. Nestačí si na mape vytýčiť pomyselný stred Európy, to je len lacné gesto. No aj pre tých, čo nikdy netrpeli takýmto velikášstvom, bola táto správa zaiste studenou sprchou. Ak sa teda chceme dostať do stredobodu záujmu Európanov, musíme niečo robiť. A to niečo spočíva v aktívnej propagácii našej krajiny smerom navonok. Nestačí si len myslieť, že sme majstri sveta v hokeji a svet už teraz patrí nám. Ruku na srdce: v koľkých krajinách je hokej športom číslo jeden? V štyroch, piatich? Takto sa do povedomia väčšej skupiny ľudí nedostaneme. Netreba nič objavovať, nič vymýšľať, stačí sa len podučiť. Napríklad od Slovincov, s ktorými si nás tak často pletú. Táto krajina pod Julskými Alpami si už roky pomocou premyslenej reklamy buduje imidž turistického raja na zemi. A zdá sa, že svet, na rozdiel od nás, o nich vie. Prelomiť bariéry v myslení je ťažké, ale ak nechceme zostať čiernou dierou na mape, musíme i my prostredníctvom podpornej agentúry a s premyslenou koncepciou začať propagovať našu krajinu. Alebo môžeme čakať zo založenými rukami na to, kedy sa raz staneme majstrami sveta vo futbale...
