Dieťa ako obeť násilia

Detstvo má v dnešnej modernej spoločnosti hodnotu, akú nemalo nikdy predtým. Hovorí sa dokonca o tom, že súčasná spoločnosť je „pedocentrická“, t. j. zameraná na deti, ktoré si vysoko cení a chráni ich. Ale platí to najmä vo všeobecnej rovine.
Počet zobrazení: 1597

Detstvo má v dnešnej modernej spoločnosti hodnotu, akú nemalo nikdy predtým. Hovorí sa dokonca o tom, že súčasná spoločnosť je „pedocentrická“, t. j. zameraná na deti, ktoré si vysoko cení a chráni ich. Ale platí to najmä vo všeobecnej rovine. V skutočnosti totiž hrozia deťom zo strany spoločnosti – jej širšieho či užšieho prostredia – často rôzne formy skrytého nebezpečenstva. Ide o stret s násilím, zlým zaobchádzaním, zanedbávaním zo strany tých, čo by mali dieťaťu vytvoriť najväčšiu životnú oporu. Týmto citlivým spoločenským problémom sa z najrozličnejších aspektov zaoberá najnovšia kniha pedagogičky Ľuboslavy Sejčovej Deti a mládež ako obete násilia. V súčasnosti sa veľa hovorí o tzv. domácom násilí, pri ktorom trpia deti i matky, najmä o násilí zo strany agresívneho partnera. Hovorí sa o tzv. syndróme bitého dieťaťa, psychickom, fyzickom a sexuálnom násilí páchanom na dieťati. Tieto javy sa začínajú postupne monitorovať aj na Slovensku, s cieľom aktívne pomôcť týranému dieťaťu a takpovediac „vyňať“ ho z patologického prostredia. Vytvárajú sa anonymné linky pre týrané deti a krízové centrá pre ohrozené matky a deti trpiace rodinným násilím. Praktická pomoc by však nikdy nemohla byť taká účinná, keby nejestvoval súčasne aj výskum danej problematiky. Viktimizácia v širokej perspektíve Autorka knihy Deti a mládež ako obete násilia sa zaujíma prakticky o všetky hľadiská, ktoré pôsobia na disharmonický vývoj dieťaťa, na jeho prežívanie a správanie. Ponúka čitateľom sondu do štruktúry násilia páchaného na deťoch a mládeži vo veku od desať do osemnásť rokov, pričom do veľkej miery čerpá z výsledkov teoretickej a empirickej analýzy etiológie kriminality mladistvých a delikvencie maloletých – z výskumného projektu, ktorý koncipovala a realizovala roku 2001 na Katedre pedagogiky FF UK v Bratislave. Oblasti jej výskumu sa vtedy dotýkali takých citlivých tém ako životnej spokojnosti mládeže, miery telesného týrania, rodinných situačných rizikových faktorov psychického týrania detí, miery ich sexuálneho zneužívania, spoločenského týrania spojeného so školským prostredím a masovokomunikačnými prostriedkami. Vo svojej poslednej práci na tento okruh problémov nadväzuje; v jej prvej časti sa zaoberá postavením detí a mládeže v spoločnosti, príčinami páchania násilia na deťoch a mládeži a ich následkami. V druhej časti prináša výsledky spomínaného výskumu viktimizácie detí a mládeže a v poslednej, tretej časti kladie otázku jej prevencie a hovorí o praktických možnostiach pomoci deťom v kríze. Ambíciou Sejčovej knihy je však rovnako problémy preskúmať, ako aj pomôcť. Preto autorka poukazuje i na právne možnosti – na stíhanie páchateľov týrania, zneužívania a zanedbávania detí z hľadiska dikcie trestného práva. Analýza štatistík kriminality jej pritom umožnila ilustrovať mieru viktimizácie a ohrozenia chlapcov i dievčat z hľadiska jednotlivých trestných činov v SR. V nej sa prehľadne odráža, ktorými trestnými činmi sú deti a mládež najviac ohrozované a v akom období treba začať s prevenciou. Čísla zo štatistík o násilí Podľa výskumnej vzorky 547 detí vo veku 10-18 rokov má pocit spokojnosti so svojím životom 49 percent opýtaných. No 13 percent skúmaných detí sa niekedy stretlo so sexuálnym obťažovaním a 35 percent malo pocit, že im niekto v živote ublížil. Najčastejšie to boli ľudia z najbližšieho okolia, priatelia alebo rodičia. Hoci rodičia mladých ľudí trestajú len občas, fakt trestania uviedla takmer polovica respondentov – 45 percent. Podobne aj oni sami by občas použili telesné tresty pri výchove svojich detí; uviedlo to až 48 percent opýtaných. I keď v nepatrnej, ale predsa istej miere sa nájdu prejavy násilia, ktoré súvisia so školou a školským prostredím, a to najmä v rovine vzťahov medzi spolužiakmi: tri percentá uvádzajú, že im spolužiaci ubližujú, dve percentá detí rodičia trestajú za prospech. Ukazuje sa aj ohrozenie detí násilím v spoločenskom prostredí v spojení s masovokomunikačnými prostriedkami. Štatistiky, ktoré cituje Sejčová v súvislosti s násilím v masmédiách, sú skutočne alarmujúce. Napríklad priemerné americké dieťa, ktoré má prístup ku káblovej televízii, uvidí do svojich osemnásich rokov na obrazovke okolo 32 000 vrážd, 40 000 pokusov o vraždu a 250 000 aktov násilia. Slovenská štúdia, žiaľ, neuvádza podobné domáce údaje, ale polovica Sejčovej respondentov tvrdí, že im neprekáža násilie vo filmoch – pri jeho sledovaní sa cíti normálne a zabáva sa. Menšia časť mládeže však hovorí o určitých psychosomatických reakciách pri sledovaní násilných scén (stavy úzkosti), zatiaľ čo časť má tendenciu (aspoň v odpovedi na priamu otázku) imitovať násilné obsahy z filmov. Ak však aj autorka píše, že sa jej potvrdili hypotézy týkajúce sa výskytu násilia v spoločenskom prostredí v spojení s masmédiami, sme tu stále len na začiatku výskumu viktimizácie prostredníctvom médií. Láskou proti násiliu Spoločensky závažnejším aspektom autorkinho výskumu je azda odhalenie niekoľkých etiologických faktorov vo vzťahu k pravdepodobnosti, že sa dieťa stane obeťou fyzického, psychického, sexuálneho a spoločenského násilia. Patrí k nim nielen vek a pohlavie dieťaťa, ale predovšetkým vzťah rodičov; nedostatok lásky zo strany otca a matky preukázateľne zvyšuje pravdepodobnosť neskoršej drogovej závislosti a delikvencie. Telesné tresty v rodine zároveň zvyšujú pravdepodobnosť, že sa deti stanú aj obeťami sexuálneho obťažovania. Výbor Rady Európy vydal roku 1985 odporúčanie, aby bolo telesné trestanie pri výchove detí zákonom obmedzené alebo celkom zakázané. Sejčová vo svojej štúdii však poukazuje aj na širší interpersonálny kontext – podčiarkuje, že pri prevencii násilia páchanom na deťoch je rovnako nevyhnutné zabezpečiť dostupnú poradenskú a terapeutickú pomoc rodičom prejavujúcim sa agresívne a nezvládajúcich stres (v dôsledku ťaživých situácií, napr. choroby, nezamestnanosti, rozvodu), aby neventilovali svoje napätie na deťoch. Ako tomu predísť... S prevenciou sexuálneho zneužívania zasa súvisí aj požiadavka, aby sa deťom od najranejšieho veku vštepovali základné a potrebné informácie o zdravom sexuálnom živote, o možnom sexuálnom násilí, ktoré im hrozí, a zároveň by v nich dospelí budovali úctu k vlastnému telu a osobnosti s právom rozhodovať o najintímnejších veciach – aby sa nenechali zneužívať nielen cudzími ľuďmi, ale najmä nie rodinnými príslušníkmi. Takisto prevencia zanedbávania detí by mala zahŕňať predchádzanie vzniku sociálnej patológie rodín v rovine riešenia ich ťaživej finančnej situácie, nezamestnanosti, alkoholizmu, ale aj liečenia závažných psychických porúch súvisiacich s neschopnosťou starať sa o deti. Kniha Deti a mládež ako obete násilia má vysokú odbornú úroveň, na druhej strane je však aj nesmierne potrebná a aktuálna v praxi. Prináša prehľadnú, základnú orientáciu v danej problematike, pričom sa sústreďuje na rizikové skupiny: na rizikových páchateľov, rizikové deti a na situácie, v ktorých dochádza k ohrozeniu. Poznatky, ktoré autorka starostlivo utriedila, analyzovala a obohatila o výsledky vlastného výskumu, pomôžu pri oboznamovaní sa s týmto bolestivým okruhom problémov tým, čo pracujú s deťmi, alebo sa o ne starajú – kniha je teda určená tak pre sociálnych pracovníkov, učiteľov, vychovávateľov a psychológov, ako aj pre rodičov. (Ľuboslava Sejčová: Deti a mládež ako obete násilia. Album, Bratislava 2001.)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984