Emil alebo o výchove
Všetko je dobré tak, ako to vyšlo z rúk Stvoriteľa, v rukách človeka všetko upadá. Človek núti zem, aby vydávala plody inej zeme, núti strom, aby rodil ovocie iného stromu; zamieňa a mieša podnebia, živly, ročné obdobia; mrzačí svojho psa, svojho koňa, svojho otroka; všetko mení, miluje beztvárnosť, netvory; nechce nič tak, ako to splodila príroda, ba ani človeka; treba ho preň vycvičiť ako cirkusového koňa; treba ho prispôsobiť podľa jeho vkusu ako strom v záhrade. Bez toho by bolo všetko horšie a ľudstvo sa nechce uspokojiť s polovičatosťou. Keby sa v dnešných podmienkach človek ponechal od narodenia sám na seba, bol by medzi ostatnými najväčší mrzák. Predsudky, vrchnosť, potreba, príklad, všetky spoločenské ustanovizne, ktoré nás zaplavujú, udusili by v ňom jeho prirodzenosť a ničím by ju nenahradili. Bol by ako stromček, ktorý náhodou vyrástol uprostred cesty a ktorý okoloidúci hneď zničia, narážajúc doň zo všetkých strán a ohýbajúc ho všetkými smermi. Obraciam sa na teba, jemná a obozretná matka, ktorá si vedela zísť zo širokej cesty a ochrániť mladú rastlinku prv, ako by zahynula; jej plody raz budú tvojou potechou. Ohraď včas dušu svojho dieťaťa; obvod tejto ohrady môže vyznačiť niekto iný, ale ochrannú hradbu musíš vystavať sama! Rastliny formujeme pestovaním, ľudí výchovou. Keby sa človek narodil veľký a silný, jeho veľkosť a sila by mu neslúžili, pokiaľ by sa ich nenaučil používať; mohli by mu dokonca škodiť, pretože iným by ani neprišlo na um, aby mu pomáhali; a ponechaný sám na seba by biedne zahynul skôr, ako by poznal svoje potreby. Sťažujeme si na to, aké sú deti, a nevidíme, že ľudské pokolenie by zahynulo, keby človek nebol najprv dieťaťom. Rodíme sa slabí, potrebujeme silu; neprinášame si na svet nič, potrebujeme pomoc; rodíme sa nevedomí, musíme si vypestovať úsudok. Všetko, čo nám chýba pri narodení a čo potrebujeme v dospelosti, získavame výchovou. Túto výchovu dostávame alebo od prírody, alebo od ľudí, alebo od vecí. Vnútorný rozvoj našich schopností a ústrojov nadobúdame výchovou, ktorú nám poskytuje príroda; používať tieto rozvinuté schopnosti a ústroje, o čom nás učia, poskytuje nám ľudská výchova; vlastné skúsenosti s predmetmi, s ktorými sa dostávame do styku, získavame výchovou vecí. Každého z nás teda formujú tri druhy učiteľov. Chovanec, u ktorého si rozličné učenia odporujú, je zle vychovaný a nikdy nebude sám so sebou vyrovnaný; iba chovanec, u ktorého sa tieto učenia stretajú v jednom bode a smerujú k tým istým cieľom, dosiahne sám svoj cieľ a žije v zhode sám so sebou. Iba tento chovanec je dobre vychovaný. Z týchto troch rozličných druhov výchovy, tá výchova, ktorú uskutočňuje príroda, vonkoncom nezávisí od nás; výchova vecí od nás závisí len v istých ohľadoch. Ovládame jedine výchovu uskutočňovanú ľuďmi, ale aj tú len za istých predpokladov – veď ktože by si trúfal dokonale usmerňovať reči a skutky všetkých tých, čo obklopujú dieťa? Ak teda pripustíme, že výchova je umenie, je takmer nemožné, aby bola úspešná, lebo pomoc potrebná na to, aby sa takou stala, nezávisí od nikoho. Jediné, čo môžeme dosiahnuť svojou starostlivosťou, je priblížiť sa viac alebo menej k cieľu, ale na to, aby sme ho dosiahli, musíme mať šťastie. Aký je tento cieľ? Je to sám cieľ prírody, ako sme práve ukázali. Keďže dokonalá výchova predpokladá spolupôsobenie troch druhov výchovy, musia sa podľa výchovy prírody, ktorá je nezávislá od nás, riadiť ostatné dve veci. Slovo príroda má však azda príliš neurčitý význam, pousilujem sa ho tu teda spresniť. Príroda je vraj len návyk. Čo to znamená? Či nie sú návyky, ktoré si osvojujeme iba z donútenia a ktoré nikdy nepotláčajú prírodu? Takým je napríklad návyk rastlín, ktorým nedovolia rásť dohora. Voľne rastúca rastlina ostane nahnutá tým smerom, ktorý sa jej vnúti, pričom miazga vôbec nemení pôvodný smer; a ak rastlina rastie ďalej, jej výhonok bude znovu smerovať nahor. Takisto je to aj so sklonmi ľudí. Kým ostávame v tých istých podmienkach, zachovávame si sklony nadobudnuté návykom, aj keď sú pre nás neprirodzené, no len čo sa zmení naša situácia, návyk sa stráca a vraciame sa k prirodzenosti. Výchova zaiste nie je nič iné ako návyk. Vari nie sú ľudia, ktorí zabúdajú na svoju výchovu a stratia ju, a iní, ktorí si ju zachovávajú? Skadiaľ sa berie tento rozdiel? Ak obmedzíme pojem prírody na zvyky, ktoré sú v súlade s prírodou, môžeme si ušetriť tento zmätok. (...) Prirodzený človek je sám sebe všetkým; je číselnou jednotkou, absolútnym celkom, ktorý má vzťah iba k sebe samému alebo k seberovnému. Človek-občan je len zlomkovou jednotkou, ktorá je závislá od menovateľa, a jeho hodnota závisí od vzťahu k celku, ktorým je spoločenský útvar. Dobré sú tie spoločenské inštitúcie, ktoré dokážu najlepšie zmeniť prirodzenosť človeka, zbaviť ho absolútnej existencie a dať mu namiesto nej relatívnu existenciu, ktoré dokážu premeniť „ja“ na všeobecnú jednotku tak, aby sa už každý jednotlivec nepovažoval za jedinca, ale za časť celku a aby sa uplatňoval len v celku. Rímsky občan nebol ani Gaiom ani Luciom; bol Riman; miloval vlasť aj bez ohľadu na seba. Regulus sa pokladal za Kartáginca, lebo sa stal majetkom svojich pánov. Ako cudzinec odmietal zasadať v rímskom senáte; musel by mu to rozkázať Kartáginec. Nahneval sa, keď mu chceli zachrániť život. Stal sa víťazom a triumfálne sa vrátil, aby zomrel v mukách. Zdá sa mi, že to už neplatí o ľuďoch, ktorých poznáme. Lacedémončan Pedaretos sa zaujímal o miesto v tristočlennej rade; odmietli ho; vrátil sa šťastný, že sa v Sparte našlo tristo ľudí lepších než on. Predpokladám, že tento prejav bol úprimný a môžeme mu veriť. Hľa, to je občan! Istá Sparťanka mala päť synov vo vojsku a očakávala správy o bitke. Príde helóta; spytuje sa ho na správy, celá sa chvejúc. „Tvojich päť synov padlo!“ „Ty naničhodný otrok, či som sa ťa na to opýtala?“ „Zvíťazili sme!“ Matka beží do chrámu a ďakuje bohom. Hľa, to je občianka! Kto chce v občianskom poriadku zachovať primát prirodzených citov, nevie, čo chce. Stále je v rozpore sám so sebou, kolíše medzi svojimi sklonmi a povinnosťami, nebude nikdy ani človekom, ani občanom, nebude užitočný sebe ani iným. Bude jedným z ľudí našej doby, Francúzom, Angličanom, meštiakom; nebude ničím. Aby bol človek niečím, aby bol sám sebou a vždy taký istý, musí konať tak, ako hovorí; musí vždy vedieť, na ktorú stranu sa má postaviť, musí sa k nej verejne hlásiť a vždy sa toho pridŕžať. Očakávam, že mi ukážu takého zázračného tvora, aby som zistil, či je človek alebo občan, alebo ako bude postupovať, aby bol súčasne jedným aj druhým. Z týchto nevyhnutne protikladných vecí vyplývajú dve opačné formy inštitúcií; jedna verejná a spoločná, druhá osobitná a domáca. Ak sa chcete dozvedieť o verejnej výchove, prečítajte si Platónovu Ústavu. Nie je to politické dielo, ako sa domnievajú tí, ktorí posudzujú knihy podľa ich názvu; je to najkrajšia úvaha o výchove, aká bola vôbec kedy napísaná. Keď sa chceme odkázať na ríšu chimér, spomenieme Platónovu výchovu: keby bol Lykurgos zanechal svoju výchovu iba napísanú, považoval by som ju za oveľa neskutočnejšiu. Kým Platón len očistil ľudské srdce, Lykurgos ho zbavil prirodzenosti. Verejná výchova už neexistuje a už ani nemôže existovať, lebo tam, kde nie je vlasť, nemôžu byť ani občania. Tieto slová, vlasť a občan, by bolo treba z moderných jazykov vymazať. Mám na to dôvody, ale nechcem ich uvádzať, netýkajú sa môjho predmetu. Nepokladám za verejnú výchovu smiešne inštitúcie, ktoré sa nazývajú kolégiami. Ešte menej beriem do úvahy výchovu spoločenského sveta, pretože táto výchova, smerujúc k dvom protichodným cieľom, minie obidva; je schopná sformovať len dvojkoľajných ľudí, ktorí navonok robia všetko pre iných, ale v podstate to robia vždy iba pre seba. Keďže takto konajú všetci, nikto sa nedá oklamať. Je to teda zbytočná námaha. Z týchto protirečení vzniká rozpor, ktorý v sebe neprestajne cítime. Príroda a ľudia nás ťahajú na opačné cesty, nútia nás rozchádzať sa v týchto rozličných podnetoch, takže žijeme podľa akejsi ich výslednice, ktorá nás nedovedie ani k jednému, ani k druhému cieľu. Takto zápasíme a kolíšeme počas celého svojho života, na konci ktorého nie sme v zhode ani sami so sebou, aby sme boli užitoční sebe alebo iným. (Preložil Karol Chrappa, preklad zrevidovala Viera Štetinová.)
