Putovanie po stromoch

Na začiatku bola prostá chlapčenská tvrdohlavosť, vzdorovité gesto dvanásťročného šľachtického syna Cosimu, ktorý pri obede odmietne
Počet zobrazení: 890

Na začiatku bola prostá chlapčenská tvrdohlavosť, vzdorovité gesto dvanásťročného šľachtického syna Cosimu, ktorý pri obede odmietne jesť slimáky, potom vylezie na strom a rozhodne sa nikdy zo stromu nezísť. Obdobnú vzburu nájdeme aj u Güntera Grassa v románe Plechový bubienok, kde sa ešte len trojročný, ale intelektuálne už vyspelý Oskar Matzerath rozhodne zasa prestať rásť a ostane po dlhú časť svojho života trpaslíkom. V oboch prípadoch teda dobrovoľná voľba inej existencie, protest proti spoločnosti, v ktorej tieto postavy síce musia žiť, ale zároveň sú nad ňou, mimo nej i proti nej. Romány talianskeho spisovateľa Itala Calvina Stromový barón a nemeckého autora Güntera Grassa sa však odohrávajú v celkom iných dobách – Calvinov v druhej polovici 18. storočia a neskôr, Grassov v prvej polovici 20. storočia a neskôr – a nemienim ich tu porovnávať, iba pripomínam náhodnú zhodu dvoch veľmi výrazných perspektív: u Calvinovho hrdinu ide o vtáčiu, u Grassa o žabiu perspektívu, z akej sa hlavné postavy dívajú na okolitý svet a kriticky ho komentujú. Italo Calvino (1923-1985) napísal svoj román roku 1957 ako tretiu časť voľnej trilógie Naši predkovia, z ktorej u nás vyšla roku 1965 len druhá časť Rozdvojený vikomt, no celú trilógiu vydali v Čechách roku 1971. Calvino je autor, označovaný dosť dlho za neorealistu, no ďaleko prekračujúci charakteristiky tohto bezprostredne po vojne rozvinutého smeru v talianskej literatúre, filme i výtvarnom umení, ktorý zdôrazňoval sociálne otázky, mravné hodnoty jednotlivca, dokumentárnu výpoveď o skutočnosti. Sám Calvino sa v úvode svojej trilógie pokúsil odôvodniť a definovať vlastný odvrat od neorealistického rozprávania tým, že sa zmenila skutočnosť, „začala sa inštitucionalizovať“ a on patril už „k intelektuálnemu personálu veľkomiest“, ba dokonca, že mu vyschla žila. Určite ním lomcovali aj takéto neistoty, ale nad zvykom počúvať, vidieť, sledovať a zaznamenávať príbehy „naživo“ prevážila jeho schopnosť príbehy vymýšľať, odpútavať sa od reality fantazírovaním, vybočovať z klasického rámca prózy. Stromový barón je typickým produktom Calvinovho tvorivého ducha, ktorý sa vo svojej čistej uvoľnenosti dokázal na druhej strane pripútať k veľmi obmedzenému prostrediu: tento fantaskný príbeh sa totiž rozvíja výlučne v korunách stromov a referuje nám o ňom Cosimov brat. Calvinova obrazotvornosť spočíva v tom, že jeho hrdina si osvojí neobyčajné množstvo činností, ktoré sa ani na zemi neuskutočňujú ľahko a pri ktorých mu pomáha už spomenutý, o štyri roky mladší brat. Celý vtip je však v tom, že za tieto neuveriteľné skutky vďačíme len Cosimovej vynachádzavosti, šikovnosti a inteligentnosti. Cosimo sa učí najprv šplhať po konároch, potom preskakovať zo stromu na strom a potom prenáša hore do korún takvraviac všetky základné civilizačné výdobytky. Postupne si vytvorí lôžko, strechu nad hlavou, „vodovod“, ba dokonca knižnicu, v ktorej dominuje celá Diderotova Encyklopédia – lebo Calvino z neho urobí vášnivého čitateľa antickej i dobovej literatúry, z ktorého prejde táto vášeň aj na zbojníka Gianniho Vresa Barinu; ten je takým fanatikom, že ešte krátko predtým, než odvisne na šibenici, musí mu Cosimo prezradiť, ako skončila Clarissa z rovnomenného románu Samuela Richardsona. Calvino veľmi umne konštruuje komunikáciu stromolezca s obyčajnými „pozemšťanmi“, ktorá nespočíva len vo výmene informácií alebo predmetov, ale aj zložitých filozofických problémov a je taká dokonalá, že Cosimo vie často viac než tí dolu pod ním. A nielenže vie: vďaka horlivému čítaniu a korešpondenčnému styku s chýrnymi vedcami začne uvažovať o novej organizácii spoločnosti a pustí sa do písania Návrhu ústavy ideálneho štátu založeného na stromoch. Cíti odpor proti režimu v krajine, „kde sa vyskytujú vždy príčiny bez následkov“ a túži „po nových vzťahoch s ľudstvom“. Calvino napriek absurdnosti fabuly vsugerúva čitateľovi dojem, že v tejto nadrealite sa dá všetko: Cosimo prežíva ľúbostné dobrodružstvá, stáva sa obeťou klebiet a pletiek, predsedom medzinárodnej slobodomurárskej lóže, slovom, vo svojich výškach existuje ako normálny pozemský človek. Ibaže nikdy nezíde na zem. Autor akoby z obavy pred stereotypom vymýšľa stále nové a nové situácie, kde sa prejavuje jeho dôvtip a suma historických vedomostí, najmä z obdobia Francúzskej revolúcie a Napoleonovho ťaženia do Ruska (pripomína ho paradoxné Cosimovo stretnutie s Napoleonom po porážke jeho vojsk a potom s ruskými vojakmi a ruským princom Andrejom v závere knihy, čo je narážka na Tolstého Vojnu a mier). Calvinov Stromový barón má črty burlesky i science fiction, historického i vývinového románu a z určitého hľadiska by sa dal pokladať aj za román politický. No je to najmä dobrá literatúra s rozličnými štylistickými vrstvami a hrami, ktoré dali poriadne zabrať aj takej vynikajúcej prekladateľke, akou je Michaela Jurovská. Zvládla to perfektne. (Italo Calvino: Stromový barón. Drewo a srd, Bratislava 2002, preložila Michaela Jurovská.) -

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984