Vytrácajúca sa stredná vrstva (2)

Skeptik by možno zdôraznil, že obrovský nárast výšky odmien výkonných šéfov podnikov akoby voľne súvisel so skutočným výkonom. Jack Welch bol v roku 2000 jedným z desiatich najlepšie platených podnikových bossov v USA. Mohli by ste tvrdiť, že si to zaslúžil. No zaslúžil si to aj Dennis Kozlowski z Tyco alebo Gerald Levin z Time Warner, ktorí sa tiež ocitli v hornej desiatke? Skeptik by možno i zdôraznil, že dokonca aj počas ekonomického boomu koncom deväťdesiatych rokov nebol rast americkej produktivity lepší ako počas veľkej povojnovej expanzie, ktorá zodpovedá obdobiu, keď Amerika bola skutočnou spoločnosťou s prevažujúcou strednou vrstvou a šéfovia korporácií boli skromne platení technokrati. A sme vôbec schopní vyprodukovať nejaký priamy dôkaz o vlyvoch nerovnosti? Nemôžeme sa vracať späť do histórie a pýtať sa, čo by sa bolo stalo, keby spoločenské normy Ameriky v období dominujúcej strednej vrstvy boli i naďalej limitovali príjmy na vrchole a keby vládna politika konala proti rastúcim nerovnostiam, a nie ich, naopak, posilňovala, čo sa v skutočnosti aj stalo. Môžeme sa však porovnať s inými rozvinutými krajinami. A výsledky sú tak trochu prekvapujúce. Mnoho Američanov si myslí, že keďže sme najbohatšou krajinou na svete s reálnym HDP na hlavu vyšším ako v iných vysoko rozvinutých krajinách, Američania sa musia mať oveľa lepšie. To znamená, že lepšie sa majú nielen naši bohatí, ktorí sú bohatší ako ich náprotivok v zahraničí, ale že aj typická americká rodina je na tom oveľa lepšie ako typická rodina kdekoľvek inde. A že dokonca aj naši chudobní sa podľa zahraničných štandardov majú oveľa lepšie. To však nie je pravda. Použijem príklad Švédska, nočnú moru veľkých konzervatívcov. Pred niekoľkými mesiacmi konzervatívny „expert“ Glenn Reynolds vzbudil pozornosť, keď vyhlásil, že hrubý domáci produkt Švédska na hlavu je porovnateľný s HDP na hlavu štátu Mississippi. Vidíte? – títo blázniví nadšenci sociálneho štátu sa ochudobnili! Pravdepodobne predpokladal, že to znamená, že typický Švéd je taký chudobný ako typický obyvateľ štátu Mississippi, a preto je na tom oveľa horšie ako typický Američan. Priemerná dĺžka života vo Švédsku je však približne o tri roky dlhšia než v USA. Detská úmrtnosť je v porovnaní s USA o polovicu nižšia a dosahuje menej ako jednu tretinu detskej úmrtnosti v štáte Mississippi. Negramotnosť je oveľa zriedkavejším javom ako v USA. Ako je to možné? Našou odpoveďou je, že HDP na hlavu je svojím spôsobom zavádzajúci ukazovateľ. Švédi majú dlhšiu dovolenku ako Američania, čiže pracujú menej hodín v roku. To je voľba, nie zlyhanie hospodárskeho výkonu. Reálne HDP na hodinu je o 16 percent nižšie ako v Spojených štátov, čím je švédska produktivita priližne na rovnakej úrovni ako v Kanade. Hlavné však je, že hoci sú priemerné príjmy vo Švédsku nižšie ako v Spojených štátov, je to najmä preto, že naši bohatí sú oveľa bohatší. Priemerná švédska rodina má porovnateľnú životnú úroveň s priemernou americkou rodinou: mzdy sú, mimochodom, vyššie vo Švédsku a vyššie daňové zaťaženie je kompenzované poskytovaním verejnej zdravotníckej starostlivosti a, vo všeobecnosti, lepšími verejnými službami. A keď zídete nižšie po rebríčku príjmov, švédska životná úroveň je oveľa vyššia ako v USA. Švédske rodiny s deťmi, ktoré sa nachádzajú v poslednej desatine, sú teda chudobnejšie ako ostatných 90 percent populácie, majú príjmy o 60 percent vyššie ako ich náprotivok v USA. A len veľmi malá časť ľudí vo Švédsku žije v extrémnej chudobe, čo je dosť bežné v Spojených štátoch. Jedno číslo: v roku 1994 iba 6 percent Švédov žilo z menej ako 11 dolárov na deň, kým v USA ich bolo 14 percent. Morálnym posolstvom tohto porovnania je, že aj keď si myslíte, že veľké nerovnosti v Amerike sú cenou za našu vysokú úroveň národných príjmov, nie je vôbec jasné, či stojí za to túto cenu zaplatiť. Dôvodom, prečo konzervatívci neustále napádajú švédsky model, je, že nás chcú presvedčiť, že medzi ekonomickou výkonnosťou a sociálnou spravodlivosťou je vyvážený stav, t. j. ak vezmete bohatým a dáte chudobným, v skutočnosti všetkých o niečo ukrátite. No porovnanie medzi USA a inými rozvinutými krajinami vôbec nepodporuje takýto záver. Áno, sme najbohatším národom. Keďže však taká veľká časť národného príjmu je koncentrovaná v rukách relatívne úzkej skupiny ľudí, mnohí Američania sú na tom z ekonomickej stránky horšie ako ich náprotivok v iných rozvinutých krajinách. Dokonca by sme z druhej strany mohli ponúknuť novú výzvu: nerovnosť v Spojených štátoch dosiahla takú úroveň, že je kontraproduktívna. Mohli by sme tak uviesť argument, že naša spoločnosť by bola bohatšia, keby jej najbohatší členovia nedostávali až tak veľa. Tento argument by som mohol dať na historický základ. Najpôsobivejší hospodársky rast v histórii USA sa zhodoval s obdobím, keď prechodne dominovala stredná vrstva, t. j. s generáciou, ktorá prišla po druhej svetovej vojne, keď príjmy boli rozdeľované najrovnomernejšie. Zamerajme sa však na osobitný prípad – na mimoriadne balíky peňazí, ktoré dnes idú najvyšším šéfom spoločností. Sú pre ekonomiku výhodné? Až donedávna vládlo presvedčenie, že nech by ste povedali čokoľvek, noví „imperiálni“ šéfovia veľkých podnikov vykázali také výsledky, pri ktorých sa výdavky na ich odmeny zdali byť zanedbateľné. Keď nedávno praskla bublina s akciami, začalo byť oveľa jasnejšie, že spomínané veľké balíky peňazí mali svoju cenu. Cena, ktorú platili akcionári a spoločnosť, bola v skutočnosti možno oveľa vyššia ako prostriedky naozaj vyplatené týmto šéfom. Veľmi ľahko vás šokujú podrobnosti škandálu vo veľkých korporáciách – interné pôžičky, predkupné práva, subjekty vytvorené s osobitným účelom, výlety atď. Podrobnosti sú natoľko komplikované z jedného dôvodu. Všetky tieto schémy boli utvorené v prospech ľudí pôsobiacich vnútri korporácií – na nafúknutie platu najvyššieho šéfa a jeho vnútorného okruhu. To všetko bolo o „chaose konkurenčnej chamtivosti“, ktorý podľa Johna Kennetha Galbraitha bol v šesťdesiatych rokoch v korporáciách vylúčený. Kým však akákoľvek zdržanlivosť v americkej korporácii vymizla, vonkajší svet, vrátane akcionárov, je ešte stále prudérny, a otvorené kradnutie šéfmi spoločností je ešte stále neakceptovateľné. Kradnutie preto musí byť kamuflované a musí sa udiať cez komplikované schémy, ktoré sa ľuďom zvonku prezentujú ako premyslené korporátne stratégie. Ekonómovia, ktorí skúmajú kriminalitu, nám hovoria, že kriminalita je neefektívna, t. j. náklady kriminality na ekonomiku sú oveľa väčšie ako ukradnutá čiastka. Kriminalita a obavy zo zločinu odvracajú prostriedky od produktívneho použitia: kriminálnici míňajú svoj čas viac na kradnutie ako na produkovanie, a potenciálne obete trávia čas a peniaze na ochranu svojho majetku. A okrem toho to, čo ľudia robia, aby sa nestali obeťami, ako napríklad vyhýbanie sa nebezpečným oblastiam, je nákladné, aj keď sa im podarí skutočnému zločinu vyhnúť. To isté platí aj pre neprimerané správanie sa korporácií, nech už to sprevádza porušovanie zákona alebo nie. Šéfovia spoločností, ktorí venujú svoj čas vymýšľaniu inovatívnych spôsobov, aby odviedli peniaze akcionárov do svojich vlastných vrecák, svoj biznis pravdepodobne nevedú veľmi dobre (spomeňte si na Enron, WorldCom, Tyco, Global Crossing, Adelphia a i.). Investície zvolené kvôli tomu, že vytvárajú ilúziu výnosnosti, kým ľudia zvnútra investujú do predkupných práv na akcie, je plytvanie vzácnych zdrojov. A keď ponuka zdrojov od veriteľov a akcionárov vyschne pre nedostatok dôvery, utrpí celé hospodárstvo. Len sa spýtajte Indonézie. Argumentom pre systém, v ktorom niekoľko ľudí neúmerne zbohatne, vždy bolo, že túžba po bohatstve poskytuje silnú motiváciu. Otázkou však je, motiváciu pre čo? Čím viac vieme o tom, čo sa v korporátnej Amerike reálne deje, je čoraz menej jasné, či takéto stimuly naozaj viedli šéfov spoločností pracovať v mene nás ostatných. Nerovnosť a politika Senát v septembri rokoval o návrhu opatrenia, na základe ktorého by sa zaviedli jednorazové dane z kapitálových výnosov Američanov, ktorí sa vzdajú svojho občianstva len preto, aby sa vyhli plateniu daní v USA. Senátora Phila Gramma tento návrh nepotešil a prirovnal ho k praktikám nacistického Nemecka. Veľmi tvrdé vyjadrenie, nie však až také tvrdé, akou je metafora Daniela Mitchella z Heritage Foundation, ktorú použil v článku uverejnenom vo Washington Times. Návrh zákona, ktorého cieľom je zabrániť korporáciám, aby pre dane zmenili svoje pôsobisko, Mitchell prirovnal k „Dred Scottovmu daňovému zákonu“, odvolajúc sa na hanebné rozhodnutie Najvyššieho súdu USA z roku 1857, ktorý od slobodných štátov vyžadoval, aby vrátili utečených otrokov. Boli by sa prominentnému senátorovi pred dvadsiatimi rokmi páčili tí, ktorí chceli, aby bohatí ľudia platili dane nacistom? Urobil by člen think tanku s úzkymi kontaktmi na administratívu paralelu medzi korporátnym zdaňovaním a otroctvom? Nemyslím si. Vyjadrenia Gramma a Mitchella, i keď boli silnejšie ako je zaužívané, boli ukazovateľmi dvoch obrovských zmien v americkej politike. Jednou je rastúca polarizácia našej politiky – naši politici čoraz menej preukazujú hoci len náznak umiernenosti. Druhou je rastúca tendencia politiky a politikov presadzovať záujmy bohatých. Myslím tým bohatých, nie tých, čo sú na tom ako-tak dobre: jedine pre človeka vlastniaceho sieť v hodnote aspoň niekoľko miliónov dolárov by sa oplatilo stať sa daňovým exilantom. Nemusíte byť politológom, aby som vám povedal, že moderná americká politika je mimoriadne polarizovaná. No nebolo to stále tak? Nie, nebolo. Od druhej svetovej vojny do sedemdesiatych rokov, t. j. v tom istom období, počas ktorého boli nerovnosti v príjmoch na historicky nízkej úrovni, bolo politické partizánstvo potlačené oveľa väčšmi ako dnes. Nie je to len subjektívne hodnotenie. Moji kolegovia z Princetonu, politológovia Nolan McCarthy a Howard Rosenthal spolu s Keithom Poolom z Houstonskej univerzity urobili štatistickú analýzu, v ktorej ukázali, že hlasovacie správanie kongresmana dnes v oveľa väčšej miere určuje jeho stranícka príslušnosť ako pred dvatsiatimi piatimi rokmi. Rozdelenie medzi stranami je dnes naozaj oveľa ostrejšie ako v dvadsiatych rokoch. Na čom sú strany rozdelené? Odpoveď je jednoduchá: na ekonomike. McCarty, Rosenthal a Poole píšu, že „hlasovanie v Kongrese je vysoko ideologické – jednodimenzionálne medzi ľavicou a pravicou, liberálne verzus konzervatívne“. Možno to bude znieť priveľmi jednoducho, keď opíšeme demokratov ako stranu, ktorá chce zdaňovať bohatých a pomáhať chudobným, a republikánov ako stranu, ktorá chce udržať dane a sociálne výdavky na čo najnižšej úrovni. V období s prevažujúcou strednou vrstvou by to bolo naozaj priveľmi jednoduché: politika nebola definovaná ekonomickými otázkami. To však bola iná krajina; ako tvrdia McCarty, Rosenthal a Poole, „ak by boli príjmy a bohatstvo rozdeľované spravodlivo, politici by vytĺkli z politiky okolo neexistujúcich konfliktov len málo“. Dnes sú konflikty reálne a naša politika je organizovaná okolo nich. Inými slovami, rastúca nerovnosť v príjmoch je pravdepodobne v pozadí rastúceho rozdelenia našej politiky. Politika bohatých a chudobných však nie je v skutočnosti taká, ako by ste si mysleli. Keďže príjmy najbohatších ľudí Ameriky vyleteli do výšky a obyčajné rodiny získali len veľmi málo, asi by ste očakávali, že politici sa budú usilovať o hlasy tým, že navrhnú „ošklbať“ bohatých. V realite však k polarizácii politiky došlo preto, že republikáni sa posunuli doprava, a nie preto, že demokrati sa posunuli doľava. A súčasná hospodárska politika začala silne podporovať bohatých. Najväčšie daňové zníženie za posledných 25 rokov, Reaganove znižovanie daní v osemdesiatych rokoch a Bushovo znižovanie daní dnes, boli jasne v prospech tých najbohatších. (Napriek zmätkom zostáva pravdou, že viac ako polovica Bushom znížených daní sa v konečnom dôsledku bude týkať horného 1 percenta rodín). Najväčšie zvýšenie daní za dané obdobie, t. j. zvýšenie daní z pravidelných príjmov v osemdesiatych rokoch, sa najnegatívnejšie dotklo pracujúcich rodín. Najvýznamnejším príkladom toho, ako sa politika posunula v prospech bohatých (príklad, ktorý nám pomôže pochopiť, prečo hospodárska politika posilnila, a nie oslabila pohyb smerom k väčšej nerovnosti), je úsilie o zrušenie dedičských daní. Dedičská daň z nehnuteľností je v prevažnej miere daňou bohatých. V roku 1999 len horné 2 percentá platili túto daň a polovica týchto daní bola zaplatená iba v 3300 prípadoch, čo je 0,16 percenta celkového výnosu, s minimálnou hodnotou 5 miliónov dolárov a priemernou hodnotou 17 miliónov dolárov. Štvrtinu dedičských daní zaplatilo iba 467 osôb v hodnote 20 miliónov dolárov. Príbehy o rodinných farmách a malých podnikoch, ktoré skrachovali kvôli dedičským daniam, sú už len vidieckou legendou; napriek veľkému úsiliu iba ťažko nájdete reálny príklad. Možno by ste si mysleli, že daň, ktorá sa dotýka takého malého množstva ľudí a napriek tomu vynáša veľké zisky, je politicky populárna; určite by ste neočakávali väčší odpor. Okrem toho, dlho sa používal argument, že dedičská daň posilňuje demokratické hodnoty, lebo obmedzuje možnosti bohatých formovať dynastie. Prečo potom toto veľké politické úsilie zrušiť dedičskú daň, a prečo bolo zrušenie týchto daní stredobodom Bushovej daňovej reformy? Nejde iba o iba príspevok ku kampani: väčšina širokej verejnosti bola presvedčená, že dedičské dane sú zlou vecou. Ak by ste o dani hovorili so skupinou mierne prosperujúcich dôchodcov, získali by ste zaujímavé reakcie. Hovoria o nej ako o „dani zo smrti“. Mnohí z nich sa nazdávajú, že ich majetky budú predmetom trestajúceho zdaňovania, i keď väčšina z nich zaplatí len veľmi málo alebo vôbec nič; sú presvedčení, že malé podniky a rodinné farmy budú daňami zaťažené najviac. Takéto nesprávne vnímanie nie je náhoda. Bolo totiž schválne presadzované. Tak napríklad dokument Heritage Foundation pod názvom „Čas na zrušenie federálnej dane zo smrti – nočná mora amerického sna“ priniesol príbehy, ktoré sa v reálnom živote stanú veľmi zriedka, ak sa vôbec niekedy stanú: „Majitelia malých podnikov, najmä menšinoví majitelia, prežívajú trpké chvíle, keď rozmýšľajú o tom, že podnik, ktorý chcú odovzdať svojim deťom, bude zničený pre zákon o dani zo smrti… Ženy, ktorých deti už odrástli, sa všemožne snažia opäť vstúpiť na trh práce, aby sa vyhli plateniu dane z nehnuteľnosti.“ A kto financuje Heritage Foundation? Samozrejme, nadácie sú založené bohatými rodinami. Nie je totiž náhoda, že silne konzervatívne názory, ktoré broja proti daniam na bohatých, sa rozšírili, aj keď bohatí sa stali bohatšími v porovnaní s nami ostatnými: okrem toho, že peniazmi sa dá priamo kúpiť vplyv, možno ich použiť aj na formovanie verejnej mienky. Správa liberálnej skupiny Ľudia za americký spôsob o tom, ako konzervatívne nadácie vynaložili obrovské množstvá peňazí na podporovanie think tankov, spriaznených médií a iných inštitúcií podporujúcich pravicové zmýšľanie, má názov Kupovanie hnutia. Ináč povedané: tým, že sa bohatí stávajú bohatšími, môžu si okrem tovarov a služieb kúpiť veľa ďalších vecí. Za peniaze kúpite politický vplyv; ak ich použijete správne, kúpite aj intelektuálny vplyv. Výsledkom je, že rastúce rozdiely v príjmoch v Spojených štátoch, ktoré sú ďaleko od toho, aby viedli k požiadavkám na „ošklbanie“ bohatých, sú sprevádza rozmáhajúce sa hnutie, ktoré požaduje, aby si bohatí mohli ponechať svoje príjmy a mohli ich prenechať svojim deťom. Toto, samozrejme, vedie k možnému samoposilňovaciemu procesu. S rastúcou priepasťou medzi bohatými a ostatnou časťou populácie vychádza hospodárska politika čoraz viac v ústrety záujmom elít, zatiaľ čo verejné služby pre väčšinovú populáciu, najmä štátne školstvo, trpia nedostatkom prostriedkov. Čím väčšmi politika favorizuje záujmy bohatých a zanedbáva záujmy väčšinovej populácie, tým vačšmi rastú rozdiely v príjmoch. Plutokracia? V roku 1924 sa rezidencie na severnom pobreží Long Islandu tešili svojej sláve, podobne ako aj politická moc spoločenskej vrstvy, ktorá ich vlastnila. Keď guvernér New Yorku navrhol vybudovať na Long Islande sústavu parkov, ľudia sa postavili proti majiteľom honosných sídiel. Barón Horace Havemeyer, „cukrový sultán“, varoval, že mestečká na severnom pobreží budú „zaplavené spodinou“. „Spodina?“ spýtal sa Smith. „To hovoríte o mne.“ Newyorčania nakoniec dostali svoje parky, prešlo to však len tak-tak: záujmy niekoľko sto bohatých rodín takmer prevážili nad záujmami newyorskej strednej vrstvy. Amerika dvadsiatych rokov nebola feudálnou spoločnosťou. No bola to krajina, v ktorej obrovské privilégiá, často zdedené, kontrastovali s obrovskou biedou. Bola to tiež krajina, v ktorej vláda veľmi často slúžila záujmom privilegovaných a ignorovala požiadavky obyčajných ľudí. Tieto dni už pominuli, alebo nie? Rozdiely v príjmoch v Amerike sa vrátili na úroveň v dvadsiatych rokoch. Zdedené bohatstvo ešte v našej spoločnosti nezohráva veľkú úlohu, ale časom, so zrušením dedičskej dane, sa staneme dedičnou elitou a odpútame sa od problémov obyčajných Američanov, podobne ako starý Horace Havemeyer. A nová elita bude mať, rovnako ako tá bývalá, obrovskú politickú moc. Kevin Phillips uzaviera svoju knihu Bohatstvo a demokraciu nepríjemným varovaním: „Buď sa obnoví demokracia a politika sa vráti do života, alebo bohatstvo zabetónuje nový, menej demokratický režim, ináč nazvaný plutokracia.“ Je to pekný extrém, žijeme však v extrémnych časoch. Aj keď formy demokracie zostanú, možno sa stanú bezvýznamnými. Nie je ťažké sledovať, ako sa možno staneme krajinou, v ktorej veľké odmeny sú rezervované pre ľudí so správnymi konexiami, v ktorej obyčajní ľudia vidia len malú nádej na pokrok, v ktorej politické angažovanie sa bude bezpredmetné, pretože nakoniec sa aj tak vždy vyjde v ústrety záujmom elity. Žeby som bol priveľmi pesimistický? Aj moji liberálni priatelia mi hovoria, aby som sa neobával, že náš systém má veľkú pružnosť, že jadro vydrží. Dúfam, že majú pravdu, no možno sa dívajú do spätného zrkadla. Náš optimizmus ohľadom Ameriky, naša viera, že náš národ nakoniec nájde svoju cestu, je z minulosti, z minulosti, v ktorej sme boli spoločnosťou s prevažujúcou strednou vrstvou. To však bola iná krajina. -