Porno do škôl

Fráza informačná spoločnosť sa v slovníku politických garnitúr začína vyskytovať rovnako často ako slová trhový, sociálny, národný, kresťanský či ekologický. Dá sa však úspešne pochybovať o tom, že si tí, čo ňou mávajú na voličov, uvedomujú celý jej obsah, benefity, ale i problémy, ktoré prináša. Pre rozvoj informačnej spoločnosti a internetu ako jej hlavného média sa u nás urobilo zatiaľ viac na ponukovej stránke. Štát sa v rámci svojich možností pričinil o zapĺňanie internetových stránok: aj vďaka zákonu o slobodnom prístupe k informáciám sa na sieti objavuje to, čo by sme tam pred pár rokmi márne hľadali, i keď s meškaním, už sa „doklikáme“ k Obchodnému registru, časom ku katastrálnym záznamom, či inej štátom spravovanej administratíve, právnu silu našim aktivitám dodá elektronický podpis a pod. Škoda, že z týchto vymožeností nemôžu čerpať rovnako všetky vrstvy spoločnosti, lebo s programom uspokojovania dopytovej stránky je to už horšie. V počte používateľov internetu zaostávame v európskom i visegrádskom kontexte. Naši „pragmatickí“ ekonómovia donekonečna opakujú, ako je súkromný vlastník lepši než štát. My sme však svedkami skôr inej múdrosti – na zle regulovanom trhu narobí viac škody súkromný než štátny monopol. Liberalizácia telekomunikačného trhu zaostáva a miestny monopol určuje pravidlá hry, úplne chýba liberalizácia poslednej míle kábloviek, tak aby sme nemuseli donekonečna čakať, kým sa rozhýbu ich dominantní vlastníci a okrem TV signálu nám sprístupnia aj internet. K vysokým cenám za pripojenie na internet prispelo horlivé a krátkozraké preradenie telekomunikačných služieb, vrátane internetových, do vyššej sadzby DPH. „Nebezpečné“ informácie Jedným z mála systémových projektov na odľahčenie dopytovej stránky je projekt internetizácie škôl (ku ktorému sa vehementne hlásia i Slovenské telekomunikácie s ponukou zastaranej a nevyhovujúcej technológie ISDN). Výučbový rozmer tohto projektu nechajme teraz bokom, rovnako nemá význam špekulovať, prečo práve počítače do škôl, a nie knihy a časopisy do knižníc či počítače do knižníc. Možno sa len nenašla skupina šikovných ľudí, ktorá by sformulovala a zviditeľnila iný jasný a príťažlivý cieľ. Na projekt, ktorý by sprístupnil nové informácie, novú technológiu širším vrstvám, ako sú deti a mládež, si budem musieť počkať. To, že politické špičky samy s takouto víziou neprišli, však svedčí o tom, že si neuvedomujú nebezpečenstvo, ktoré spoločnosti hrozí, ak bude jej prístup k informáciám nerovnomerne rozdelený, keď budeme mať veľkú skupinu spoluobčanov druhej kategórie, ktorí z finančných dôvodov nebudú mať prístup k informáciám ani v podobe klasickej, ani elektronickej. Diskusiu o tomto probléme i praktické protiopatrenia môžeme nájsť skôr v cudzine než doma. Informatizácia a internetizácia nesú i ďalšie nástrahy, nielen tie, že niektoré informácie sa k niekomu nedostanú. I presne opačné. Skôr ako zaujímavosť, na čo všetko môže poslúžiť internet, sa dajú uviesť úvahy, podľa ktorých americký Federal Communications Commission (Federálna komisia pre komunikáciu) v duchu postupnej liberalizácie trhu s médiami plánuje zrušiť ďalšie obmedzenia na ich vlastníctvo. Jedným z dôvodov má byť práve internet, kvôli ktorému diverzifikácia informačných zdrojov dosiahla také rozmery, že nie je nutné napríklad zachovávať obmedzenie na koncentráciu vlastníctva médií. Ide zrejme o účelový argument – kto si myslí, že hoci aj tisíce internetových stránok prehlušia primetimeové vysielanie komerčných televízií, ten žije asi inde. Internet však dlhodobo vzbudzuje skôr obavy z množstva nekontrolovaných informácií a z toho, že umožňuje nielen lacnú, ale i dôvernú komunikáciu. „Boj proti svetovému terorizmu“ sa stal len ďalším vhodným argumentom pre tých, čo by radi internetovú slobodu posunuli do určitých medzí. Zatiaľ neuspel v tomto smere najambicióznejší projekt eDNA, ktorý by mal vyústiť do novej verzie internetu, ktorý by vôbec neumožňoval jeho anonymné používanie. Možno časom. Zatiaľ sa pozornosť nepriateľov nekontrolovaného internetu upriamuje na webové stránky, ktoré ohrozujú legitímne komerčné záujmy alebo šíria „neprijateľnú“ ideológiu a vierouku, či sú inak spoločensky nebezpečné. Pre liberálnu spoločnosť sa najlegitímnejšími a najakceptovateľnejšími zdajú obmedzenia, ktoré majú chrániť mladistvých. V tomto smere sa asi o najväčšiu diskusiu postaral zdanlivo nevinný Children´s Internet Protection Act (schválený Kongresom USA v decembri 2000), ktorý požaduje, aby školy a knižnice, ktoré chcú finančnú podporu z federálneho programu e-Rate, inštalovali technológiu, ktorá bude blokovať prístup k materiálom ohrozujúcim vývoj detí. (Len pre zaujímavosť, týka sa to viac než 90 percent verejných knižníc a ide o 200 miliónov dolárov ročne.) Zástancovia všeobecných občianskych slobôd sa okamžite ohradili voči takémuto obmedzeniu s tým, že filtrovanie je v rozpore s Prvým dodatkom Ústavy. Do ich čela sa postavila Ammerica Library Association a desiatky iných zaujímavých skupín vrátane republikánskeho kongresového kandidáta Jeffrey L. Pollocka, inak zástancu filtrovania až do chvíle, kým zistil, že jeho vlastná webová volebná kampaň bola blokovaná jedným z najpopulárnejších filtrov. Ich argumenty sú rôzne. Jednak je otázka, čo ohrozuje vývoj detí a čo nie, nie je jasné, kto bude mať právo o tom rozhodovať. A ak by i v tomto nastala zhoda, stále ostáva sporným, či sa takéto opatrenie dá vôbec technicky dosiahnuť – internet je v súčasnosti najväčším výstaviskom kreativity, i tej v obchádzaní pravidiel. Ešte komplikovanejšie je to s knižnicami, ktoré sú pre slabšie sociálne vrstvy často jedinou bránou k internetu. Ako prídu k tomu ich dospelí návštevníci, že by ich chcel niekto v surfovaní obmedzovať či cenzurovať. O istý kompromis sa snažia samotné knižnice. Počítače umiestňujú tak, aby na ich obrazovky nepadol zrak inému „čitateľovi“ – ktorý si právom nepraje vidieť napríklad veci, ktoré by sa mu mohli, či si to želá alebo nie, ešte roky vybavovať pred očami. Inde sa prehliadač automaticky reštartuje tak, aby jeho nasledujúci používateľ nebol konfrontovaný so stránkami, ktoré navštívil predchádzajúci. Veľa knižníc má výchovné programy pre deti a ich rodičov varujúce pred nebezpečenstvami internetu. Inou cestou sa vybrali tí, ktorí zasielajú rodičom zoznamy stránok, ktoré ich ratolesti navštívili zo školských alebo knižničných počítačov. Nakoniec však dal špeciálny trojčlenný senát federálneho súdu za pravdu odporcom „ochrannej“ legislatívy (rovnako ako už predtým súdy nižších inštancií v podobných prípadoch odmietli rôzne podobné opatrenia zamerané na ochranu detí). Bushova administratíva sa, s podporou konzervatívnych skupín typu Family Research Council, odvolala a pred pár týždňami najvyšší súd rozhodol, že sa prípadom bude zaoberať. A tak bude zaujímavé vypočuť si začiatkom budúceho roka argumenty, ako skĺbiť všeobecné ľudské slobody s ochranou detí a mládeže. Uvidíme, či sa „za federálne peniaze daňových poplatníkov zmenia knižnice a školy na špinavé peep show“, alebo či prevládne všeobecná tendencia obmedzovať voľné šírenie, alebo či sa príjem informácií cez internet a ochrana mladistvých budú musieť riešiť inými mechanizmami. Búrlivá diskusia spojená s celým prípadom svedčí o zložitosti problému. Odvrátená strana informačnej spoločnosti Internet však predstavuje aj iné nástrahy pre mladých používateľov. Umožňuje vytvárať virtuálne spoločenstvá, ktorých vyústenie nemusí mať len virtuálne a vôbec nie len nevinné následky. Umožňuje anonymnú komunikáciu, nadväzovanie vzťahov, ktoré môžu mať pre neskúsené deti tragický koniec. Toto všetko tvorí odvrátenú stranu informačnej spoločnosti. O tom, ako je naša spoločnosť pripravená vyrovnať sa s ňou, svedčí stav (ne)diskusie, ktorá sa na túto tému u nás vedie. Koľko priestoru venujeme napríklad téme ochrany mládeže pred nevhodnými TV programami a aké mlčanie sprevádzajú nástrahy internetovej džungle. Televízne vysielanie je pritom slabý a nevinný odvar toho, čo k nám môže prísť po sieti, bez ohľadu na denný čas, bez ohľadu na to, či sme si to želali alebo nie. V silách internetových providerov iste nie je zaručiť stopercentnú ochranu mladistvých používateľov, ale niečo sa predsa len robiť dá. Zodpovednosť spoločnosti je o to väčšia, keď deti surfujú zo školy, ale pomocnú ruku by mali dostať i rodičia detí, ktoré majú iný prístup k internetu. Problém ohrozenia vývoja mladistvých je jedným z mnohých, ktoré informačná spoločnosť prináša. Má veľa rozmerov, právnych, etických, pedagogických. Nie sú naň jednoduché a jednoznačné riešenia, ktoré by dali primeranú slobodu a priestor mladým používateľom inetrnetu, ale zároveň im pomohli prekonať či vysporiadať sa s nástrahami, ktoré ich ohrozujú. To, že sa o tom u nás nehovorí, je odrazom biedy informačnej politiky nášho štátu. Zodpovednosť za túto agendu si prehadzujú politici medzi sebou, nanajvýš sa k nej o čo kratšie o to intenzívnejšie hlásia pred voľbami. Neprofesionalita politikov sa prenáša do personálneho zloženia expertných a poradných tímov, ktoré majú informačnú spoločnosť na starosti. Priveľmi z nich trčia partikulárne a osobné záujmy jednotlivých členov, dominujú argumenty technokratov. Hovorí to aj o inom rozmere slovenskej „spoločenskej“ kultúry. Nemáme problém investovať stovky miliónov na projekty, ale o ich negatívnych rozmeroch nemáme čas, či nie sme ochotní, diskutovať. Uspokojíme sa s tým (a guráže nám dodá), že podobné projekty majú aj inde a že sú moderné. -