Solidarita zakryla neefektivitu
Ľudovít Kaník, minister práce, sociálnych vecí a rodiny Narodil sa 1. septembra 1965 v Hnúšti, kde absolvoval aj gymnázium. V štúdiu pokračoval na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave. Po jej skončení v roku 1988 začal pracovať ako vedúci finančného odboru na Mestskom národnom výbore v Banskej Štiavnici. V rokoch 1990 až 1991 zastával post riaditeľa odboru malej privatizácie a dražieb na Ministerstve pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky. Od roku 1992 do roku 1998 pôsobil v riadiacich funkciách v súkromnej sfére. V roku 1998 ho zvolili za prezidenta Fondu národného majetku Slovenskej republiky. Po odchode z FNM SR pôsobil v súkromnej sfére ako manažér. V októbri 2002 bol vymenovaný do funkcie ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky. Je členom Demokratickej strany (DS). Vo februári 2001 na kongrese DS v Banskej Bystrici ho zvolili najprv do funkcie prvého podpredsedu strany, následne po opakovaných voľbách za predsedu Demokratickej strany. Je ženatý, má tri deti. Na funkčnú ekonomiku sa dá pozerať aj cez prizmu dostatočnej kúpnej sily obyvateľstva – jej predpokladaný pokles ohrozuje hospodársky rast. Vnímate to ako problém? - Či poklesne kúpna sila obyvateľstva uvidíme. Myslím si, že by to nemalo byť až také veľké, ako sa niekedy očakáva. Opatrenia, ktoré pripravuje náš rezort, nemajú výrazný priamy vplyv na zníženie kúpnej sily. Je však pravda, že deregulácia cien spôsobí väčšie výdavky domácností, a tak sa zníži kúpna sila obyvateľstva. No zároveň verím, že tu budú pôsobiť aj iné faktory. Napríklad pripravovaná novela Zákonníka práce pomôže tvorbe nových pracovných miest, rastu ekonomiky a tým aj rastu reálnych miezd a životnej úrovne. Nebudeme to vidieť hneď v prvých mesiacoch budúceho roka, ale neskôr to naozaj pocítime. Výška sociálnych dávok bude limitovaná sumou 10 500 korún. Robert Fico prišiel prednedávnom s podobným návrhom na vyplácanie prídavkov maximálne na štyri deti, čo sa však zmietlo zo stola ako porušovanie ľudských práv. Vaše opatrenie sa dotkne predovšetkým Rómov. Nie je to tak trochu „ficovčina“? - Prídavky na deti a sociálne dávky ľudia možno vnímajú v jednom balíku, ale to nie je jedno. Prídavky sa budú vyplácať aj naďalej v nezmenenej podobe, bez obmedzenia počtu detí. Akurát sociálna dávka, ktorou sa dopĺňa príjem rodiny sa stanovila na sumu 10 500 korún. To, čo dostávajú nezamestnaní, nie sú rodinné prídavky. Tie tvoria iba menšiu časť tohto príjmu a tú väčšiu tvoria sociálne dávky, lebo tie sa vyplácajú na dospelé osoby, ale aj na deti. Stanovením hornej sumy pre sociálne dávky na 10 500 korún sme nijakým spôsobom nezasiahli do práv dieťaťa, ktoré dostáva prídavky. Horná sadzba vznikla preto, aby sa mali lepšie tí, ktorí pracujú, a trošku menej dobre tí, čo nepracujú. Myslím si, že to je úplne spravodlivá požiadavka, aby spoločnosť lepšie ocenila tých, ktorí pracujú, ako tých, ktorí nepracujú. Ďalší z krokov, ktoré ste avizovali, je zrušenie Fondu náhradného výživného. Prečo a čo navrhujete namiesto neho? - Už dnes existujú dva paragrafy, ktoré riešia otázku náhradného výživného. Podľa týchto paragrafov sa osoba (spravidla matka), ktorej partner neplatí výživné a ocitne sa v hmotnej núdzi, môže obrátiť na štát. Výživné jej potom vypláca okresný úrad. De facto štát pre osoby v hmotnej núdzi náhradné výživné vykonáva, ale iba do výšky 1,37-násobku životného minima. Z tohto pohľadu bol daný zákon duplicitný. Druhý problém spočíval v tom, že preberal povinnosť platiť výživné aj v prípade dobre situovaných rodičov, čo určite nebolo správne. Prostredníctvom novelizácie tohto ustanovenia chceme, aby neplatiči výživného boli tvrdšie postihovaní. V Trestnom zákonníku by takéto správanie malo byť kvalifikované ako trestný čin. V niektorých krajinách na Západe to riešia aj inými spôsobmi, napríklad otec – neplatič výživného nedostane vodičský preukaz. Neuvažujete aj o takýchto formách sankcionovania? - Možností je mnoho. Treba ich všetky zapojiť a potom sa stanú možno oveľa účinnejším nástrojom ako takéto fondy. Azda najdôležitejšou agendou ministerstva práce bude dôchodková reforma. Samotná idea a jej realizácia sú však dve rozličné veci. Doteraz to bolo ako v rozprávke O troch grošoch, fungoval tu určitý princíp solidarity. Má ho nahradiť princíp zásluhovosti. Prečo? - Lebo za solidaritu sme skryli aj neefektivitu a dnes sme dospeli do stavu, keď dávame do systému korunu, ale dostávame z neho možno 25 halierov. Musíme hľadať lepší spôsob zhodnotenia prostriedkov ľudí, ktorí do neho vkladajú peniaze. Solidarita nesmie zostať zabudnutým pojmom. Má sa však orientovať na prospech tých, ktorí by bez solidarity mali problémy, no nemá zahŕňať aj tých, ktorí ju nepotrebujú. Každý sa bude vlastnými silami snažiť nazhromaždiť čo najväčší objem vlastných úspor, aby nebol odkázaný na pomoc. Občania, ktorí budú mať počas života dostatočné príjmy a naakumulujú na osobných účtoch dostatok prostriedkov, budú v starobe zabezpečení. Napríklad takýto systém funguje v 20 krajinách a priemerný dôchodok je na úrovni priemernej mzdy. Čo sa mi zdá oproti slovenským pomerom, kde sme dnes pod úrovňou 40 percent priemernej mzdy, podstatne lepší výsledok. Na druhej strane tu bude určite existovať kategória ľudí, ktorí nenasporia dosť. Tam treba použiť solidaritu. Ale verím, že táto skupina bude menšia. Štát im bude garantovať, že dostanú zákonom stanovený minimálny dôchodok. Podľa niektorých expertov problémom súčasného priebežného systému financovania nie je neefektivita, ale produktivita práce, pretože ak aj menšia skupina ľudí dokáže vyprodukovať dostatočné zdroje, systém môže fungovať ďalej... - Tieto dva pojmy sa nedajú oddeliť. Neefektivita súčasného dôchodkového systému vyplýva z toho, že všetci pracujúci odvádzajú odvody a z nich sa vyplácajú dôchodky pre dôchodcov. Lenže vplyvom objektívnych faktorov, akými sú negatívny demografický vývoj a predlžovanie ľudského veku, klesá počet ľudí v produktívnom veku a naopak neustále rastie počet dôchodcov. Dochádza k tomu, že čoraz menšia skupina aktívne pracujúcich ľudí musí financovať čoraz väčšiu skupinu ľudí na dôchodku. Nato, aby sme pochopili, že to má svoje hranice, netreba ani nejakú hlbšiu analýzu. Balík peňazí je obmedzený. Máme dve možnosti: buď budeme zvyšovať odvodové zaťaženie, alebo radikálne zvyšovať vek odchodu do dôchodku. No odvody sú dnes také vysoké, že zväzujú rast ekonomiky a znižujú reálne príjmy, takže tadiaľ cesta nevedie. Radikálne zvyšovanie dôchodkového veku znamená, že by sme museli pridať takmer desať rokov, aby sme udržali priemerný pobyt v dôchodkovom veku na úrovni spred dvadsiatich až tridsiatich rokov. To tiež nechceme urobiť. Aj keby sme systém nereformovali, tak či tak by si to časom vynútili okolnosti. Takže preto sú efektivita a produktivita spojené nádoby. Keď zvýšime produktivitu a príjmy ľudí, iste to bude eliminovať nepriaznivé faktory, ale nikdy ich nevylúčime úplne. Môžeme iba zmierniť ich vplyv. Momentálne máte 65 miliárd korún z výnosu z privatizácie SPP. Aké sú predpokladané celkové náklady na spustenie dôchodkovej reformy a odkiaľ chcete zobrať zvyšné peniaze? - Je to paradoxné, ale predpokladané náklady na reformu, keby sme to chceli zobrať ekonomicky a účtovne, nie sú nijaké. V prvej chvíli sa tomu ťažko verí. Pokúsim sa to vysvetliť. Celý náklad na reformu spočíva v tom, že dnešný systém vytvára rok čo rok dlh. Keby sme tie dlhy spočítali a preniesli ich do najbližších štyridsiatich rokov, tak by sme dospeli k nejakému obrovskému číslu, ktoré sa dnes odhaduje na tisíc miliárd. To je reálny dlh, ktorý dnes v dôchodkovom systéme existuje. Tento skrytý dlh začíname postupne likvidovať. Nato, aby sme mohli prejsť z jedného systému do druhého, musíme pokrývať existujúce dlhy v dôchodkovom systéme – to sú tie náklady na reformu dôchodkového systému. Objem 65 miliárd korún je dobrý základ. Čím viac prostriedkov tam dáme, tým rýchlejšie zlikvidujeme dlh a ľudia si budú môcť viac odložiť na osobné účty. Týmto krokom zároveň realizujeme akúsi odmenu pre súčasných dôchodcov za to, že celý život tvrdo pracovali, pretože sa privatizuje majetok, ktorý oni vytvorili. To znamená, že sa bude privatizovať energetika a zvyšok SPP? - Áno, bude sa privatizovať. Síce ešte nepadlo rozhodnutie ako a kedy, ale pokladám to za správne. Najdôležitejšie je, aby sme dobre použili prostriedky z privatizácie. Dobre, znamená dať ich dôchodcom a takto podporiť reformu dôchodkového systému. Týmto krokom podporíme aj rast ekonomiky a tvorbu nových pracovných miest. V akom časovom harmonograme sa bude dôchodková reforma realizovať? - V prvom polroku budúceho roku, by sme chceli pripraviť všetky zákony, ktoré ju podmieňujú. To znamená: zákon o Sociálnej poisťovni, zákon o povinnom sporení na dôchodok a zákon o dôchodkových doplnkových poisťovniach. Dôležité bude to, aby všetky tieto zákony boli zharmonizované a zapadali do seba ako ozubené kolieska. V prípade, že to parlament hladko schváli a nebude to trvať pridlho, tak by sme hádam mohli byť k prvému januáru 2004 pripravení spustiť reformu. Ministerstvo pôvodne navrhlo zriadiť Štátny investičný výbor, ktorý by rozhodoval o toku investícií z dôchodkov. Budete v tomto projekte pokračovať? - Určite nie. Investičný výbor zložený z úradníkov, ktorí rozhodujú o tom, ako sa majú použiť prostriedky – to pokladám za niečo úplne nezmyselné. To je návrat k štátnemu riadeniu ekonomiky, ktorý bol neúspešný. Nikto by nevylúčil ich možné chyby pri rozhodovaní. Títo ľudia by mohli podliehať jednak rôznym tlakom a nedalo by sa vylúčiť ani politické ovplyvňovanie, lebo vlády sa budú meniť. Každá vláda môže podľahnúť pokušeniu, lebo tam budú obrovské prostriedky. Takisto sa nedá vylúčiť ani korupcia. Jednoducho to nie je dobrý systém. Presadzujeme, aby tu bolo viacero neštátnych inštitúcií, ktoré si budú konkurovať a pre svojich klientov budú dosahovať maximum. No chyby robí každý a korupcia je aj v súkromnom sektore... Podľa akého kľúča sa budú udeľovať licencie? - Podľa kľúča veľmi náročného a kritického, ktorý bude tvrdší ako napríklad na udelenie licencie na zriadenie banky. Do takejto sféry budú môcť vstúpiť iba naozaj silné a zabezpečené inštitúcie s dobrým renomé a dostatočnou kapitálovou, technickou a personálnou vybavenosťou. Tak ako je to všade vo svete, kde takéto spoločnosti pôsobia. Čiže to budú skôr zahraničné spoločnosti? - Určite to budú renomované svetové finančné skupiny, či už v prepojení na nejaké domáce subjekty alebo samostatne pôsobiace. Čo ak sa to skončí tak, ako v prípade niektorých skrachovaných zdravotných poisťovní? Aké garancie bude mať občan, že jeho peniaze sa nestratia a kto prevezme zodpovednosť v prípade zlyhania? - Zdravotné poisťovne veľmi poškodili vnímanie potreby existencie viacerých subjektov na trhu a zdehonestovali samotný názov „poisťovňa“. Ony nie sú poisťovňami, ale iba rozdeľovačmi peňazí, ktoré vyberajú. Z tohto pohľadu je to voda na mlyn, všetkým, ktorí sú proti tomu, aby pôsobilo viacero subjektov. Je veľmi dôležité, aby ľudia mohli dôchodkovým poisťovniam dôverovať a aby svoje úspory nestratili. Preto nad nimi bude vykonávaná mnohoúrovňová kontrola. Samotné subjekty, ktoré budú môcť rozhodovať alebo nakladať s týmito prostriedkami vkladateľov, budú musieť byť oddelené a vzájomne sa kontrolovať. To znamená, že keď občan vloží prostriedky do nejakej dôchodkovej sporiteľne, jej manažment bude rozhodovať len o týchto prostriedkoch. Sporiteľňa bude mať zmluvu s ďalšou firmou, ktorá s ňou nebude personálne ani vlastnícky prepojená. Táto firma bude sporiteľni odporúčať a navrhovať spôsob použitia prostriedkov, teda kam ich má investovať. Bude to musieť urobiť len v zmysle pravidiel, ktoré určí štátny regulačný orgán a ešte aj tak tú operáciu, ktorú ona navrhne, bude musieť schváliť tretí subjekt – spravidla banka. Banka bude kontrolovať, či tieto dva predchádzajúce subjekty vykonali návrh daného riešenia v súlade s pravidlami, ktoré určí zákon. Takže hneď na začiatku bude na celý proces dozerať šesť očí... Nad tým všetkým bude dozerať štátny regulačný orgán, ktorý bude určovať pravidlá investovania daných prostriedkov. Jedným zo základných a najdôležitejších kritérií pre investovanie bude to, že aktíva danej spoločnosti, majetok vkladateľov, sa bude musieť rozložiť do veľkého počtu investícií. Možno sto, i viac, aby sa nemohlo stať, že v prípade, ak jedna investícia nebude dobrá, tak to ohrozí hodnotu aktív ako celku. Takýmto rozložením sa zabezpečí, aby sa majetok klienta neznehodnotil. Ak sa aj 20 percent investícií nepodarí, tak to v dlhodobom horizonte nič negatívne neznamená. Na Slovensku však v súčasnosti prakticky neexistuje kapitálový trh... - Áno, to je problém, ale na investovanie je k dispozícii celý svet. No slovenský kapitálový trh bude vďaka prostriedkom z dôchodkových poisťovní ožívať.
S hosťom SLOVA sa zhováral Marián Repa
