Pulp Fiction zoči-voči tradičnej etike cnosti

Pulp Fiction je kultové dielo svetovej pop-kultúry. Film amerického režiséra Quentina Tarantina je zároveň živým dôkazom, že ani v tejto na prvý pohľad zábavnej podobe kultúry sa nevytratil zmysel pre dôležité, večné, otázky. Pritom táto snímka je všetko iné, len nie hĺbková meditácia v obraze na spôsob Bergmanových opusov. Nie je ani ukážkou bizarnosti surrealisticky ladeného humoru Frederica Felliniho. Pulp Fiction má, povedzme to opatrne, aj svoj racionálne budovaný a racionálne čitateľný príbeh, hoci všetko nasvedčuje tomu, že to tak nie je. Ale aj to môže byť súčasť príbehu. Zavádza nás do sveta aj na pomery filmového plátna brutálneho násilia, zločinu odľahčovaného nemenej intenzívnym humorom a situačnou komikou. Túto väzbu humoru a otvorenej prezentácie brutality si všimli už mnohí jeho kritici. Osobne sa prikláňam k tým, ktorí vnímajú toto dielo na pozadí teologicko-filozofických motívov. Americký kritik Jerome Charyn si všimol jemne zapracovanú súvislosť medzi svetom násilia a spôsobom, akým si ho uvedomujeme. Nie že by logika nášho hovorenia a logika našho konania mali byť to isté, ale málokto by vedel poprieť súvislosť medzi zdôvodňovaním konania a jeho konečnou podobou. Áno, ide o slávny vzťah slobody konať a vnímať svet iný, ako je. Tarantinov film pozostáva „z troch príbehov o jednom príbehu“ (zároveň podtitulok scenára) a je plný malých slovných príbehov a replík, ktoré žijú vlastným životom. Niekto by povedal postmoderný feeling. Osobne sa domnievam, že práve nezáväznosť rozprávania a jeho izolovanosť vo vzťahu ku konaniu vytvára základný problematický priestor filmu. Nie som prvý, kto si ho všimol. Presvedčivo o ňom už písal nemecký esejista Thomas Assheuer. Napriek tomu sa domnievam, že Pulp Fiction sa dá vnímať aj v inej perspektíve. Hádam preto som sa rozhodol pre klasika Kanta. Stojí na začiatku tradície, ktorej vrchol a riziko pádu možno za cenu istých skreslení zreteľne vnímať na pozadí Pulp Fiction. I. Už jeden z úvodných dialógov medzi dvoma filozofujúcimi zabijakmi, Vincentom Vegom a Julesom Winnfeldom, sa venuje centrálnej Kantovej téme, možnosti zdôvodnenia konania. Na ceste za bývalými partnermi, ktorých sa chystajú potrestať (rozumej zabiť) za porušenie slova – ukradnutie „tovaru“, sa odohráva slovný príbeh o možnom porušení normy – záväzku voči vodcovi gangu Marsellusovi Wallaceovi. Jedného „negra“, ako sa vyjadril afroamerický člen dvojice zabijakov Jules, vyhodili z balkóna za údajnú masáž nôh manželky všemocného Marsellusa. Je však masáž nôh prehreškom voči lojálnosti k šéfovi alebo nevinnou hrou, ktorú samoľúbo potrestal Marsellus? „Ja netvrdím, že boss konal správne,“ zdôrazňuje počas dialógu Vincent, „ale nesúhlasím s tým, že masáž nôh neznamená nič.“ Masáž má svoj (erotický) význam. Nakoniec to nepriamo pripúšťa aj Jules, ktorého podráždi Vincentova poznámka, či by ju poskytol aj mužovi. To podstatné o význame masáže však predstavuje celkom iná súvislosť než slovné cvičenie v hodnotení konania všemocného šefa. Pre Vincenta, ktorý bude v druhom príbehu robiť spoločníka Mii (bossovej manželke), „cool“ spočíva v zásadnom tvrdení, „že zmyslové veci fungujú bez toho, aby niekto o nich musel hovoriť. Aj tak ich chápeš, ona (Mia) ich chápala tiež, pochopil to aj Marsellus, a vyhodený neger mal najlepšie zo všetkých pochopiť, že Mia je bossova žena a že boss nebude mať v tejto veci ani štipku zmyslu pre humor“. Zmysel bossovho konania i význam masáže navzájom korešpondujú. Ale tak, že konanie tu nepotrebuje zdôvodnenie. Nepatrí do sveta jazykovej artikulácie. Rozumie sa bez a mimo jazyka a to tak, že každý vie, čo znamená a aký spôsob konania by mal pre seba vyvodiť. O tomto poriadku „zmyslového“ svet sa nedá diskutovať, a preto ani rozmýšľať nad tým, či je dobré, že existuje alebo nie. Svet mimo jazyka a siete dôvodov a zdôvodňovania je opakom sveta slobody konať a vidieť svet iný, ako je. Vincent mal preto pravdu, ak na Miinu poznámku, že „Tonny Rocky Horror (meno balkónovej obete) vypadol s balkóna,“ odvetil: „To je jeden spôsob, ako to povedať. Ďalší je, že ho z neho vyhodili. Ďalším je možnosť, že ho z neho vyhodil Marsellus. A ďalším úplne odlišným tvrdením je, že ho z neho Marsellus vyhodi l – kvôli tebe.“ Čo tvrdenie, to iný význam a opis zmyslu, a teda aj rozlične pochopenej zodpovednosti za konanie. Toľko k jazyku. V konaní vládne jeden poriadok mlčanlivých noriem zmyslového sveta. Ten platí pre každého z aktérov. Diskutuje sa o všeličom, takmer nikdy však o násilí a brutalite, ktorá tvorí skutočnú realitu života našich hrdinov. Každý chápe pravidlá hry bez toho, aby ich musel niekto vysloviť. Nezabúdajme na to dôležité: aj v tomto poriadku brutálneho zmyslového sveta ide o hierarchiu vzťahov medzi slabšími a silnejšími, mocnými a zbabelými. „Až keď sa ti hrozne pomstím, spoznáš, že som Boh.“ Jules opakoval tieto slová dlhé roky ako poslednú vetu pred popravou neposlušných a pritom slabých. Lebo v tomto svete násilia sú silní pastiermi, ktorí vedú a nemilosrdne rozkazujú bezmocnému stádu. V prípade potreby, ak ovce chcú oklamať rovnakým spôsobom, ako ich klame pastier, spoznajú smrť ako dôkaz moci ich Boha a Pána. Chcem zdôrazniť, že všetky tri príbehy z Pulp Fiction sú príbehmi o slobode, ktorá napriek hrozbe pomsty preráža pancier slepej poslušnosti stáda voči pastierovi. Zároveň sú príbehmi o tom, čo by sa dalo označiť za prienik vzájomne sa ohrozujúcich „ja“ a „ty“ do sveta spoločne prežívanej perspektívy „my“. Prezradím už teraz: jednou, ale dôležitou z naznačených ciest k tejto perspektíve je to, čo by sa dalo spolu s neskorým Kantom nazvať „revolúciou mysle“. II. Prvým príbehom vymykajúcim sa logike prísnej lojality a poslušnosti je tanečná príhoda Vincenta a Mii. Vincent má robiť spoločnosť bossovej manželke. Od začiatku je jasné, že pokušenie prekročiť krehké hranice toho, čo sa v zmyslovom svete rozumie bez slov, sú krehké. Opätovne sme svedkami množstva hodnotiacich klišé-dialógov: „Nepohodlné mlčanie. Prečo musíme neustále hovoriť o ničom, aby sme sa cítili ako-tak dobre?“ pýta sa Mia a dodáva: „Ak stretneš niekoho naozaj extra, môžeš mlčať aj celú minútu a cítiš sa dobre.“ Dnes už kultová scéna tanca sa stáva únikom zo sveta konvenčného „ja“ a „ty“ do mlčky prežívaného „my“. Vincent a Mia sú tancom už „dvaja“, ktorí, ako sa ďalej píše v scenári, „definitívne prežívajú spoločný rytmus a úsmevy“. Spievajú si poslednú „slohu zlatého veku“. To, čo nasleduje, Vincent právom opisuje termínom skúšky a testu svojho charakteru: „... je to morálny test tvojej osoby – či chceš alebo nie, môžeš zachovať lojálnosť (voči manželovi a bossovi v jednej osobe). Pretože, ak sa ľudia správajú k sebe lojálne, je to niečo veľmi dôležité.“ Napriek Vincentom zdôrazňovanej normatívnej platnosti pravidiel sa deje niečo, čo presahuje hranice racionálnej sebakontroly. Ani hrozba letiaceho černocha z balkóna, ani morálny apel na lojálnosť k bossovi nezmôžu veľa proti sile spoločného mlčania v rytme twistu. Vincent je pripravený na všetko. Iracionalita ľudskej vášne, známej pod slovom láska je mohutnosťou, ktorá prelamuje kalkul strachu a výhody. Zároveň táto sloboda vnímať a vidieť svet ináč – zo spoločnej perspektívy – je dôkazom niečoho iného: slobodnej voľby, ktorá volí mimo dosahu rozumného chcenia. Ak je to tak, potom môže byť aj násilie, brutalita síce nerozumným, ale mimo dosahu rozumného chcenia voleným svetom. III. Druhý príbeh o slobode je súčasne najbrutálnejším z Pulp Fiction. S príznačným názvom Zlaté hodinky nás zavádza priamo k téme bezprostrednosti násilia. Butch, profesionálny boxer na konci kariéry, sa stretáva s bossom Marsellusom, aby sa dozvedel, že vo štvrtom kole plánovaného zápasu „pôjde k zemi“. Hlas vodcu gangu sa ozýva s prorockou vážnosťou a atmosféru bezhraničnej moci zvýrazňuje kamera zachytávajúca Marsellusa zozadu. Rovnocenný pohľad do tváre ešte nie je možný. Marsellus hovorí o tvrdých faktoch života, o tom, že titulom šampióna strednej váhy sa nedá založiť ani len kreditná karta. Poznáte to: peniaze, peníze, peneži sú tým, na čom záleží a o čo má ísť. A predsa musí Marsellus prorocky dodať: „Noc pred zápasom, budeš cítiť nejaké divné pichanie. To je tvoja pýcha, vykašli sa ňu . Pýcha iba bolí, nikdy nepomáha.“ Pýcha z pohľadu vládcu, ale česť z pozície ovládaného – proti tvrdému faktu života. V sne pred zápasom sa Butch vnorí do iracionálnych spomienok. Ešte ako dieťa dostáva do daru hodinky od kapitána Walkinsa. Tieto hodinky nosil jeho otec štyri roky v konečníku vo vietnamskom zajatí, kým nezomrel na úplavicu. Toto zvláštne dedičstvo dostal už Butchov otec od svojho, ktorý bol tiež s hodinkami vo vojne atď. Celé generácie, vychované na americkej tradícii vojny násilia vytvorili traumy, ktoré sa nedajú objasniť holým rozumom. Preto ani kalkulujúci rozum a tvrdé fakty života nevedia prinútiť Butcha prehrať zápas. Svojho súpera Floyda v ringu knokautuje a zabíja. Keď Butch chce uniknúť Marsellusovým zabijakom zistí, že osudové hodinky zabudol v byte. Návrat pre ne je takmer rozsudkom smrti. Prečo by mal človek riskovať život pre hodinky? Uznáte sami, odpoveď nie je jednoduchá. Už preto nie, lebo ju ako otázku treba zodpovedať. Tým sa slovo predpoklad rozhodnutia vracia nazad do hry. Butch už totiž nemá iba voľbu voliť konanie, ale predovšetkým zvoliť a určiť dôvody konania – perspektívu videnia, v ktorej peniaze na jednej a strach o život na druhej strane nie sú poslednou hodnotou. Naozaj je to tak. Butch má na výber uvidieť príbeh zabudnutých hodiniek cez dvojitú možnosť konania: raz „...sú to iba ... hodinky. Stratíš jedny, kúpiš si iné, ale toto je tvoj život, ... ktorý si dostal iba raz.“ Otoč sa a utekaj ako normálny človek. No Butch, syn a vnuk svojich predkov nie je večnou obeťou na úteku. Vzápätí odpovedá sám sebe: „Vidíš Butch, čo si zabudol, sú síce hodinky... Tieto hodinky sú však symbol. Sú symbol toho, ako sa tvoj otec, jeho otec a ešte aj otec tvojho starého otca vyznamenali vo vojne. Keď som zobral peniaze Marsellusovi Wallceovi, vyhlásil som mu vojnu. Toto je moja druhá svetová vojna... Popravde, ak sa na to pozrieš týmto spôsobom, a uvidíš veci v tejto perspektíve, návrat po hodinky už nie je stupiditou. Je nebezpečný, ale nie stupídny.“ A pokračuje dôležitou vetou, „pretože na tomto svete sú isté veci hodne návratu“. Poslušnosť obyčajného kalkulujúceho rozumu je teda zlomená cťou bojovníka, pre ktorého rodinná česť znamená viac ako privátny život mimo voľby a rizika. Tu sa stretávame so slobodou ako prejavom úcty k sebe samému, ktorá zaváži väčšmi než darwinistický fakt holého prežitia. Známa Kantova replika na výrok istého Angličan: každý človek má svoju cenu, záleží len na „výške“ – je teda spochybnená príbehom o boji, o rešpekte k sebe samému. Tento rešpekt, priznajme si to konečne, sa v niektorých prípadoch nedá kúpiť. Práve preto, že je to tak, má sebaúcta ako zaväzujúca hodnota svoju platnosť vo vzťahu k inému. Butch zachráni Marsellusovi život, keď sa spoločne ocitnú v zajatí dvoch maniakov. Urobil to, pretože, ako sa píše v scenári, „nemohol by nikoho nechať v podobnej situácii“. Ani svojho nepriateľa na život a na smrť. Znova sme svedkami, ako sa mení dôležitý vzťah tentoraz nepriateľského „ja“ proti „ty“ na zrovnoprávňujúcu perspektívu „my“: „Ja ti poviem, čo je medzi tebou a mnou,“ vysvetľuje nový vzťah Marsellus. „Už neexistuje ja a ty. Sme si O.K.“ V tomto vzájomnom uznaní sa stráca nielen strach, moc nad životom, ale končí sa aj analógia s Kantovou ideou slobody ako uznanej sebaúcty človeka pred človekom. Toto uznanie sa týka totiž iba sveta silných a víťazov. Možno dokonca povedať, že táto sebaúcta bojovníka je skutočným legitimizačným faktorom sveta brutality a násilia. Nielen preto, že si ju treba vybojovať v boji. Ale aj z iného dôvodu: Nietszche má pravdu, keď slepú poslušnosť pod hrozbou bezprostredného násilia považuje iba za krátkodobo udržateľný stav. Vzťah silných a slabých môže dlhodobo fungovať až vtedy, keď sa ako uznaniahodná hodnota presadí na úrovni svedomia: Keď tí, čo riskovali, ale neprehrali v zápase na život a na smrť, môžu povedať: Silní právom vládnu slabým, lebo obstáli v skúške boja, a slabí to, keďže prehrali, nakoniec uznajú a pochopia. Mimochodom o spoločnosti, kde sa silní stávajú silnými mimo skutočných skúšok a slabí nepochopia, prečo sú slabí, sa v Pulp Fiction nehovorí. Vráťme sa k Butchovi: jeho vojna o česť ho zrovnoprávnila do pozície silného. Pre slabých však niet dôstojného miesta v jeho svete. Hodnota života porazených (a slobody) sa rovná nule. Na otázku, či Butch niečo cíti pri spomienke na zabitého protivníka v ringu, odpovedá slovami, že necíti vôbec nič. A pokračuje replikou: Ako boxer-gladiátor v lepšom prípade oslobodil slabšieho z pozemského trápenia – život v boji slabého nestojí predsa zato. Alebo ak jeho súper nebol boxerom a špekuloval na víťazstvo mimo súboja, zaslúžil si iba smrť v mene boxu. Nič medzitým pre nevíťaza neexistuje. Najbrutálnejší príbeh z Pulp Fiction sa končí. Nie je však posledný. IV. Posledný príbeh sa vlastne začal už v prvom. Tento príbeh je výnimočný tým, že jediný raz slobodu uvidieť a vnímať náš svet iný, ako je, spochybňuje násilie, ako aj celý obraz sveta, v ktorom je nevyhnutné. Opäť sa stretávame s dvojicou zabijakov-filozofov (Jules a Vincent) pri scéne z prvého príbehu, keď pomstou (chladnokrvná vražda) ich obete majú spoznať meno skutočného pána a ich vládcu – strieborný revolver kalibru 45. Stane sa pritom malá nehoda: Vincent a Jules sú iba nemými svedkami, ako spoza dverí vychádza štvrtý kumpán a vystrelí šesť rán zblízka na našu užasnutú dvojicu. Vincent a Jules prežijú akoby zázrakom. Lepšie povedané, Jules naozaj uvidel zázrak. Nemožné sa stalo možným. Zabijak sa rozhodol stať novým človekom: „nemôžem sa už vrátiť späť“. Aj keď jeho partner Vincent nechce pokračovať, ako hovorí, v „teologickej diskusii“ o možnosti zázrakov, nevyhne sa jej pri raňajkách v jednom moteli. Oproti prvej Julesovej reakcii, už nejde o to, či Boh naozaj zmenil dráhu letu guliek alebo dokáže premeniť „Coca-Colu na Pepsi“. Kde sa všetko vyrieši mimo vôle človeka, chýba možnosť slobody a rešpektu pred autonómnym ľudským osudom. Sekvencia o všetko riešiacom Mr. Wolfovi a na nedostatok rešpektu sa pri ňom sťažujúcom Vincentovi tomu v mnohom nasvedčuje. Zázrakom je teda premena charakteru ako pravá kantovská revolúcia mysle, ktorú v Julesovom prípade spôsobil „Boží dotyk“. Nechajme tentoraz bokom kantovskú tému o nemožnosti fyzických zázrakov ako podmienke morálneho dôkazu Božej existencie – na základe zmeny životnej maximy. To dôležitejšie ešte len príde. Julesov monológ je prerušený nečakaným prepadom reštaurácie. Na jeho konci sa Jules, skúsený zabijak díva s namierenou zbraňou do očí pred chvíľou ešte útočníka Pumkina. Nechce ho zabiť. No nedaruje mu len život, ale aj vlastnú peňaženku. Táto konzekventnosť nie je náhodou. Zvýrazňuje ju aj Vincent, jeho partner, ktorý chce zabiť Pumkina za krádež peňaženky „už kvôli všeobecnému princípu“: Ale tento všeobecný princíp videnia situácie sa zmenil. Jules, pokiaľ berie vlastnú premenu vážne, musí vedieť darovať. Ak by nevedel darovať peňaženku „blízkemu človeku“, musel by zabiť „slabého“, ktorý sa pokúša okradnúť „silnejšieho“. Zmena vlastného sebaopisu zo zabijaka na pútnika je skutočne zmenou vzťahu k inému, ako aj videnia iného – zo slabého sa stáva blízky človek. Dodajme len, že týmto obrazom sa dá vyjadriť aj Kantova premisa vzťahu k sebe samému ako vzťahu k inému a naopak. To nie je všetko, ak by Jules nedaroval obsah peňaženky v nádeji, že si ho Pumkin zaslúži dostať, klamal by seba samého – namiesto zázraku precitnutia k sebe samému by sa konal iba ďalší sebaklam. Ak je to tak, potom sa musí základný príbeh sveta o pastierovi stáda, tyranii zlých mužov a pomste konečne stať súčasťou sveta otázok a opovedí. Pripomeňme jeden dôležitý moment. Až v tejto chvíli výrok z Ezechiela 25:17 o pomste ako spôsobe spoznania Pána a Boha v jednej osobe prestáva byť iba prázdnou slovnou hračkou: „Opakoval som to celé roky..., nikdy som naozaj nezapochyboval o tom, čo to znamená. Myslel som, že je to iba cool odrecitovať túto pasáž motherfuckerovi predtým, než to doňho naládujem,“ hovorí Jules Pumkinovi. Kde sa príbehu vracia zmysel a význam, tam stráca aj samozrejmosť mlčky pochopeného násilia. Zmyslový svet prestáva byť nevyhnutnou skutočnosťou. Aj tento svet je možný iba vďaka istému videniu sveta tých, ktorí v ňom žijú. Slová o pomste z Biblie už nie sú len bezcenným estetickým sloganom. Stávajú sa súčasťou nášho sveta významov. Tento príbeh, hovorí zneistený Jules vystrašenému Pumkinovi, „by mohol znamenať, že ty si zlý a ja som spravodlivý muž. A Pán 45 kalibrový kanón je oným pastierom, ktorý ma chráni v údolí temnôt. Alebo mohol by tiež znamenať, že ty si spravodlivý muž a ja som pastier stáda. Svet by bol tým, čo je zlé a sebecké. Ale nie je to tak. Pravda je, že ty si slabý a ja sám som tyraniou zlých mužov. Ale ja skúšam, skúšam naozaj ťažko, aby som bol vedený pastierom.“ Ešte raz: brutalite kriminálneho zápasu o život, nezabráni prevzatie všemocnej spravodlivosti do vlastných rúk. Zdroj zla by nebol v človeku, ale vo vonkajšom zlom svete. Julesovo morálne znovuzrodenie spočíva v prevzatí zodpovednosti za seba a pred inými – v spoznaní sa ako súčasti zla. To sa deje vždy iba v 1. osobe jednotného čísla. Dohodnime sa, že podobný záver by zrejme akceptoval aj Kant. Veď je zrejmé, že človek sa nevie prestať pýtať „prečo“ a „čo mám vlastne robiť“. Už preto nie, že sloboda je údelom, na ktorý sa dá sčasti zabudnúť v otupenej každodennosti, oveľa ťažšie však v hrozbe bezprostredného násilia. Tá vytvára aj silného – lebo poníženého – človeka, ktorý si svoju česť v boji o život cení viac ako fakt holého prežitia. Aj preto sú tie hroznejšie vojny len zdanlivo bojom medzi silnými a slabými. Ich poslednými aktérmi bývajú ponížení a ponižujúci. Ak boj o rešpekt a sebaúctu nemá byť zdrojom násilia a brutality, musí sa premeniť na úctu a rešpekt pred každým, silným alebo slabým človekom. Sloboda, zodpovednosť, vzťah k inému predpokladá „revolúciu mysle“, v ktorej sa vzťah k sebe samému stáva vzťahom – ku každému inému. Pulp Fiction nastavuje súčasne skeptické zrkadlo tejto perspektíve. Robí to spôsobom, s ktorým sa aj dedičia Kantovej filozofie vedia len ťažko vyrovnávať. „Ty si uvidel zázrak, ja som bol svedkom bláznivej udalosti,“ odpovedá Vincent Julesovi po jeho ubezpečení sa: „Boli sme svedkami zázraku.“ V tom najdôležitejšom bode kráčajú postavy v Pulp Fiction od spoločne vnímaného „my“ nazad k rôznosti obrazov sveta medzi „ja“ a „ty“. A nie je to opäť náhoda. Práve preto, že zázraky sa nedejú vo voľnom priestranstve, ale vo vnútornom okamihu existencie, záväznosť zodpovednosti predpokladá individuálne uznanie významu udalosti. Vincent mal jedno, Jules celkom iné videnie. Revolúcie mysle sa nedajú dosvedčiť ani vynútiť svedectvom zvonku. Je vecou každého z nás, našej individuality uvidieť alebo zabudnúť ponúknutú perspektívu morálnej zodpovednosti. Mimochodom, čitateľ Kunderovej Neznesiteľnej ľahkosti bytia môže pochopiť jeho neznesiteľnosť na podobnom úkaze: aj po politických tragédiách jedni môžu nevidieť a iní precitnú k zodpovednosti a vine – ľahko a bez vyššieho dôvodu. Deje sa to ľahko. Kant sám poprel možnosť preukázania vyššieho záujmu a dôvodu preto, aby som poslúchol morálny zákon vo mne. Nahradil ho bezprostredným „faktom rozumu“. Ale ani týmto záhadným – hermeutickým – faktom sa nevyhol podozreniu, či sa jeho morálny zákon, vychádzajúci z individuálneho uznania platnosti nestal otcom moderného európskeho nihilizmu. Apropo, Pulp Fiction. Hádam najzreteľnejšie rozpad spoločne prežívanej perspektívy dokumentuje kamera. Vracia sa k jednej a tej istej udalosti z viacerých perspektív. Dej filmu už nie je príbehom v jednom čase a priestore. Naopak je poskladaný z množstva príbehov v osobitých časoch a priestoroch. V predposlednej časti zastrelený Vincent žije aj „potom“ v poslednej atď. Pohľad kamery v Pulp Fiction je súčasťou zmyslového sveta, ktorému treba rozumieť mimo slov. Príbeh o ľudskej slobode sa môže začať odznova. -