Španielsko v novom európskom kontexte
Keď sa v roku 1992 v Maastrichte prijala dohoda o Európskej únii, ktosi poznamenal, že ide o prvú dohodu na európskej úrovni, ktorú Španielsko podpísalo od Westfálskej dohody. Znamenalo to ukončenie tridsaťročnej vojny, ako aj vytvorenie pilierov moderného systému medzinárodnej spolupráce. Tento úvod mal pripomenúť politickú izoláciu, ktorá bola charakteristická pre Španielsko za posledné tri storočia a ktorá ovplyvňovala aj jeho samotné vnímanie až do súčasnosti. Dynastická ríša, z ktorej vznikol moderný štát Španielsko, má európske a americké korene. No spätosť s Európou sa narušila už v 17. storočí osamostatnením sa flámskych provincií a oddelením talianskych území v období Habsburskej nadvlády. Od tohto obdobia sa záujmy španielskej koruny, aj pri uvedomovaní si európskeho kontextu, zamerali najmä na udržanie si vlastníctva amerických území. Osamostatnenie sa Španielmi kolonizovanej Ameriky, opakujúce sa občianske vojny, zbedačenie krajiny a strata posledných kolónií v prospech Spojených štátov v období, keď zvyšná časť Európy vytvárala vlastný kapitalistický koloniálny systém, uvrhli krajinu na konci 19. storočia do hlbokej politickej krízy, s ktorou súvisela i kríza zo straty kultúrnej identity. Neutrálna úloha, akú zohrávalo Španielsko z rozličných dôvodov počas obidvoch svetových vojen, krvavá občianska vojna od roku 1936 do 1939, nasledovaná dlhým obdobím diktatúry, to všetko ešte výraznejšie prehĺbilo španielsky syndróm odklonu od európskeho smerovania. Intelektuálny smer, ktorý reagoval na tento druh historického pesimizmu, je v Španielsku známy pod pojmom regenerationism. Jeho počiatky siahajú do obdobia kubánskej krízy a rozšíril sa najmä v 50. rokoch s celou škálou rozmanitých ideologických prejavov. Nie všetci predstavitelia tohto smeru zastávali rovnaké názory na to, čo bolo ponímané ako španielska dekadencia, väčšia časť z nich videla v Európe zdroj záchrany „španielskeho problému“. Ortega y Gasset to vyjadril veľmi jasne: „Španielsko je problém, Európa je východisko.“ Odvtedy sa europanizácia stala charakteristickou črtou španielskej politickej reformy. Samozrejme, konzervatívne kruhy mali vlastný pohľad na Európu, ale ich záujmom a zámerom bolo predovšetkým náboženské porozumenie toho, čo sa nazývalo západná kresťanská civilizácia. Ako raz Franco poznamenal, čím vyvolal úsmev na tvárach kritikov, Španielsko sa malo stať duchovným rezervoárom Európy. Relevantnosť Európy ako politického a kultúrneho cieľa naberala na dimenzii počas diktatúry. Frankovu zahraničnú politiku podmieňovala reziduálna povaha jeho politického režimu. Ako bývalý spojenec Hiltera a Mussoliniho, nepredstavoval práve ideálneho zástupcu Španielska na povojnovej medzinárodnej scéne. Z tohto dôvodu bola Španielsku zakázaná účasť v novovytvorenej Organizácii Spojených národov až do roku 1955. Veľa veľvyslancov po vojne vláda stiahla a krajina nemohla profitovať z finančných prostriedkov Marshallovho plánu. Za takýchto podmienok boli šance na politické manévrovanie minimálne. Frankova vláda reagovala na túto izolovanosť orientáciou zahraničnej politiky na vzťahy s Vatikánom, Latinskou Amerikou (s výnimkou Mexika) a s arabskými krajinami. Skutočnosťou je, že práve vzťahy s Argentínou pomohli zmierniť kruté podmienky chudoby z povojnového obdobia. Návšteva amerického prezidenta Dwighta Eisenhowera v období studenej vojny znamenala koniec izolácie. Franco zostal až do konca života medzinárodným vydedencom, no od tejto chvíle mu bola prisúdená úloha v rámci globálnej západnej stratégie proti sovietskemu nepriateľovi. Výmenou za takéto vonkajšie uznanie získali Spojené štáty právo vybudovať niekoľko vojenských základní v Španielsku. Táto dohoda vyústila do konsolidácie diktátorstva a pravdepodobne mala vplyv aj na skutočnosť, že politický proamerikanizmus nie je taký rozšírený alebo automaticky generovaný vo verejných názoroch Španielov, ako sa to deje v iných európskych krajinách. Smrť Franca a španielska demokratizácia Franco zomrel v roku 1975. Agenda demokratického prechodu bola široká, komplexná a neukončená. Spolu s inými úlohami obsahovala aj normalizáciu medzinárodných vzťahov. Po krátkych a neúspešných pokusoch o predĺženie civilizovanej verzie autoritatívneho panovania sa vymenovaním Adolfa Suareza za predsedu vlády kráľom začal úspešný, aj keď zložitý proces politickej zmeny, v rámci ktorej sa odsúhlasil plán všeobecných volieb a novej konštitúcie medzi reformným krídlom režimu a opozičnými politickými skupinami. Zahraničná politika začala profitovať z prostredia tohto konsenzu. V roku 1967 sa položili základy diplomatických vzťahov so všetkými štátmi sveta s výnimkou Izraela, Albánska a KĽDR. V tomto období boli podpísané medzinárodné dohody v oblasti občianskych a politických práv a dohody v oblasti ekonomických a kultúrnych práv. Koncom nasledujúceho roka Španielsko prezentovalo formálne prijatie členstva v Európskom spoločenstve. V tom istom období sa stalo členom Európskej rady a podpísalo Európsku konvenciu ochrany ľudských práv a základných ľudských slobôd. Domáci konsenzus zahraničnej politiky sa prejavil vo vyhlásení vládneho plánu, v júni 1980, začať rokovania o prístupe Španielska do NATO. Prepojené politické, ekonomické a obranné dimenzie európskeho členstva neboli priamo špecifikované, ale rovnica bola jasná: plné členstvo v demokratickej Európe znamenalo aj prijatie nových kompromisov v rámci západného bezpečnostného systému. Vstup do NATO urýchlila náhla rezignácia premiéra Adolfa Suareza a neúspešný vojenský zásah počas investitúry jeho nástupcu Leopolda Calvo Sotela vo februári roku 1981. Rozhodnutie o integrácii do NATO konzervatívna vláda zrealizovala aj napriek vysokej nepopulárnosti medzi občanmi a protestom socialistickej opozície, ktorá iniciovala referendum. Španielska armáda, jadro najzarytejších podporovateľov starého autoritatívneho režimu, musela prejsť procesom modernizácie v oblasti strategických a politických názorov, cieľom čoho bolo zníženie jej prípadnej hrozby mladej španielskej demokracii. Na druhej strane, španielska obranná politika nemohla stavať iba na „priateľskej dohode“ so Spojenými štátmi, ktorú za veľmi nepriaznivých podmienok podpísala ešte Francova vláda. Aj napriek všetkým pozitívnym signálom a politickým gestám muselo Španielsko čakať na vstup do Európskej únie až do roku 1986. Z tohto dôvodu sa to dá ťažko chápať ako cena za úspešný demokratický prechod. Otázka demokracie bola jedným zo základných predpokladov pre vstup, tak ako v prípade Grécka a Portugalska, ale tempo vyjednávaní poznačili technické ťažkosti a ekonomické záujmy členov spoločenstva. Bývalý premiér Calvo Sotelo túto situáciu svojrázne opísal v jednom interview: „Boli sme ponechaní vonku, v chlade, v spodnej bielizni a čakali sme na povolenie vstúpiť.“ Absencia spojencov alebo spoločných stratégií medzi kandidátskymi krajinami je spoločnou charakteristikou každého procesu rozširovania Európskeho spoločenstva. Osobitne to platilo v prípade Grécka, nasledovaného Portugalskom a Španielskom v 80. rokoch. Tá istá situácia nastala v 90. rokoch v prípade Rakúska, Švédska a Fínska a vyzerá to tak, že sa to teraz bude týkať východoeurópskych krajín. Španielsko so 40 miliónmi obyvateľov reprezentuje nový typ člena v rámci EÚ: počtom obyvateľov priveľké, aby sa mohlo považovať za malú krajinu, s rozsiahlym industriálnym sektorom, aj keď s potrebou renovovať určité oblasti, s veľkou poľnohospodárskou produkciou stredozemného typu a typickým deficitom v infraštruktúre južanských krajín. Nesmieme zabudnúť, že industrializácia Španielska sa odohrala do veľkej miery počas vlády Franca. Štátna intervencia a ochrana domáceho trhu pred vonkajšou súťažou sa stali hlavnými črtami tohto procesu. Priemyselné vzťahy boli autoritatívne a rámcované všeobecnou korporatívnou štruktúrou režimu. V čase vstupu do Európskeho spoločenstva väčšia časť industriálnej štruktúry bola zastaraná, zatiaľ čo efekty naftovej krízy, ktoré sa umelo odkladali z politických dôvodov, sa začali pociťovať v plnej miere. V tomto kontexte sa vstup do EÚ začal považovať za vynikajúcu a dlho očakávanú možnosť, spojenú so strachom, že národná ekonomika nebude konkurencieschopná v rámci otvorených podmienok. Jednou z perspektív bola možnosť stať sa poľnohospodárskou a turistickou krajinou v rámci európskej ekonomiky. Ostatné krajiny EÚ znepokojovala predstava možnej migrácie obyvateľov z južanských krajín: šesťdesiate roky sa skončili a migrácia nie je viac vítaná. Pätnásť rokov po vstupe do EÚ je skúsenosť Španielska skôr pozitívna. Nedostatky v infraštruktúre v porovnaní so susediacimi štátmi sa podarilo eliminovať. Krajina sa vôbec neindustrializovala aj napriek tomu, že reštrukturalizácia severnej oblasti bola bolestivá. No čísla týkajúce sa nezamestnanosti patria medzi najvyššie v západnej Európe. Na druhej strane, veľa zahraničných investorov prilákala možnosť investovať po vstupe do únie. V Španielsku bolo otvorených veľa nových trhových segmentov s cieľom súťažiť a zdokonaľovať sa. V súčasnosti Španielsko nielen importuje investície a kapitál, ale ich aj vyváža, najmä do Portugalska a Latinskej Ameriky. Dôsledky tejto situácie sa odrazili za posledných dvadsať rokov aj v presúvaní z ekonomického stredu krajiny na severe do stredozemného oblúka na severovýchode a do centrálnych regiónov. Toto premiestnenie súvisí s krízou starého industriálneho modelu. Napriek európskym fondom a redistribučnej politike na národnej úrovni, sú ekonomické rozdiely v rámci španielskych regiónov veľké. Príjem na jedného obyvateľa v Španielsku predstavoval v roku 2001 83 percent európskeho priemeru (v skutočnosti je iba o niečo vyšší než priemer spred tridsiatich rokov). Niektoré regióny sú nad týmto priemerom, najchudobnejšie sa nachádzajú na hranici 60 percent. Tento nepomer medzi regiónmi sa dá vyvodiť aj zo skutočnosti, že šesť provincií (z celkového počtu 37) produkuje takmer polovicu národného dôchodku, zatiaľ čo najchudobnejších šestnásť prispieva iba 7 percentami. Iróniu je, že práve poľnohospodársky sektor zaplatil najvyššiu cenu za vstup do únie. Španielski farmári určite žijú lepšie v porovnaní s minulosťou, ale menej z nich je schopných sa uživiť farmárstvom (okolo 8 %, predtým to bolo 13 %). Migrácia tiež nabrala neočakávané obrátky. V 90. rokoch sa Španielsko, ako aj ostatné južanské krajiny, stalo cieľom vlny imigrantov, nie iba prechodnou stanicou. Počas necelého desaťročného obdobia vzrástol počet cudzincov skoro na milión, polovica z nich pochádza z krajín mimo EÚ (najmä z Maroka a Latinskej Ameriky). Tvoria menej ako tri percentá populácie, čo nie je vysoké číslo v porovnaní s európskymi štandardmi, no nevypočítateľnosť tohto procesu, nepripravenosť verejných a sociálnych služieb a nedostatok politickej vôle vlády spôsobili, že regulácia a integrácia týchto ľudí sa stáva horúcou témou španielskej politickej agendy. Skutočnosť, že Španielsko je vonkajšou hranicou Európskej únie s tretím svetom, iba sťažuje túto zmenu, keďže počet ľudí utopených alebo zatknutých počas ilegálneho pokusu prekročiť Gibraltár dosiahol alarmujúcu úroveň. Euroskepticizmus nemá významné miesto v španielskej politike. Socialisti, konzervatívci, bývalí komunisti, ale aj baskickí a katalánski nacionalisti si zachovávajú proeurópsku orientáciu. Intenzita sa mení, keď ide o definíciu obsahu európskej myšlienky. Konzervatívci zvyčajne zdôrazňujú pracovnú dereguláciu a fungovanie trhu v rámci EÚ, v ktorej by štáty a národné vlády mali mať rozhodujúcu úlohu. Prepojenie s momentálne nefunkčnou osou Nemecko – Francúzsko počas vlády Felipe Gonzálesa nahradili úzke kontakty s vládou Tonyho Blaira vrátane príležitostného privretia oka nad kontaktmi prezidenta José Maria Aznara s vládou Silvia Berlusconiho. Romano Prodi prednedávnom výstižne charakterizoval situáciu ako bál, na ktorom sa často striedajú partneri, ale nevyústia do stabilných manželstiev. V prípade Španielska, aj keď jasne cítiť ambíciu dobehnúť úroveň politického vplyvu Talianska v únii, podporuje diskusie v prospech uprednostňovania jednotlivých štátov uvedomovanie si limitovanej úlohy, ktorú bude Španielsko zohrávať v rámci európskeho medzivládneho systému. Budú v ňom dominovať väčšie krajiny. Motto súčasných vlád je teda viac Európy, ale tradičným spôsobom, to znamená, usilovať sa podporovať kontinentálnu integráciu v každom prípade, kde sa dospeje k dohode, no bez podrobnejšej analýzy konečných výsledkov tohto procesu. Španielski socialisti na druhej strane vo všeobecnosti zastávajú federalistickejší pohľad na Európu a vo väčšej miere sa zameriavajú na sociálnu a politickú dimenziu európskeho projektu. Ako je známe, sociálna dimenzia je základnou kompetenciou jednotlivých štátov a španielske záujmy sú v tejto oblasti celkom skromné. Španielske ľavicové strany považovali európske sociálne štáty za model, ktorý treba nasledovať, zároveň vnímajú členstvo v Európskej úniu ako strategický spôsob transformácie národnej rovnováhy sily a sociálnych záležitostí. Z tohto hľadiska mizne tendencia presadzovať šovinizmus v oblasti sociálnych záležitostí a neexistuje veľká vôľa udržiavať národný štát ako hlavný rámec pre ekonomickú reguláciu a stratégiu v oblasti politiky spôsobom, ktorý zreteľne badať v nemeckej sociálnej demokracii. V neposlednom rade treba spomenúť, že aj baskickí a katalánski nacionalisti majú svoju európsku agendu. Už tradične podporujú myšlienku Európy, ktorú by tvorili regióny, s väčšou alebo menšou nádejou, že by im to pomohlo zrealizovať proces osamostatnenia v rámci únie podľa vlastných predstáv. Aj keď je to možno iba želanie, regionálna prezentácia na úrovni únie je relevantná téma. V španielskej národnej politike bola práve táto téma príčinou politickej búrky: odmietnutie baskickej vlády obnoviť ekonomickú dohodu, ktorá ju konštitucionálne viaže na španielsky právny systém, v prípade, že jej centrálna vláda nezaručí určitý druh prístupu na európsku úroveň rozhodovania. Regionálne a európske prepojenie bolo tiež dôvodom rozporu medzi Madridom a Berlínom, keďže španielska vláda nechce zahrnúť distribúciu administratívnych právomocí do európskej agendy. Za silnú politickú úniu Prieskumy ukazujú, že Španieli zastávajú jednu z najvyšších priečok v proeurópskom cítení v rámci únie, na druhej strane predchádzajúca naivita týkajúca sa vnímania spoločnej Európy zmizla. Medzi ľuďmi prevláda túžba, aby sa Európa stala silnou politickou úniou, hoci ešte stále ju vnímajú aj ako klub záujmov. V tomto kontexte spomeňme jednu skutočnosť: „rybia vojna“ s Kanadou pred pár rokmi ukázala, ako ťažko sa dá dosiahnuť funkčná solidarita v únii, ak sú záujmy jedného štátu ohrozené na medzinárodnej úrovni. Pri diskusiách o rozšírení únie práve toto vnímanie situácie vyplávalo na povrch v prvom rade. Prostredníctvom procesu, ktorý sa nazýva „štatistický efekt“ rozšírenia, veľa španielskych regiónov, ktoré dnes dostávajú podporu z európskych fondov, nebude dosahovať hranicu 75 percent priemeru príjmu, pretože sa im stopne podpora. Aj keď je zrejmé, že tieto prostriedky nemôžu trvať večne, španielska vláda trvala na prechodnom období. Inak sa krajina a vláda ocitne v postavení „loosera“ v rámci procesu rozšírenia. V tomto kontexte je pochopiteľné, že historicky a kultúrne vnímajú Španieli štáty východnej Európy skôr ako neprebádané prostredie. Zainteresovanosť Španielska na zabezpečovaní politickej stability a bezpečnosti sa prejavila v poslednom období najmä prostredníctvom poskytovania humanitárnej pomoci a mierových zborov počas konfliktu na Balkáne. No okrem západnej strany kontinentu sa zóna strategického záujmu Španielov nachádza najmä v oblasti stredozemného oblúka a Latinskej Ameriky. To sú krajiny, odkiaľ prichádza hlavná migračná vlna, kam prúdia hlavné zahraničné investície, ktorých lokálne konflikty sa intenzívne pociťujú a kde politický vplyv sa realizuje oveľa ľahšie. V poslednom období, napríklad, burzových maklérov v Madride väčšmi znepokovali ekonomické správy, ktoré prichádzali z Buenos Aires, než tie, ktoré prichádzali z Frankfurtu alebo New Yorku. V kultúrnej oblasti to platí podobne: keď latinskoamerického spisovateľa ocenia Nobelovou cenou, v Španielsku to oslavujú, akoby šlo o ich spisovateľa. Samozrejme, že diskusia na tému rozšírenia Európskej únie sa nemôže obmedziť na úzku oblasť záujmov, ako sú sociálne fondy alebo kvóty mlieka. Rozšírenie bude mať podstatný politický efekt pre úniu samotnú, ako aj pre nových členov. V skutočnosti možnosti výberu v oblasti rozšírenia reflektujú rozličné spôsoby pochopenia európskej myšlienky. Členstvo v Európskej únii určite prispeje ku konsolidácii mladých postkomunistických demokracií a prispeje k zefektívneniu legislatívy a procesu formovania politiky. Týmito procesmi prešlo aj Španielsko. Napokon demokracia nie je len o hlasovaní, robení rozhodnutí alebo vytváraní politických priorít. Týka sa aj vytvárania a definovania sfér občianskej spoločnosti, v rámci ktorej si jednotlivci môžu preveriť svoje práva a sú chránení pred ľubovoľným zneužitím moci. Keď sa na to pozrieme z tohto hľadiska, je zrejmé, že existuje deficit demokracie v politickom procese Európskej únie a jej vnútorná dynamika pomohla sedimentovať aj spoločnú kultúru práv. Podobným spôsobom i liberalizácia životného štýlu Španielov sa nemôže pripisovať iba členstvu v EÚ. Ako dôležitý element pôsobila na modernizáciu spoločnosti aj sociálna a kultúrna interakcia, ktorú umožňujú spoločné hranice, trhy, mena a inštitúcie. Regulácie z Bruselu, týkajúce sa ochrany životného prostredia, sanitárnych pravidiel v potravinárskom priemysle alebo práv spotrebiteľov, prinútili štátnu byrokraciu zareagovať okamžite a spôsobom, ktorý by sa nedal realizovať mimo únie. To, čo sme tu uviedli, však neznamená, že španielska, grécka alebo portugalská skúsenosť môže byť vzorcom, ktorý sa zopakuje aj v prípade nastávajúcich členov únie. Navyše prechod v Španielsku bol jednodimenzionálny: viedol od kapitalisticko-autoritatívneho režimu s korporatívnymi prvkami k demokratickej spoločnosti s otvoreným trhom, pričom lokálny kapitál a ekonomické činitele trhu už existovali. Hlavnou požiadavkou bolo prijať nové politické pravidlá a zrealizovať ich v komplexnejšom kontexte a ekonomicky súťaživom prostredí. Vo východoeurópskych krajinách problémy, ktoré budú sprevádzať prechod od plánovanej ekonomiky a od systému jednej strany na demokratickú trhovú spoločnosť, sťažia a skomplikujú celkový proces. Náhly pád sovietskeho bloku bol neočakávaný a vyvolal naliehavé a improvizované reakcie. Spôsob, akým bol ekonomický systém zlikvidovaný, sa však určite nebude považovať za historický skutok v oblasti sociálnej a ekonomickej politiky. Rozšírenie EÚ tiež nie je len vecou riadenia politiky, aj keď musia byť vytvorené inštitúcie a ekonomické kalkulácie. Spôsob, akým chcú európske krajiny reagovať na globálne výzvy súčasného storočia, sa považuje za hlavnú politickú úlohu: či chcú naďalej presadzovať pozíciu komerčného giganta a politického trpaslíka, či si myslia, že môžu hrať len s vlastnými kartami alebo sa azda usilujú vytvoriť nový druh démonov. V súvislosti s touto skutočnosťou sa vynára otázka spoločnej identity. Nechcem tu presadzovať názor, že v prvom rade potrebujeme spoločnú európsku identitu s cieľom vybudovať stabilnejšiu politickú úniu, ani že nemôže existovať skutočná politická únia, pretože nám chýba spoločná identita. Najnovšie historické štúdie jasne dokazujú, že politické identity sú zvyčajne vytvárané politickými inštitúciami a sociálnymi agentmi. Je však zrejmé, že absentuje európska predstava. Neexistujú európske masmédiá a len veľmi ťažko európska verejná mienka, alebo ak by sme to chceli výstižnejšie definovať, európske média a pop kultúra existujú, ale zväčša sú americké. Často hľadáme prepojenie s našimi európskymi susedmi prostredníctvom amerických predstáv a kultúrnych stereotypov a toto nie je iba estetický problém, vyplývajúci z nedostatku originálnosti. V dlhodobejšom ponímaní táto situácia vedie k zle interpretovaným rozhodnutiam, ktoré majú reagovať na naše záujmy. Obávam sa, že tento druh syndrómu môže po rozšírení únie smerom na východ iba vzrásť. Napríklad je veľmi známe tvrdenie, že Poliaci cítia, že peňaženky majú v Bruseli, dušu v Ríme a myseľ v Chicagu. Takže nemá zmysel usilovať sa vynájsť funkčnú európsku minulosť. Európska identita sa dá hádam najlepšie definovať prostredníctvom toho, čím nie je, ako prostredníctvom toho, čím je. Na druhej strane, Európska únia nie je vymyslená komunita, je to ekonomická komunita s krehkou politickou vôľou. A je to pravdepodobne spoločná ambícia, ktorú naliehavo potrebujeme.
z anglického jazyku preložila a upravila Alena Štefániková
