Česká literatúra 1993 – 2000: nič zvláštneho sa nestalo

V roku 2002 vyšla v Českej republike prvá významnejšia próza, ktorej hlavnou inšpiráciou bol rozpad Československa – novela plná fantázie či romaneto Josefa Nesvadbu Peklo Beneš. Po desiatich rokoch výstižná bilancia. Českým spisovateľom sa po spoločnom štáte zvlášť necnie, publicistické vystúpenia niektorých
Počet zobrazení: 1340

V roku 2002 vyšla v Českej republike prvá významnejšia próza, ktorej hlavnou inšpiráciou bol rozpad Československa – novela plná fantázie či romaneto Josefa Nesvadbu Peklo Beneš. Po desiatich rokoch výstižná bilancia. Českým spisovateľom sa po spoločnom štáte zvlášť necnie, publicistické vystúpenia niektorých intelektuálov proklamujúce Klausovu a Mečiarovu dohodu za historickú chybu na tom nič nemenia. Väčšina českej verejnosti je na tom podobne – iba niekoľkým ľuďom nová hranica skomplikovala život natoľko, aby si uvedomili, že politické handlovanie pri okrúhlom stole bolo de facto bankrotom najhodnotnejšej štátoprávnej idey strednej Európy, ktorá tu po rozpade habsburskej monarchie symbolizovala svornosť. Nič na tom nemení, že sme sa v porovnaní s Juhosláviou rozlúčili sporiadane, pre Čechov narodených po roku 1975 sa stáva slovenčina odchodom z rozhlasu a televízie cudzím jazykom, rovnako krajina a kultúra. Podobne sa však ani samostatné Česko nestalo ideovým výkladom nijakého hodnotného literárneho diela. To je, myslím si, naopak dobrá správa. Považujem túto skutočnosť za doklad, že českému mysleniu nie je vlastný nacionalizmus, podsúvaný Čechom v súvislosti s odsunom Nemcov po druhej svetovej vojne. Možno je to i dôsledok štyridsaťročnej masáže socialistickým (rozumej moskovským) internacionalizmom, skôr to však vypovedá o Čechoch ako laxných vlastencoch a pragmaticky uvažujúcich povahách. Keď si v polovici 80. rokov odpľul anonymný chodec na olomouckej ulici za sovietskym vojakom, iný okoloidúci anonym nevzrušene utrúsil: „Nebudú tu títo, budú tu iní.“ A v novembri 2002 to česká verejnosť (na rozdiel od nasprostastých médií) doložila ostentatívnym nezáujmom o zasadanie NATO. Česká literatúra desať rokov po? Priniesla niečo mimoriadne? Má nejaký vplyv na spoločnosť? Svedčí o niečom? Ako celku sa českej literatúre podarilo vyrovnať s rozkolom troch prúdov: oficiálne vydávanej, samizdatovej a exilovej produkcie. Stovky novozaložených vydavateľstiev sa postarali o splatenie dlhov. Prakticky všetko, čo bolo v časoch kontrolovanej edičnej praxe napísané, i vyšlo. Ukázalo sa, že vo všetkých prúdoch existovalo pomerne rovnaké rozloženie síl, popri mimoriadnych autoroch množstvo dobrých a plno podpriemerných škrabákov. Len v exile bolo tých tretích výrazne menej, tam sa písaniu venovali skutočne iba tí, pre ktorých to bolo životnou potrebou a ktorí v podmienkach obmedzených publikačných možností prešli dôkladnejším výberovým sitom. A literatúre vydávanej v normalizačnom Československu pochopiteľne chýbali esá Kunderovho či Havlovho významu, Seifert a Hrabal balansovali ako trpení autori na pomedzí samizdatu, Fuksuv osud je jedným z najsmutnejších príbehov v českej literatúre za Husákovho ticha. Dnešná produkcia s troškou zveličenia dokazuje, že v Čechách píše každý, kto pozná abecedu. O čo chudobnejšie vyzerá existencia literárnych časopisov, o to viac vychádzajú knižky. Vyznať sa v tej záplave sa stalo výsadou len málokoho a slovenskému čitateľovi môžem odporučiť jedinú súhrnnú prácu Literární bludiště – Bilance polistopadové prózy olomouckého historika Lubomíra Machalu. Vymenovať mimoriadne počiny desaťročia je neľahká úloha pripomínajúca výročné ankety, napriek tomu sa pokúsim o stručný prehľad autorov a kníh, ktoré stoja za pozornosť a môžu patriť do pomyselnej prvej literárnej ligy. Nová prozaická tvorba V próze spája Michal Viewegh schopnosť baviť i čosi povedať a vďaka tomuto nadaniu je bezkonkurenčne najúspešnejším autorom spomedzi tých, ktorých môžeme zaradiť medzi slovesných tvorcov (i keď má z neho časť českej literárnej kritiky vyrážky). Stálicami sú Jiří Kratochvíl (za majstrovské dielo sa dá považovať jeho útly román Avion) a Petr Šabach. K nim sa v posledných niekoľkých rokoch pripojil Václav Kahuda (vrcholom jeho tvorby je introspektívny román Houština), Miloš Urban ako výrazne spoločensky angažovaný – v zmysle politických posolstiev svojich próz – autor, ktorého „gotický román“ Sedmikostelí už berlínsky Rowohlt kúpil nielen pre nemecké vydanie, ale mieni ho predávať i do ďalších krajín, čerstvá hviezda Emil Hakl nadväzujúci na haškovsko-hrabalovskú historkovitosť i pohľad zdola (poviedky Konec světa, román Intimní deník Sabriny Black), z undergroundu vychádzajúci Jáchym Topol sa uviedol postmodernistickou litániou Sestra, ale začína byť zreteľné, že i on mieri do pokojnejších rozprávačských polôh (novela Noční práce). Iva Pekárková je očividne na čele otvorených ženských spovedí, k mimoriadnym knihám patrí Rok perel Zuzany Brabcovej, Alexandra Berková vydala v roku 2000 zrejme svoju najlepšiu novelu Temná láska, nenápadne vstúpila medzi výnimočných prozaikov Irena Dousková, naposledy poviedkami Doktor Kott přemítá, podobne prekvapil Michal Ajvaz fantazijným Zlatým věkem. A až tento rok (2002) vyšiel skutočný, prozaickou múzou pobozkaný román o českej druhej polovici 20. storočia Osvobozené kino Mír – jeho prvé riadky začal písať Ladislav Pecháček už koncom 80. rokov. Dopúšťam sa nespravodlivosti, ak nemenujem ďalších autorov Ludvíkom Vaculíkom počnúc a Vlastimilom Třešňákom končiac, ktorých knihy stoja prinajmenšom za zmienku, ale myslím si, že i tento malý zoznam, ako isté základné odporúčanie i svedectvo o pomyselnom bohatstve novej tvorby, stačí. Blahodarný účinok otvorenia spoločnosti Vymenovávať básnikov a básnické zbierky je ešte zložitejšie, s rizikom a obavou, že som nespravodlivo vynechal preukázateľný počin, pokúsim sa len o nesúrodý osobný výber mien a titulov: Pavel Šrut (Zlá milá), Jiří Gruša (Grušas wacht am Rheim), Ivan Wernisch (Cesta do Ašbachu neboli Pumpke a dalajlámové, Bez kufru se tak pěkně skáče po stromech neboli Nún), Petr Hruška (Obývací nepokoje), Bogdan Trojak (Kuním štetcem), Marian Palla (Kdyby byl krtek velkej jako prase), Vít Slíva (Bubnování na sudy), Viola Fischerová (Matečná samota), František Dryje (Mrdat), Lubor Kasal (Hladolet), Jiří Žáček (Idioti mají přednost), Petr Hrbáč (Studna potopeného srdce, Podzemní hvězda), Jiří Dynka (Minimální okolí mrazícího boxu, Sussex Superstar), Vít Kremlička (Prozatím), Roman Szpuk (Vězňova oblaka), Viktorie Rybáková (Dům sněžné sovy, Steskem Luny Srpek Měsíce). Atď, atď. K poézii ešte dve poznámky: 1. Najmä medzi dnešnými tridsiatnikmi a štyridsiatnikmi vznikala v poslednej dekáde poézia prekvapivej tematickej i formálnej šírky, otvorenie spoločnosti malo na básnické nadýchnutia nesporne blahodarný účinok, zreteľný predovšetkým v tvorbe poetiek. 2. Pre nastolenie prirodzených pomerov medzi českými básnikmi i pre atmosféru celého literárneho života mali v rokoch 1996 – 2000 určujúci význam básnické stretnutia na hrade Bítov, ktoré organizoval básnik a vydavateľ Martin Pluháček (Reiner) a básnik a bítovský kastelán Jiří Kuběna. Tí najmladší si doslova podávali ruky s legendami Ivanom Divišom či Ladislavom Novákom a ďalšími, ktorí už odišli. V inej podobe v tejto unikátnej organizátorskej práci Pluháček pokračuje od roku 2001 usporadúvaním medzinárodného festivalu Poezie bez hranice v Olomouci. Európsky formát českých filozofov Staronovú kategóriu vrátili do českej literatúry filozofi a ďalší esejisti. Úvahy Karla Kosíka, Václava Bělohradského, Miroslava Petříčka, Jana Kellera, Františka Koukolíka, Stanislava Komárka, Benjamina Kurasa, Ivana M. Havla, Egona Bondyho (na ktorého si však môže robiť oprávnený nárok po jeho presídlení do Bratislavy i literatúra slovenská) a iných patria do súčasnej českej literatúry rovnocenne s prózou či poéziou – ich rozjímanie o svete sa odohráva v európskom kontexte i formáte. Netrúfam si vybrať jediný nový dramatický text z českých javísk, ktorému by pristal prívlastok mimoriadny, čo je paradoxným protikladom stavu českého divadla – rozohralo sa k veľkým výkonom a niektorí režiséri by určite uspeli aj inde v Európe. Smrť zabránila takýmto kariéram Petrovi Scherhauferovi (ten začiatkom 90. rokov režíroval v Nemecku) a Petrovi Léblovi, J. A. Pitínský by sa mohol postaviť vedľa švajčiarskeho Christopha Marthalera a Vladimír Morávek už údajne dostal prísľub z Francúzska. Pôvodná tvorba sa väčšmi sústreďuje na naplnenie potrieb jednotlivých súborov, koniec koncov i divadlo samo vytvára popri už existujúcich scénach nové formy, vznikajúce ad hoc a viac už neopakované predstavenia či akcie pre najrôznejšie festivaly tvoria dnes výraznú vetvu českého divadelného života. Literatúra menšinovou záležitosťou Vplyv či dosah na život českej spoločnosti má však literatúra pramalý. Rolu svedomia národa zlikvidovala postmoderna a nik o takéto jej postavenie už, zdá sa, nestojí. Čitateľské masy presunuli svoj záujem na časopisy a popri zahraničných hviezdach typu Collinsovej patria medzi najpopulárnejšie tituly triviálne texty Haliny Pawlowskej alebo rozhovory so známymi hercami a herečkami. Všeobecný vkus určuje šoubiznis. Literatúra v pravom slova zmysle, teda umelecká tvorba, sa stala menšinovou záležitosťou. V prvej polovici 90. rokov to bol pre autorov i náročnejších čitateľov šok. Sympatické je, že najmä nastupujúci spisovatelia sa s touto skutočnosťou dnes vyrovnávajú priamočiaro a rátajú s tým. Komerčné prostredie vnímajú ako realitu, niektorí podľahnú, iní si udržia dištanc a zachovajú autenticitu vlastnej tvorby. Vyjadriť sa na tieto témy presnejšie by zaváňalo čírou špekuláciou. Česká literatúra svedčí o pomeroch v prvom desaťročí Českej republiky akosi mimovoľne, nie vrcholnými výkonmi, ale tým, ako žije. Vychádza toľko kníh ako nikdy v histórii českej kultúry, tvorba samotná sa postupne sťahuje na sieť sietí, literárne časopisy živoria a vydavatelia pôvodnej i prekladovej beletrie svojím počinom začínajú dávať podobu bibliofílií či akýchsi užitých artefaktov – napríklad novelu Miloša Urbana Paměti poslance parlamentu (pravda, autorov asi najmenej vydarený spis) vybavilo vydavateľstvo Argo úpravou pripomínajúcou veľkú škatuľku zápaliek. Vrátane veľkej zápalky. -

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984