Rezbárov dom

Cez mraky presvitalo slnko. Bolo nízko nad strechami domov. V úzkych uličkách pri hradbách sa stmievalo. Nad holým dubom sa zlietali vrany. Škriekali. Joachim zapálil lampáš. Vyšiel na dvor. Spustil vedro do studne. Počul, ako sa dotklo vody. Oprel sa o zdravú nohu. Pri studni stáli prázdne nádoby.
Počet zobrazení: 1557

Cez mraky presvitalo slnko. Bolo nízko nad strechami domov. V úzkych uličkách pri hradbách sa stmievalo. Nad holým dubom sa zlietali vrany. Škriekali. Joachim zapálil lampáš. Vyšiel na dvor. Spustil vedro do studne. Počul, ako sa dotklo vody. Oprel sa o zdravú nohu. Pri studni stáli prázdne nádoby. Studňa bola hlboká, ťahal. Vedro položil na úzky kamenný lem. Vo vedre plávala žaba. – Hoď ju psom, pohrajú sa, – ozval sa Tadeáš. Joachim zdvihol vedro, pomaly ho spustil do studne. Začalo snežiť. – Chcel som sa napiť, – povedal Tadeáš. – Pri bráne je cínová nádoba, – zamrmlal Joachim. – Z tej pije majster, – povedal Tadeáš. Joachim odniesol prázdne nádoby do domu. Položil ich k dverám. Našiel metlu z brezových prútov. – Išiel si po vodu, – povedala Margita. – Skrehli mi prsty, – vyhováral sa Joachim. Vrátil sa na dvor. Bol plný snehu. V niektorých domoch hádzali sneh do studní. V zime bolo v nich málo vody. Joachim to nerobil. Paulus mal najhlbšiu studňu v meste. Do kuchyne vošiel Tadeáš. Z hrnca na peci vystupovala riedka para. – Dal by som si teplú polievku, – povedal. – Varí sa, ešte nie je čas, – ozvala sa Margita. Stál, nohy mal rozkročené, z mieška vybral jablko. Bolo červené ako čerstvá krv jahňaťa. – Už si skončil? – spýtala sa Margita. – Chcel som ťa vidieť, – povedal Tadeáš. Margita priložila na oheň. Miestnosť osvetľovali iba jeho plamienky. Tadeáš sa priblížil k dievčaťu. Podal mu jablko. – Odkiaľ ho máš? – spýtala sa Margita. – Ukradol som ho na trhu, – žartoval Tadeáš. – Neverím, kat by ti odťal ruku, – povedala Margita. Tadeáš chytil dievča okolo pásu. Držal ho pevne, nemohlo sa pohnúť. Z ruky mu vypadlo jablko. Kotúľalo sa po dlážke. – Nerob to,– povedala Margita. Dýchala prudko, do tváre jej udrela krv. – Chceš to, viem, že to chceš, – zamrmlal. Rukou sa jej dotkol úst. Bruškom prsta jej prešiel po perách. Spomenul si, že to skúšal aj u Sabíny, ale ona to nechcela. – Nájdu nás, otec ma vyženie, – povedala. Na schodoch sa ozvali kroky, boli neisté, pomalé. Začalo fúkať. Vietor otvoril dvere. Do kuchyne vmietol chumáče snehu. Joachim pribuchol dvere. Vietor mu odniesol čiapku. Tancovala medzi vločkami v ovzduší. Tadeáš sa ponáhľal do dielne. Rozknísali sa zvonce. Ich zvuk sa miešal s kvílením vetra. Do kuchyne vošiel Paulus. V šere mal sinavú tvár. Ťažko dýchal. – Zabudla som vyniesť sviece, – povedala Margita. – Najeme sa, potom začnem pracovať, – ozval sa Paulus. – Počuješ to?– spýtala sa Margita. – Fúka, naozajstná zima,– povedal Paulus. Stiahol si čiapku na čelo, prešiel cez dvor. V zadnej dielni sa svietilo, ozývali sa dláta. Tovariši pracovali zohnutí nad kladami dreva. Dvaja z nich pripravovali širokú dosku. Bola hrubá, takú potrebovali na reliéf. Na stene viseli papiere s nákresmi, označené Paulusovým znakom. Pri každej klade ležalo hniezdo stružlín, šuchotali pod nohami rezbára. Uprostred dielne, na kamennom schode horeli štyri fakle. Kvapkala z nich smola. Nad schodom bol široký, okrúhly komín. V noci, keď nehoreli fakle, sedela Margita na schode pod komínom, pozerala na hviezdy. V zime boli jasné, chveli sa od chladu. Jednostaj sa jej zdalo, že sa ako jemný, ligotavý prach začnú sypať do komína. Vtedy mimovoľne vystrela dlane. Paulus zastal pri Tadeášovi. – Chcel si vyrezávať sochu, – povedal. – Vyrezával som aj u Stwosza. – Bol spokojný s tvojou prácou? – spýtal sa Paulus. – Ak nebol spokojný, začal som odznova. – Mal toľko dreva? – Vtedy nevyrezal do sochy svoj znak, – povedal Tadeáš. Majster sa zohol, odfúkol stružliny. Dlaňou prešiel po obline, nechal ju položenú na dreve. – Už to nechaj! – povedal. – Iba dnes som začal! – zvolal Tadeáš. – Máš neistú ruku. – Bol som v krčme, pil som do noci. – Drevo sa ti vzpiera, nevšimol si si to? – Hovoríš, ako keby bolo živé, akoby potrebovalo kantár. Paulus mlčal, rukou si prešiel po brade. Zdvihol uhlík, urobil čiaru na dreve. – Nie, kantár nie, pevnú ruku, – povedal. Vyšiel z dielne. Večeradlo bolo prázdne, sadol si za stôl. Margita priniesla misky. – Zapáliť sviecu? – spýtala sa. – Zapáľ, rozhorí sa plamienok, nebudem tu sám, – povedal Paulus. Hlavu si položil do dlaní, prižmúril oči. Premohol ho spánok. Snívalo sa mu, že v náručí drží novorodeniatko. Bolo bosé, iba v ľanovej košeli. Rovnaké, ako socha z oltára Narodenia Pána. – Už som ťa stretol, vtedy ráno na rínku! – vykríkol. Dieťa sa usmialo. Vystrelo bacuľaté rúčky, malo ružové dlane. – Bál som sa, že je ti zima, – povedal. – Nevýslovne som sa preľakol. Pohladil dieťa po líci. Pripomínalo mu farbu zrelej broskyne. Takej, aké si kupoval koncom leta, dole na juhu. Videlo sa mu neobyčajne krásne. – Stratilo si sa mi, nerozumel som ti, – šeptal. Dieťa malo modré oči, široké zreničky. Pozrel sa lepšie, zahliadol v nich svoju starú, schalbanú tvár. – Teraz viem, že som ťa mohol vidieť iba okamih, – povedal. Priletel kuvik. Sadol na dub, jediný strom na dvore. Cez okno presvitalo svetlo z Margitinej izby. Vošiel Joachim, potriasol ho za plece. Na kabáte mal chuchvalce snehu. – Prečo si ma zobudil? – spýtal sa Paulus. – Na dube sedí kuvik, psi sa idú odtrhnúť z reťazí. – Mal si hodiť kameň! – zvolal Paulus. – Všetko je prikryté snehom, – povedal Joachim. – Prečo si vybral môj strom? – ozval sa Paulus. – Bojíš sa, že privolá smrť? – spýtal sa Joachim. – Vidíš mi na tvári strach? – odvrkol Paulus. – Nie, to nie, – povedal Joachim . – Mám veľa práce. Budem robiť do rána. – Otec zabil v zime kuvika, – povedal Joachim. – Mal pevnú ruku, aj ty si mocný, máš silu po ňom. – Urobil to, lebo chcel žiť. – Bál sa o vtáčiky zo stromov okolo vášho domu, – povedal Paulus. – Máš pravdu, urobil to v noci, – zamrmlal Joachim. – Smrť chodí po krčmách, žobre, – ozval sa Paulus. – Všetci vravia, že ju zavolá hlas kuvika. – Stretol som novorodeniatko. Má väčšiu moc, ako nočný vták. Iba teraz otvoril oči, videlo sa mu, že v miestnosti je oveľa viac svetla, ako môže vydať jediná svieca. V kúte pri dverách šramotila myš. Paulus si priložil ukazovák na ústa. Obaja mlčali. Myš stíchla a Paulus sa rozosmial. – Čaká na večeru, – povedal. – Večeriame spolu, nemôže byť prvá, – ozval sa Joachim. Psi hlasno brechali. Štekot sa zlieval s kvílením vetra. Začali prichádzať tovariši. Zohrievali si dlane pri peci. Pohybovali prstami ako hudec na píšťalke z baranej kosti. – Chvála ti Bože! Dobrý večer, majster!– volali. Všetci si posadali k stolu. Margita priniesla polievku, cínový hrniec položila do stredu stola. Rozdala drevené lyžice. Myš stíchla, vo večeradle sa ozývali unavené hlasy stolovníkov. Začali jesť, hlasno mliaskali. Vymýšľali si príbehy z ciest, lámali z chleba a bochník si podávali okolo stola. Dojedli odrazu. Prvý vstal Paulus, zamieril k dverám. Tovariši ho nasledovali. – Pokojnú noc, majster! – volali. – Aj vám, aj vám! – mrmlal Paulus. Joachim pribuchol dvere. Na dvore sa ozývala večerná pieseň. Tovariši sa rozchádzali pomaly. V chyži zostal Tadeáš, opäť sa ozvala myš. Zreteľne ju počul. Vstal. Urobil niekoľko krokov. Išiel nečujne. – Dnes mi neujdeš, – povedal. Bol celkom blízko pri myši, svietili jej drobné oči. Striehol. Do večeradla vošla Margita. Zastala pri dverách. Videla, ako sa postava Tadeáša pomaly mení na šelmu. Akoby mu po tvári, šiji a ramenách stekala hustá, lesklá tekutina, po ktorej zostala, ligotavá srsť. Šelma bola pripravená skočiť, napriamila pazúry. Margita chcela vykríknuť, ale v tej chvíli jej kŕč stisol hrdlo. Dlaňou si prikryla oči. Tadeáš stál pred dievčaťom, v ruke držal myš. – Chytil som zlodejku, kradla z nášho jedla. – Zbierala omrvinky pod stolom, – povedala Margita. – Chcela zničiť majstrove nákresy. Neišlo jej o zvyšky jedla. – Viem o nej všetko, je tu od jesene, – povedala Margita. Myš pišťala, zvíjala sa v Tadeášových prstoch. Tovariš stisol prsty. Myš zostala visieť nehybne v jeho ruke. Otvoril dvierka na peci. – Zhorí v ohni, ako každý, kto zhrešil, – povedal. Margite stekala slza po líci. Tadeáš si utrel ruky do zástery. Mliaskal, akoby mu na jazyku zostali zvyšky večere. – Kto si ? – spýtala sa Margita. – Tadeáš, majstrov tovariš, – odpovedal. Zvliekol zásteru, hodil ju do kúta. Podišiel k Margite, nastavil dlane. – Poď! Nemôžem sa dočkať, – povedal. Držal ju za ramená, keď sa prestala vzpierať, otvoril dvere a podal jej ruku. Vyšli na dvor. Ozvali sa psi. – Kam ma vedieš? – spýtala sa Margita. – Iba sem, pod dub, – povedal tovariš. – Kuvit, kuvit, – ozvalo sa v korune stromu. Tadeáš oblapil Margite prsia. Stál za dievčatiným chrbtom a tvárou jej hladil vlasy. – Nie, nie, – ozvala sa Margita. – Keby svietil mesiac, žiarila by každá snehová vločka, – povedal Tadeáš. – Je mi zima, – ozvala sa Margita. Teadeáš chytil Margitu za ruky a dúchal jej do dlaní. Zapotácali sa, spadli do snehu. Tadeáš vyhrnul dievčaťu sukňu. Z oblohy sa sypal sneh. Fúkalo a na dvere sa kyvotali zvonce. V okne Paulusovej izby sa stmievalo. Ubúdalo zo svitu, postupne ako hasli sviečky. Keď okno zostalo temné, poslednýkrát sa ozvalo dláto. Kuvik zatrepotal krídlami. Odletel. Tadeáš vstal, Margita si stiahla sukňu na kolená, ticho plakala. Pery mala sinavé od zimy. – Bolo to krásne, – povedal Tadeáš. – Nikdy som pri tom nezažil to čo dnes. Prestalo snežiť. Sneh bol biely a čistý ako múka v mlyne, keď zastalo mlynské koleso. Tadeáš ho nabral do dlane, umyl si tvár. Madgalena prešla okolo tovariša, privrela dvere, vošla do kuchyne a zastala pri stole. Kľakla na kamennú dlážku. Posadila sa na päty. Na stole ležalo červené jablko. Joachim priniesol sviecu, položil ju k jablku. – Nespíš? – spýtala sa Margita. – Vieš, že chodím spať posledný, – povedal Joachim. -

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984