Reklama
Reklama

Koloman Sokol očami Tibora Huszára

„Sokol nepotrebuje Picassa na to, aby bol veľký,“ povedal na adresu slovenského výtvarníka Pablo Picasso. Matuška, keď Koloman Sokol odišiel v roku 1948 z Československa, napísal, že Slováci si svojich veľkých vážia iba ak v hrobe. V prípade rodáka z Liptovského Mikuláša, ktorý 12. decembra oslávil v ďalekom Tuscone sté narodeniny, to, našťastie, nie je pravda.
Počet zobrazení: 1294

„Sokol nepotrebuje Picassa na to, aby bol veľký,“ povedal na adresu slovenského výtvarníka Pablo Picasso. Matuška, keď Koloman Sokol odišiel v roku 1948 z Československa, napísal, že Slováci si svojich veľkých vážia iba ak v hrobe. V prípade rodáka z Liptovského Mikuláša, ktorý 12. decembra oslávil v ďalekom Tuscone sté narodeniny, to, našťastie, nie je pravda. Po dlhých rokoch začína tomuto umelcovi, vyznačujúcemu sa expresívnym výrazom, tvrdou a drsnou technikou grafických listov a kresieb odzrkadľujúcich najmä sociálne motívy, splácať svoj dlh aj Slovensko. Tibor Huszár spoznal Kolomana Sokola hneď po príchode do Ameriky. „Mal som odporučenie od Vlada Húsku, ktorý bol šesť rokov československý kultúrny atašé vo Washingtone. Jeho otec bol spolužiakom Kolomana Sokola, bývali spolu na Štefánikovej koleji v Prahe.“ Koloman Sokol mu ochotne poukazoval svoje veci. Po tejto prehliadke grafických listov a kresieb prišla reč aj na to, čo robí Tibor Huszár. „Som fotograf, odpovedal som. On na to, že čo fotím? Mal som so sebou svoje portfóliá, popozeral si ich spolu so svojou ženou Lydkou. Keď skončil, pozrel sa na mňa a povedal: Vy tak fotíte, ako ja maľujem.“ To bol podľa Huszára osudový moment, akoby sa v tom okamihu pretrhla akási bariéra. Tak sa začala s Kolomanom Sokolom veľmi úzka osemročná spolupráca. Sokol žil najprv v Biah Mahr, po úraze manželky sa presťahovali do Arizony do Tusconu. „Jedného dňa mu hovorím, urobím o tebe knihu,“ začína objasňovať okolnosti zrodu knihy o Kolomanovi Sokolovi, ktorá vyšla v roku 1999 po slovensky i po anglicky Tibor Huszár. „Chcel som, aby sa Sokol dostal na americký i svetový trh, pretože patrí k najväčším žijúcim svetovým maliarom.“ Veľa ľudí sa ho pýta, či sa mu oplatilo urobiť tú knihu. Odpovedá im, že je veľa povolaných a málo vyvolených. „A ja som bol vyvolený na to, aby ma Koloman Sokol prijal, stal som sa jeho najdôvernejším priateľom a urobil o ňom knihu. To nie je o peniazoch. Ja milujem Kolomana Sokola. Dvanásteho decembra sa dožil sto rokov. Je to úžasný pocit prežiť s niekým, kto je skutočným umelcom, istý čas,“ dopĺňa Huszár. Koloman Sokol začínal svoju životnú cestu ako údenársky učeň v Košiciach. Tam ho objavil lekár, ktorý videl jeho kresby na stene. Začal chodiť do večerných kurzov v grafickej škole Eugena Króna. Odtiaľ viedla jeho cesta do Bratislavy na súkromnú maliarsku školu Gustáva Mallého, odtiaľ do Prahy na Akadémiu výtvarných umení. Vďaka mimoriadnemu talentu získal mladý umelec štipendijný pobyt v Paríži, kde sa zoznámil s mnohými významnými osobnosťami, i Pablom Picassom. V roku 1937 odchádza na pozvanie mexickej vlády do Mexico City, kde ho na Škole knižných umení poverili vedením katedry grafiky. „Sokol tam pôsobil šesť rokov a ovplyvnil celú latinskoamerickú kultúru. Za tých pár rokov dostal všetky glorifikácie, ktoré môže živý človek dostať od Mexika. Keby Lydka, jeho žena nebola ochorela, dnes je Koloman Sokol živý Picasso. Mexičania by ho ním urobili,“ dopovedá okolnosti Sokolovho mexického pobytu Tibor Huszár. V roku 1946 ponúkla Kolomanovi Sokolovi československá vláda profesúru v Prahe. Vrátil sa. No nie nadlho. „Do Paríža pomohol Sokolovi vycestovať Ladislav Novomeský. Vybavil mu cestovnú doložku, hoci vedel, že sa nevráti. Koloman Sokol odišiel do Paríža v roku 1948, kde sa na belgickom veľvyslanectve vzdal československého občianstva,“ hovorí známy fotograf. Odtiaľ odchádza aj s celou rodinou do Spojených štátov. „Koloman Sokol nemá dodnes americké občianstvo, nemá americký pas. Žije načierno v tejto krajine od roku 1948 a maľuje svoje pocity. Nemal dílera, galeristu, nepredával svoje obrazy.“ Postoj umelca, ktorý bol tak sústredený na svoje dielo, že všetko ostatné bolo pre neho nepodstatné. Predsa však, z čoho žila jeho rodina? „Z dôchodku manželky, ktorá bola tiež maliarka a učila na súkromnej univerzite v Greenmore. Okrem toho Sokol vychovával syna Georga, ktorého viedol k tenisu. Každý deň s ním hrával 5-6 hodín tenis, v roku 1960 ho priviedol k titulu juniorského majstra Spojených štátov. Boli chudobná rodina a na základe tenisu si mohol George vybrať univerzitu, na ktorej mohol študovať. Vyštudoval medicínu na Michigenskej univerzite. Keď skončil univerzitu, tridsať rokov robil v jednej dedine Ajo pri mexickým hraniciach. Bola to banícka dedina, kde dolovali striebro. Práve tu vidieť obrovské sociálne zázemie a cítenie, ktoré zdedil po svojom otcovi. Koloman Sokol vyšiel z nesmiernej chudoby a nikdy nezbohatol, napriek tomu, že je veľmi bohatý svojou tvorbou,“ objasňuje Huszár život umelca, ktorý prežil svoj údel v dolných rebríčkoch sociálneho postavenia. Osud sa s Kolomanom Sokolom kruto zahral už ako s dieťaťom. Matka ho spolu s jeho súrodencami zanechala na chladnej novembrovej stanici vo Važci. Po rokoch, keď študoval na akadémii v Prahe, sa s ňou stretol. „Nevyčítal jej nič, lebo k tomu, čo urobila, ju prinútila chudoba. Ale nezabudol a nesmierne ho to poznačilo na celý život,“ tlmočí osud umelca Huszár. Kniha o Kolomanovi Sokolovi je čisto kunsthistorická. Tibor Huszár nahrával svoje rozhovory so Sokolom na kameru a spolu s Eugenom Gindlom ich spracovali do literárnej podoby. Koloman Sokol však nesúhlasil s ich publikovaním, aby nimi nikomu zo svojej rodiny žijúcej na Slovensku neublížil. Tibor Huszár sa napriek tomu nevzdal myšlienky na novú knihu o veľkom umelcovi: „Chcel by som urobiť knihu ilustrovanú svojimi fotografiami, aby, čitateľ po prečítaní pochopil, kto bol Koloman Sokol. Aký je to génius, prečo je taký, aký je.“ Dôverné priateľstvo Kolomana Sokola a Tibora Huszára pretrvalo aj po fotografovom návrate na Slovensko. Nie je možné uprieť mu podiel na navrátení Kolomana Sokola našej kultúrnej verejnosti. Po dlhých rokoch mlčania sa tak postupne Koloman Sokol – nenápadný fenomén výtvarného umenia 20. storočia vracia aj na Slovensko. -

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama