Pravda a propaganda

Ľudstvo dodnes fascinuje katastrofa jednej z najväčších lodí sveta – Titanicu. Lenže kým pri tejto katastrofe zohrali, popri ľudskej nedbalosti, najväčšiu úlohu prírodné sily, katastrofa Lusitanie bola súčasťou inej kataklizmy, za ktorú výlučne niesli vinu ľudia – prvej svetovej vojny. Nad touto tragédiou stále visí niekoľko otáznikov
Počet zobrazení: 1846

Ľudstvo dodnes fascinuje katastrofa jednej z najväčších lodí sveta – Titanicu. Lenže kým pri tejto katastrofe zohrali, popri ľudskej nedbalosti, najväčšiu úlohu prírodné sily, katastrofa Lusitanie bola súčasťou inej kataklizmy, za ktorú výlučne niesli vinu ľudia – prvej svetovej vojny. Nad touto tragédiou stále visí niekoľko otáznikov. Ekonomika oboch hlavných protivníkov, Nemecka i Veľkej Británie, závisela od dovozu surovín zo zámoria. Samotné britské vojenské loďstvo bolo silnejšie ako spojená sila vojenského loďstva Centrálnych mocností. Straty britského loďstva boli pomerne malé a výkonná vojenská výroba ich dokázala rýchlo nahradiť. Kým sa nemecké pokusy o blokádu Britských ostrovov ukázali ako neúspešné, Britom sa podarilo uzavrieť prístupy do nemeckých prístavov, kam len zriedka prekĺzla nejaká loď. Postoj USA Spojené štáty americké boli spočiatku jedinou svetovou mocnosťou, ktorá stála mimo konfliktu. Americká vláda sa niekoľko ráz pokúsila vystúpiť v úlohe sprostredkovateľa mieru, no jej návrhy obe strany zamietli. Mocnostiam Dohody by sa skôr hodilo, ak by sa USA zapojili do vojny na ich strane. Toto úsilie malo zo začiatku jediný výsledok, formálne neutrálne USA začali predávať vojenský materiál najmä Veľkej Británii. Realisticky zmýšľajúca časť nemeckých vládnucich kruhov sa najprv usilovala nedať USA zámienku na vstup do vojny. No nemecké velenie sa pokúsilo narúšať prísun surovín a vojenského materiálu z USA tým, že ponorky začali potápať britské obchodné lode. Britské velenie obchodné lode vyzbrojilo a dalo príkaz, aby sa začali brániť paľbou alebo sa mali pokúsiť naraziť do ponorky. Navyše Briti prikázali kapitánom, aby na lodiach vztyčovali zástavy neutrálnych štátov. Keď nemecké velenie zistilo, že nielen obchodné lode, ale aj parníky určené na prepravu osôb dopravujú z USA vojenský materiál, vyhlásilo od 4. februára 1915 tzv. neobmedzenú ponorkovú vojnu. Vody okolo Britských ostrovov a Írska vyhlásilo za oblasť vojenských operácií, kde bez výstrahy potopí každú loď. Bezpečnosť nemala byť zaručená ani posádke, ani cestujúcim. Pretože Briti, ako sme už spomenuli, používali často zástavy neutrálnych štátov, aj ich lode sa ocitli v nebezpečenstve. Nemecko riskovalo, že potopenie amerického plavidla, či smrť amerických občanov popudí USA natoľko, že vstúpia do vojny. Vyhlásenie neobmedzenej ponorkovej vojny vyvolalo, samozrejme, americké protesty. Vláda USA žiadala voľnosť pohybu pre americké lode i občanov. Nemecká vláda prisľúbila, že nebude útočiť na lode s americkou zástavou, a dokonca vyjadrila ochotu zastaviť ponorkovú vojnu, ak bude Veľká Británia rešpektovať medzinárodné námorné právo. Pokus prezidenta Woodrova Wilsona o sprostredkovanie znova stroskotal. Nemecké velenie asi nepredpokladalo, že britské opatrenia, ktorých pôvodcom bol lord admirality Winston Churchill, majú za cieľ zatiahnuť USA do vojny. Nepochopením tejto taktiky získalo Nemecko pred svetovou verejnou mienkou imidž krutého barbara. Lusitania a Cunardova prepravná spoločnosť Podľa údajov z brožúry, ktorú uverejnila britská admiralita už v roku 1915: „Po celú dobu od roku 1840 mala Cunardova paroplavebná spoločnosť tesné vzťahy k britskej vláde. Čas od času dochádzalo k dôležitým dohodám a jedna vôbec nie bezvýznamná dohoda bola uzavretá v roku 1902. Spoločnosť vtedy súhlasila s výstavbou dvoch veľkých parníkov a ďalej s tým, že všetky jej lode budú k dispozícii vláde v prípade potreby, a zároveň s tým, že spoločnosť trvalo ostane britským podnikom. V dôsledku tejto zmluvy boli vybudovaný po celom svete preslávený námorný obry Lusitania a Mauretánia. ... Hoci v auguste 1914 vypukla vojna a britská vláda ju mohla podľa dohody z roku 1902 prevziať, loď nikdy neopustila svoje miesto medzi plavidlami paroplavebnej spoločnosti Cunard... Dnes Lusitania leží na morskom dne, hoci jej meno ostane trvalým pomníkom zverstiev rasy, ktorá presiakla divošstvom a ktorej krvežíznivosť nepozná hranice.“ V tejto brožúre sa priznáva zaujímavá okolnosť – britská vláda umožnila postaviť veľkú loď, no za vojny ju neprevzala, hoci sa tak dohodla. Vyplýva z toho však otázka, či Lusitania ako súkromná loď neplnila isté úlohy vlády. Premávala predsa cez Atlantický oceán medzi Veľkou Britániou a USA a mohla napríklad prepravovať kontraband, okrem surovín aj zbrojný materiál. Nestali sa tak cestujúci na lodi vlastne rukojemníkmi? Činnosť kapitána Franza von Papena Prístav v New Yorku poskytoval vhodné podmienky na činnosť nemeckej i britskej tajnej služby. Kozmopolitný charakter mesta, silná a aktívna nemecká i írska menšina vytvárali podmienky pre nemeckú tajnú službu, ktorú viedol vojenský pridelenec na nemeckom veľvyslanectve Franz von Papen. Ten istý Papen, ktorý v neskoršom období ako kancelár otvoril cestu Adolfovi Hitlerovi k moci. Kým Papenova činnosť sa Berlínu zdala priveľmi umiernená, u Američanov bol čoraz menej populárny. Svojím vystupovaním a výzorom pôsobil ako stelesnenie prušiackeho dôstojníka. On sám považoval Američanov za primitívnych neotesancov, ktorých jediným životným záujmom je zisk. Papen na rozdiel od berlínskej mienky až taký umiernený nebol. Najmä v Kanade organizoval za pomoci írskych a nemeckých prisťahovalcov sabotáže, dal položiť niekoľko bômb na britské obchodné lode. Sieť agentov mal aj v lodiarskych spoločnostiach, menovite v Cunardovej. Keď Nemecko vyhlásilo tzv. neobmedzenú ponorkovú vojnu, predstavitelia nemeckej menšiny v USA si uvedomili, že to ohrozuje záujmy ich bývalej vlasti. Americká vláda totiž oznámila nemeckej, že ak v dôsledku nemeckých operácií zahynú americkí občania, nemecká vláda bude pohnaná k zodpovednosti. Dvadsiateho apríla 1915 sa zišli predáci nemeckej menšiny v New Yorku, aby posúdili, či sa dá niečo urobiť pre odvrátenie tohto nebezpečenstva. Podarilo sa im zistiť, že 1. mája 1915 vypláva z newyorského prístavu loď Lusitania, a rozhodli, že ešte pred jej vyplávaním uverejnia v amerických novinách varovanie v podobe inzerátu. Keď predstaviteľ newyorských Nemcov zatelefonoval o tomto zámere Papenovi, ten mu povedal, aby inzerát uverejnili v mene nemeckého veľvyslanectva. Ten znel: „OZNÁMENIE! Cestujúcim, ktorí majú v úmysle nalodiť sa k plavbe cez Atlantik, sa pripomína, že medzi Nemeckom a jeho spojencami a Veľkou Britániou s jej spojencami existuje vojnový stav; že vojnové pásmo zahŕňa vody obklopujúce Britské ostrovy; že v súlade s upozornením, ktoré vydala cisárska nemecká vláda, plavidlá plávajúce pod zástavou Veľkej Británie alebo jej spojencov vystavujú sa v týchto vodách nebezpečenstvu zničenia; že cestujúci, ktorí sa budú plaviť vo vojnovom pásme na lodiach Veľkej Británie alebo jej spojencov, robia tak na svoje vlastné nebezpečenstvo. Cisárske nemecké veľvyslanectvo Washington, D.C., 22.apríla 1915“. Keď nočný redaktor denníka New York Sun dostal text inzerátu, zavolal na ministerstvo zahraničných vecí. To odporučilo inzerát neuverejniť. Potom zavolal do agentúry United Press, aby upozornila všetky noviny uverejňujúce inzerciu, že ministerstvo zahraničných vecí zakázalo uverejňovať inzerciu zastupiteľských úradov krajín, ktoré sú vo vojnovom stave. Papenova inciatíva mala teda opačný účinok. Inzerát vyšiel iba v novinách Des Moines Register. Na osud Lusitanie mala vplyv aj Papenova sabotážna činnosť. Podarilo sa mu preniknúť do továrne, ktorá vyrábala špeciálne kontajnery na strelnú bavlnu. Tá tvorila časť nákladu Lusitanie dopravovaného do Veľkej Británie. Zástupcovia Cunardovej spoločnosti rozhodli, že sa naloží do obyčajných debien. Podľa zistenia agenta pracujúceho pre veľvyslanectvo Rakúska-Uhorska jej malo byť 600 ton. Mimochodom, strelnú bavlnu môže priviesť k výbuchu aj nasiaknutie morskou vodou. Strach a prekvapenie kapitána Schwiegera Kapitán poručík Walter Schwieger bol veliteľom ponorky U-20. Za svojho pôsobenia získal niekoľko skúseností. Napríklad, že prvé nemecké torpédo zväčša nedokázalo napadnutú loď potopiť. Väčšina veliteľov ponoriek preto dávala prednosť vylodeniu sa na hladinu a paľbe z diel. Schwieger si v lodnom denníku zaznamenal, že jeho torpéda boli prakticky neúčinné voči lodiam, ktoré mali prepážky vodotesné a riadne uzatvorené. Pri jednej z plavieb Schwieger bez varovania napadol nemocničnú loď. Nepodarilo sa mu ju však potopiť. Svoj útok odôvodňoval tvrdením, že plávala z Veľkej Británie, a preto nemohla viezť ranených. Pri predchádzajúcich výpravách chcel Schwieger dodržať princípy medzinárodného práva, no loď, ktorej chcel umožniť evakuáciu cestujúcich, úmyselne narazila do jeho ponorky a domov sa vracal nielen s poškodeným periskopom, ale vždy, keď sa ponoril, voda prenikala cez spoje plátov, z ktorých bola ponorka zostrojená. Siedmeho mája sa Schwiegerova ponorka nachádzala neďaleko prístavu Queenstown. O 13.20 zbadal parník smerujúci k pobrežiu. Rýchlo sa ponoril, aby mohol zaútočiť. Zatiaľ čo posádka zaujímala bojové pozície, zavolal znalca lodí. Ten mu povedal, že to môže byť Lusitania alebo Mauretania. V oboch prípadoch ide o ozbrojené krížniky používané na prepravu vojska. O 15.10 zasiahlo Lusitaniu torpédo. Schwieger bol doslova zdesený. Detonácia bola nezvyčajne silná, sprevádzal ju mrak dymu a čoskoro nasledoval druhý výbuch. Neskôr potápači zistili, že ten bol oveľa silnejší než prvý. Určite to nevybuchli lodné kotly. Najpravdepodobnejšie vybuchla strelná bavlna... Lenže americké predpisy zakazovali prepravovať výbušniny na osobných lodiach. Desivá pravda Na Lusitanii bolo štyridsaťosem záchranných člnov. Loď sa po zásahu naklonila na bok. Podľa svedectva niektorých zachránených pasažierov vládol na palube zmätok a niektoré príkazy znemožnili záchranu mnohých cestujúcich. Potopenie Lusitanie malo hrozné následky – zahynulo pri ňom takmer 1200 ľudí, z toho 270 žien a 94 detí. Medzi mŕtvymi bolo i 139 občanov USA. Telefónne a telegrafné káble, ktoré spájali Veľkú Britániu a Ameriku, boli pod vládnou kontrolou a cenzori z admirality preverovali všetko, čo nimi prechádzalo. Oficiálnym odôvodnením cenzúry bolo nebezpečenstvo sabotáže zo strany Írskej republikánskej armády. Prvá správa o potopení Lusitanie bola taká neurčitá, že pripúšťala možnosť, že sa všetci cestujúci zachránili. Až neskôr sa zverejnila desivá pravda. Americká tlač nasadila tón, ktorý naznačoval prudké zhoršenie vzťahov Nemecka a USA. Prezidenta Wilsona však znepokojovali správy, že Lusitania prepravovala kontraband. Keď si vyžiadal príslušné informácie, podozrenie sa potvrdilo. Zároveň si však uvedomil, že ak sa americká verejnosť dozvie, že pre nedbalý výklad pojmu neutralita americkou vládou zahynulo vyše sto občanov tejto krajiny, nastane škandál, ktorý môže vyvolať politické stínanie hláv. Začali sa ozývať hlasy, že by Spojené štáty mali vstúpiť do vojny. Patrí však medzi zaujímavé paradoxy, že rozhodujúce britské kruhy si vstup USA do vojny neželali. Americký veľvyslanec vo Veľkej Británii Wilsonovi oznámil, že „táto skupina má pocit, že Veľká Británia vyjde z vojny mocnejšia, než bola kedykoľvek predtým, a počíta s tým, že USA by mali mať vo svete čo najmenší vplyv.“ V inom texte napísal, že „tunajší ľudia vedia, že Veľká Británia vyjde z tejto vojny s veľkými finančnými a obchodnými ťažkosťami a v najhoršom prípade príde bankrot... a vedia, že USA budú mať po jednu alebo dve generácie ohromnú výhodu voči ktorejkoľvek inej krajine, čo (ak nás nepostihne nejaké veľké nešťastie) bude znamenať obrovský predstih... Britské vládnuce postavenie vo svetových financiách sa skončí.“ Predstaviteľom USA bolo jasné, že nemôžu dovoliť víťazstvo Nemecka. Wilson však veľmi dobre vedel, že vtedajšie zloženie Kongresu by vstup do vojny neschválilo. Bolo treba počkať na prezidentské voľby v roku 1916, v ktorých bol tragický osud Lusitanie jedným z kľúčových argumentov. USA vstúpili do vojny až v apríli 1917. Tento vstup znamenal naozaj záchranu Dohody, pretože revolúcie v Rusku túto krajinu ako spojenca vyradili. Celá tragédia Lusitanie má ďalší aspekt – nemecká propaganda sa ukázala ako totálne neschopná. To musel konštatovať aj budúci führer Nemecka vo svojej knihe Mein Kampf. Ale napriek zlepšeniu v tejto oblasti, Nemecko nevyhralo ani druhú svetovú vojnu. Ešte výraznejšie sa oslabili pozície Veľkej Británie, ktorej sa rozpadlo impérium, a USA ešte väčšmi zosilneli. To je však už iná história. -

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984