Diktoval mi posledný prejav

Bola som hlboko dojatá, keď som počúvala v Slovenskom rozhlase 9. septembra 2002 drámu Petra Štrelingera Hádička o tragickom vyústení vzťahu Vladimíra Clementisa a jeho manželky Lídy. Tým viac na mňa zapôsobil žiaľ, lebo doktora Clementisa som poznala osobne a v hre uvádzané fakty mi evokovali spomienky na prácu v jeho kabinete v Prahe v rokoch 1948 až 1950, keď sa po predchádzajúcej funkcii štátneho tajomníka stal ministrom zahraničných vecí ČSR. Do kabinetu ministra zahraničných vecí ma prijali ako absolventku štátnej skúšky zo stenografie pre slovensky publikované politické aj publicistické vystúpenia Dr. Vladimíra Clementisa. V tom čase pôsobil vo funkcii jeho osobného tajomníka básnik Theo Herkeľ Florin. Ďalšími - českými tajomníkmi boli doktor Jiří Brotan a po jeho odchode do emigrácie doktor Milan Klusák. Ak sa prejavy písali a vydávali v češtine, túto prácu robila v kabinete Jana Lahodová – Fifková a Milena Pavlásková – Kubínová. V Černínskom paláci sa stretávali u doktora Clementisa mnohí významní zahraniční diplomati, slovenskí i českí politickí činitelia, no predovšetkým spisovatelia a umelci. Svojej vášni rybačke zostal pán minister verný, často chodieval do Vysokých Tatier na lov pstruhov. Politické aj publicistické vystúpenia diktoval vždy veľmi pokojne, uvážlivo. Prechádzal sa po pracovni s fajočkou „preformovanou v druha vlastným dychom“, ako sám hovorieval. Pamätám sa, že posledný prejav, ktorý pripravoval pre Valné zhromaždenie Organizácie Spojených národov 17. októbra 1949, mi diktoval do druhej hodiny po polnoci. (Práve z tohto vystúpenia nakrútili v New Yorku veľkú kovovú platňu, ktorej originál je vystavený v Pamätnom dome V. Clementisa v Tisovci – pozn. red.). Už počas jeho pobytu v New Yorku sa na našom ministerstve povrávalo, že sa chystá s doktorom Clementisom politický proces. Sám pán minister o tom vedel, napriek tomu sa vrátil do vlasti. Onedlho ho však pozbavili funkcie. Potom roku 1951 pracoval v Štátnej banke v Prahe. Pri jednej z prechádzok so psíkom Brokom ho štátna polícia zaistila a uväznila v Ruzyni. Obvinili ho z pokusu o nelegálny prechod hraníc a neskôr z buržoázneho nacionalizmu. Páni Lídu po zatknutí jej manžela väznili 22 mesiacov na Pankráci. Ten hrôzostrašný, vykonštruovaný politický proces sme všetci, ktorí sme Vladimíra Clementisa poznali, sledovali a dúfali, že ho predsa len uchránia pred strašným odsúdeným na trest smrti obesením. Nestalo sa tak. Nadránom 3. decembra 1952 ho popravili. Jeho manželke to oznámili deň vopred – vtedy sa s ním stretla naposledy. Smutné bolo, že ani manželov popol jej nedovolili uložiť do rodnej zeme, ale ho voľne rozsypali. Začiatkom roku 1951 po rozhovore na osobnom oddelení MZV som odišla späť do Bratislavy. V tom čase zo služieb ministerstva prepustili viacerých Slovákov. Potom som pracovala v Slovenskej akadémii vied a študovala popri zamestnaní na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského odbor knihovníctvo. V Ústave slovenskej literatúry SAV som pôsobila v odbore bibliografie na úlohe: Slovník slovenských spisovateľov. Roku 1986 som odišla do dôchodku. Pri retrospektívnom pohľade na svoje dvojročné pôsobenie v Kabinete MZV sa priznávam, že bolo pre mňa veľkou cťou osobne poznať a pracovať každý deň pre takú významnú osobnosť, akou bol minister Clementis. Tragický koniec jeho života zatienil pekné spomienky na pobyt v Prahe, kde okrem veľmi zaujímavej práce boli aj príležitosti navštevovať divadlá, koncerty a mnohé výnimočné kultúrne podujatia. Z tých čias mi ako pamiatka zostala básnická zbierka Vítězslava Nezvala pre mňa so symbolickým názvom Sbohem a šáteček, ktorú mi venovali spolupracovníci pri našej rozlúčke vo Vikárke. -