Reklama
Reklama

Odpustiť sa dá, zabudnúť sa nevypláca

V čase, keď si ofukujeme staré rany, ktoré sme si tak neprezieravo spôsobili, a keď si spôsobujeme rany nové, aby tí po nás mali čo
Počet zobrazení: 1679

V čase, keď si ofukujeme staré rany, ktoré sme si tak neprezieravo spôsobili, a keď si spôsobujeme rany nové, aby tí po nás mali čo ofukovať v budúcnosti, pripomíname si 50. výročie tragickej smrti muža, ktorý veľa vykonal a veľa by bol vykonal. Osud k schopným v našej zemepisnej šírke však nikdy nebol milosrdný. Vladimír Clementis „bol veľký človek, nesmierne vzdelaný, talentovaný a z každej stránky džentlmen“. Takto ho charakterizoval svetoznámy český a izraelský spisovateľ Viktor Fischl, autor Hovorov s Janom Masarykom. Človek, ktorý istotne vie, čo hovorí, veď pôsobil po boku Masaryka, ministra zahraničných vecí. Clementis nestrácal svoju tvár ani v časoch najťažších skúšok, vždy konal tak, aby sa nemusel za svoje skutky hanbiť. Hry na skrývačku neboli jeho silnou stránkou. Mal rád otvorené partie, najmä so svojimi najbližšími. Dôveroval a predpokladal, že rovnako dôverujú aj jemu. Chápal a chcel byť chápaný. Návrat z emigrácie Clementis sa v apríli 1945 vrátil na Slovensko z emigrácie vo Veľkej Británii v zvláštnej pozícii. Počas vojny prešiel väzeniami vo Francúzsku aj na ostrovoch, aby si svedomitou prácou vo vysielaní londýnskeho rozhlasu vybudoval silnú pozíciu. Vlastná strana ho vylúčila zo svojich radov, pretože vyslovil nesúhlas s paktom Molotov – Ribbentrop, no i tak sa zúčastňoval na práci v straníckych štruktúrach, hoci v Anglicku pôsobiaci predstavitelia komunistickej strany sa k nemu správali opatrnícky. Jeho priatelia z DAV-u sa výraznou mierou pričinili o prípravy a riadenie SNP, a preto veľmi neprekvapilo, že v obnovenom Československu bol Clementis poverený druhou najvýznamnejšou funkciou na ministerstve zahraničných vecí – funkciou štátneho tajomníka. Keďže minister Masaryk až do jesene 1945 zostal v San Franciscu, kde sa podieľal na zakladaní OSN, celá ťarcha koncipovania úradu zostala na Clementisovi. Situácia v Černínskom paláci nebola vôbec jednoduchá. Clementis umne využíval situáciu a na ministerstvo prichádzalo aj veľa schopných ľudí zo Slovenska. Život mu komplikovalo rokovanie so sovietskou stranou o navrátení najmä slovenských občanov, ktorých neprávom odvliekla sovietska tajná služba. V tejto kauze bol neoblomný a vytrvalý, čo pre mnohých znamenalo návrat domov a záchranu pred rokmi strávenými v známych gulagoch. Často však boli jeho intervencie a naliehania neúspešné. Napriek prísľubom. Azda už niekde tu si uvedomoval neľútostnú mašinériu moci tajných služieb. Problémov však bolo v prvých povojnových rokoch neúrekom. Veľa energie venoval obnoveniu diplomatických stykov, najmä so susednými štátmi, ale aj s Francúzskom, Talianskom, či Fínskom. Dôsledne obhajoval záujmy republiky na Parížskej mierovej konferencii. Jeho idea širokej medzinárodnej spolupráce so všetkými demokratickými štátmi však čoskoro narazila na Stalinove zámery v strednej Európe. Úzka spolupráca so Sovietskym zväzom bola tak či tak Clementisovi blízka, ťažko však prijímal obmedzovanie v rozvoji spolupráce s krajinami západnej Európy. Všetko to viedlo k odmietnutiu Marshallovho plánu, čo znamenalo definitívne naviazanie sa na Sovietsky zväz. No Clementis to nevnímal ako tragédiu, chápal zákutia mocenskej politiky a dokázal v nej nachádzať prijateľné riešenia. V júli 1947 po vzniku Informačného byra komunistických a robotníckych strán však nastal zlom. Nátlak sovietskeho vedenia na spriaznené politické strany, ktoré pôsobili v rámci ľudových demokracií, sa stupňoval a viedol k tomu, že sa postupne rozmanitými formami dostávali k moci. Studená vojna, ktorá dosiaľ len bublala pod povrchom, začala naberať na intenzite. Američania ani Briti nechceli zostať v tejto mocenskej hre bokom, a tak sa začala dovtedy nevídaná vojna tajných služieb. Clementis netušil, že táto nemilosrdná mašinéria zhltne bez milosti aj jeho. Vývoj po februári 1948 Vo februári 1948 stál vedľa Klementa Gottwalda na tribúne na Staromestskom námestí, aby po rokoch zostala na fotografiách len jeho baranica – na Gottwaldovej hlave. Clementisa hlboko zasiahla smrť ministra Masaryka. Títo dvaja najvyššie postavení muži v Černínskom paláci vychádzali veľmi dobre. Masaryk chodieval veľmi rád ku Clementisovcom, aby načerpal energiu z ich rodinnej pohody a porozprával sa s Clementisovou manželkou Lídou o hudbe. Zdeněk Fierlinger, Gottwaldom navrhovaný nový kandidát na post ministra, neprešiel cez sito Edvarda Beneša, no ten proti Clementisovej nominácii nemal výhrady. Už v novej funkcii sa v septembri 1948 zúčastnil na rokovaní OSN v New Yorku, kde nechápavo sledoval sovietsko-americkú nevraživosť. Gottwald sa ho usiloval presadzovať aj do straníckych funkcií, kde sa dovtedy priveľmi neangažoval. Stal sa členom tzv. cirkevnej šestky, ktorá pripravovala opatrenia proti cirkvám, a na IX. zjazde KSČ ho zvolili za člena ústredného výboru. Nezdalo sa, že sa nad ním zmráka. V rámci procesu s maďarským ministrom zahraničných vecí Lászlóom Rajkom sa však objavila aj „československá stopa“, v ktorej bol Clementis jednou z ústredných postáv. Vykonštruované procesy sa postupne šírili všetkými krajinami pod sovietskou kuratelou. Clementisovi sa stala osudnou dôvera v stranu a myšlienky, v ktoré veril. Nemohol tušiť a ani by nebol uveril, že ho obetujú najbližší. Nemohol tušiť, že sa dostal do súkolia zložitých spravodajských hier, kde neplatili nijaké pravidlá. V USA zúril maccarthizmus, studená vojna nenásytne požierala vyhliadnuté obete v sovietskom bloku. Najhoršie na tom boli intelektuáli, slobodne zmýšľajúci ľudia oddaní myšlienkam pokroku a dobra. Pre takých však nebolo v 50. rokoch miesto. Od začiatku roku 1950 sa spustila búrka – kritika od najbližších bolela Clementisa o to väčšmi, že ju neočakával. Ladislav Kopřiva a Viliam Široký sa v marci do neho neľútostne zahryzli. Širokému pritom dôveroval. Sebakritika nepomohla Strata straníckych postov Clementisa určite veľmi nemrzela, nikdy nebol funkcionárskym typom, útok od Širokého ho však škrel. Nepomohla už ani jeho sebakritika na májovom zjazde KSS. Obvinenia sa rozšírili aj na jeho najbližších – Ladislava Novomeského a Gustáva Husáka. Od leta 1950 pracoval na nevýznamnom poste v banke, ale bol pod stálym policajným dohľadom. Veľa jeho spolupracovníkov z ministerstva už v tom čase zatkli a Clementis iste vedel, že týmto preradením sa to neskončí. V septembri mu síce oznámili, že vzali na vedomie jeho sebakritiku, no nevedel, že sovietski poradcovia už dávajú dokopy materiály na proces, v ktorom sa má stať hlavnou postavou. Neistota sa zmenila na krutú skutočnosť koncom januára 1951 Clementisa zatkli. Nasledujúci mesiac predniesol Štefan Bašťovanský správu o odhalení záškodníckej špionážnej činnosti skupiny buržoáznych nacionalistov pod Clementisovým vedením. Nakoniec sa však ukázalo, že Moskve nestačí minister zahraničných vecí. Potrebovali ešte väčšiu rybu, aby sa mohlo argumentovať, že nepriateľ prenikol až na najvyššie miesta. Za vodcu sprisahania vybrali generálneho tajomníka KSČ Rudolfa Slánskeho. Vo veľkom procese súdili štrnásť ľudí. Vyrieknutých bolo neuveriteľných jedenásť rozsudkov smrti. Clementisovo meno bolo medzi nimi. Popravili ho 3. decembra 1952. Posledný list manželke „Odchod je ľahší s pohľadom do budúcnosti. A predsa len spomínam. Bez trpkosti a zloby – a tým je povedané, na čo spomínam. Že som azda predsa len urobil aj kus dobra pre iných, pre spravodlivú budúcnosť, v ktorú som veril a neprestal veriť. Že som sa v živote ozaj prebohatom stretol so skutočnými ľuďmi. Že som našiel a mal Teba... Dofajčievam posledné fajky a počúvam. Počúvam Ťa jasne spievať Smetanove a Dvořákove piesne a som, zostávam a budem vždy s Tebou Tvoj Vlado.“ Len veľmi ťažko by sa dalo, čo i len hádať, čo sa odohrávalo v Clementisovej mysli, keď písal tieto riadky. Jeho viera v dobro, tak ako po celý život, je však zrejmá aj z nich. Neľútostná mašinéria fyzického a psychického nátlaku však spôsobila, že obvinení sa vo vykonštruovaných procesoch priznávali k skutkom, ktoré nikdy nevykonali, ba ani nechceli a nemohli vykonať. Pred súdom deklamovali dopredu naučené odpovede na vybrané otázky, ktoré rovnako papagájovali sudcovia. Všetko bolo dokonale zrežírované a odskúšané tak, aby vo vinu verili aj najbližší obžalovaných. Opätovne som si prečítal knihu Clementisovho námestníka na ministerstve zahraničných vecí Arthura Londona, ktorá vyšla v českom vydaní pod názvom Doznání. Napriek tomu, že som sa usiloval pochopiť, načo to všetko bolo, musím konštatovať: nechápem. V ľudských dejinách je však oveľa viac nepochopiteľného ako pochopiteľného a ľudstvo samo akoby nemalo historickú pamäť. Stále dookola opakuje rovnaké chyby. Často sa pri svojej práci stretávam s argumentom – načo sa treba vŕtať v histórii? Čo bolo, bolo. Treba odpustiť a zabudnúť. Odpustiť sa dá, aj keď určite nie všetko, zabúdať sa však nevypláca. -

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama