Reklama
Reklama

Stále na polceste

Kodanský summit bol bitkou až do konca. Nebol však len o rozšírení únie. Spôsob, akým prebiehali rokovania, nastolil aj otázky, s ktorými sa únia bude musieť čoskoro vysporiadať
Počet zobrazení: 429

Kodanský summit bol bitkou až do konca. Nebol však len o rozšírení únie. Spôsob, akým prebiehali rokovania, nastolil aj otázky, s ktorými sa únia bude musieť čoskoro vysporiadať. V súvislosti so summitom sa veľa hovorilo o cene solidarity. Pristupujúce krajiny sa na poslednú chvíľu usilovali čo najviac zlepšiť podmienky. Nútila ich k tomu domáca situácia – posledné štádium predvstupových rokovaní, najmä v krajinách Visegrádskej štvorky, sa spájalo s protestmi poľnohospodárov, považujúcich ponuku únie za nedostatočnú. „Tvrdý“ postup rokovacích tímov mal dať teda signál vlastným voličom. V hre neboli len blížiace sa referendá o vstupe do EÚ. Jednoznačné „áno“ potrebujú politické elity v pristupujúcich krajinách aj preto, že tie terajšie jednoznačne postavili svoju politickú legitimitu na eurooptimizme. Cena solidarity Je iste otázne, či dodatočných 400 miliónov eur a možnosť presunov financií z jednej položky do druhej je dostatočná výhra. Spoločný postup sa ukázal ako problematický. Estónsko, Cyprus a Slovensko prijali podmienky únie radšej už vopred, Poľsko, najsilnejší hráč, sa spoliehalo na svoju veľkosť väčšmi ako na spoluprácu v regióne. Spory o to, či by sa dalo dosiahnuť viac aj napriek tvrdeniu únie, že „viac peňazí skrátka niet“, asi nikdy nepovedú k jednoznačnej odpovedi. EÚ v rokovaniach veľmi dobre využila silnejšiu pozíciu. Celý proces ju nakoniec „bude stáť“ v rokoch 2004 - 2006 40,8 miliardy eur, čo je približne jedna dvadsatina z toho, čo stálo zjednotenie Nemecka. Ako vypočítala agentúra Reuters, pre každého Európana to znamená pol nádrže benzínu – asi 25 eur. Rozšírenie však nemá byť len naťahovačkou o väčšie či menšie dotácie. Ako sme už povedali, spôsob, akým sa v Kodani rokovalo, presne zodpovedal dnešnému charakteru Európskej únie. Štátnici z EÚ zohrali svoju úlohu rovnako dobre ako ich partneri zo strednej a východnej Európy. Podpora európskeho obyvateľstva procesu rozšírenia sa síce pohybuje tesne nad 50 percentami, no jej úroveň sa od krajiny ku krajine výrazne mení. Museli preto znovu dokazovať, že únia je i projektom ich vlastných voličov. Ich úlohou bolo dokázať, že EÚ zastáva ich vlastné „národné záujmy“. Aj preto je vždy mimoriadne citlivou otázkou kto a koľko bude platiť. Nemalo by zmysel upodozrievať niekoho zo zlých úmyslov. Politické elity uviazli v pasci štruktúry charakteristickej pre EÚ. Napriek presadzovaniu komunitárnosti je to ešte vždy predovšetkým zväzok štátov. Preto je napríklad diskusia o spoločnej poľnohospodárskej politike (a na ňu nadväzovala aj otázka, ako a kto bude platiť rozširovanie) stále konfliktom medzi francúzskym poľnohospodárom a nemeckým platiteľom daní a širšie záujmy, ako je potreba vyváženého rozvoja vidieka, ochrany životného prostredia, či práv zvierat, sú len argumentmi, nie cieľmi. Pripravenosť prijať Fakt, že proces rozšírenia nie je len o prispôsobení sa nových členov európskym štandardom, ale aj o adaptácii únie na nové podmienky, sa všeobecne prijíma, mnohokrát opakuje a v reálnej politike málo nasleduje. Aj keď skutočnosť zaostáva za formálnymi krokmi, kandidátske krajiny sa na rozšírenie skutočne pripravili. Natíska sa porovnanie s prípadom Španielska, Portugalska a Grécka z 80. rokov – aj to boli chudobné krajiny, ktoré mali za sebou obdobie nedemokratickej vlády. Požiadavky únie však boli na nich vtedy oveľa nižšie. Prirodzene. Nebol dobudovaný spoločný trh, neexistoval Schengen, euro, spoločná zahraničná a bezpečnostná politika nebola otázkou dňa. Noví kandidáti sa na komplexnejšie podmienky podľa svojich možností pripravili, často na úkor bezprostredných potrieb svojich občanov. Únia sa však dokázala adaptovať menej. Inštitucionálne otázky vyriešil summit v Nice. Politické a spoločenské však ostali otvorené. Príčinou bola opäť neschopnosť prekročiť rubikon priznaním, že EÚ je spoločný projekt, nie súhrn individuálnych projektov. Možnosti vlády regulovať ekonomickú (a teda i sociálnu) sféru života vo vlastnej krajine klesli pod hranicu, ak má ešte význam hovoriť o suverenite. Riešenie poskytuje presun kompetencií na vyššiu úroveň. Ako hovorí veta populárna v ľavicovom spektre, len takto získa opäť „politika primát nad ekonomikou“. To by si však potom bolo treba zvyknúť na veľmi nepopulárne slovo – federalizmus. Za polovičatosťou európskeho projektu sú samozrejme aj konkrétne záujmy. Spoločný trh je už v podstate dobudovaný, a to aj pokiaľ ide o pristupujúce krajiny. Posledné bariéry pohybu kapitálu, tovarov a služieb padli, v celom európskom priestore sa postupne presadzuje spoločná mena, trh sa čoskoro rozrastie o 70 miliónov spotrebiteľov a lacnú a ešte stále pomerne kvalifikovanú pracovnú silu. Lobistické skupiny zastupujúce silné ekonomické záujmy môžu byť v podstate spokojné. Nemajú skutočný záujem vybudovať európsku spoločnosť či európsku politiku. Akékoľvek prehĺbenie integrácie, ktoré by hrozilo ekonomickou reguláciou sa rýchlo označí za „byrokratizáciu“ a „hrozbu konkurencieschopnosti“. Ďalší krok – prehĺbenie procesu? Ekonomická integrácia sa v únii v zásade dokončila. Ostávajú ešte otázky ako spoločná zahraničná a bezpečnostná politika, sociálna politika, vnútorná bezpečnosť a podobne. Podľa profesora Guida Tabelliniho, medzery v ekonomickej integrácii, ktoré bránia v postupe vpred, vyplývajú z toho, že je zameraná viac na redistribúciu ako na poskytovanie verejných služieb. S prijatím všetkých výhrad k dnešnej podobe spoločnej poľnohospodárskej politiky je redistribúcia samozrejme potrebná. Lenže „zo spoločného“ by sa mali platiť aj mnohé verejné služby. Imigračná politika, boj proti organizovanému zločinu, elementy zahraničnej politiky, ale i aktívne programy boja proti chudobe a sociálnej vylúčenosti, či vzdelanie majú celoeurópsky charakter. Samozrejme, ak by sa mali platiť z európskeho rozpočtu, musel by sa tvoriť inak ako doteraz. Potrebuje autonómne zdroje. Myšlienka európskej dane nie je medzi politikmi populárna, ale spoliehanie sa na príspevky členských krajín, aj keď sú pevne definované, stále vracia do hry otázku „kto platí viac a kto z toho získava“. Namiesto toho, aby sa účinnosť politík merala tým, ako napĺňajú potreby ľudí, rozhodujúce je to, či zodpovedá kompromisu „národných“ záujmov členských krajín. Zavedenie európskej dane by zároveň zvýšilo tlak na demokratickosť spoločných európskych inštitúcií. Tie by sa tak stali citlivejšie na požiadavky ľudí. Politická vôľa elít sa zatiaľ ukázala ako nedostatočná, a tak ostáva len na demokratickom tlaku, aby presunul európsky projekt i do neekonomickej sféry. Kodanský summit bol síce o kandidátoch, nie o únii samotnej, no úroveň diskusie na ňom poukázala na problémy, ktoré bude musieť rozšírená Európa prekonať. Mnohí nazývajú rozšírenie historickou nevyhnutnosťou. Za veľkou otázkou prijatia, či odmietnutia historicky nezvratného procesu sa však skrývajú mnohé jemnejšie, no podstatné otázky, aká únia vznikne. Nemá byť len zavŕšením abstraktného poslania zjednotenia kontinentu, ale riešením terajších problémov. Po opadnutí eufórie z opätovného stretnutia sa v „spoločnom dome“ budú nasledovať diskusie o boji s nezamestnanosťou, biedou, degradáciou životného prostredia. Len úspech na tomto poli presvedčí ľudí. To by sa však politickí predstavitelia museli vzdať národnoštátnej rétoriky a myslenia. rámik Dobre informovaní pesimisti Postoj ľavicových euroskeptikov k EÚ charakterizuje najlepšie jeden z Murphyho zákonov – Optimista je len zle informovaný pesimista. Únia je kritizovaná z mnohých pozícií. Nacionalistické kruhy jej vyčítajú, že je smrteľným úderom národnej suverenite, že namiesto kultúrnej a politickej rôznorodosti Európy stavia všetko na nivelizujúcu jednotnosť. Oveľa zaujímavejšie sú však argumenty európskej radikálnej ľavice. Jej výhrady voči EÚ sa dajú zhrnúť do niekoľkých bodov: Demokratickosť. Európska únia sa považuje za superštruktúru vzdialenú od demokratickej kontroly občanov. Je pravda, že orgány, ktoré majú skutočné rozhodovacie právomoci, sa stretávajú za zatvorenými dverami a zástupcovia v nich vystupujú za krajiny, nie za ľudí. Jediný priamo volený orgán – Európsky parlament – je väčšmi diskusným klubom ako miestom tvorby politiky. Množia sa aj obavy, že spolupráca v oblasti vnútornej bezpečnosti na celoeurópskej úrovni môže viesť k vytvoreniu mimoriadne účinného policajného štátu. Paradoxne zákony, ktoré sa v priebehu posledného roka a pol prijímali na ochranu demokratických európskych systémov proti terorizmu, tento strach posilňujú. Multikultúrnosť. Rastúci rasizmus a sprísňovanie imigračných zákonov sa chápu ako budovanie „pevnosti Európa“. Mierová politika. Vytváranie spoločnej obrannej politiky a eurocorps sa chápe ako militarizácia Európy. Ak by sa únia usilovala presadiť v globálnom priestore v konflikte so Spojenými štátmi, viedlo by to k destabilizácii svetovej politiky. Ak by s nimi zasa vojensky spolupracovala (čo sa v podstate deje už teraz), takéto partnerstvo by vytvorilo hegemonistický tandem presadzujúci svoje záujmy. Nedostatok sociálnosti. Európska únia sa, napriek existujúcim vyrovnávacím mechanizmom, považuje za neoliberálny projekt. Zaostávanie sociálnej a politickej integrácie za ekonomickou poskytuje pre toto tvrdenie dostatok dôkazov. Životné prostredie. Spoločná poľnohospodárska politika je najviditeľnejším príkladom toho, že starostlivosť o životné prostredie nie je ešte vždy prioritou. Medzinárodná solidarita. Vlažný postoj EÚ k iniciatívam bojujúcim proti chudobe v treťom svete sa odráža v neochote odpustiť rozvojovým štátom dlhy tak, aby sa zdroje dali použiť na sociálne a ekonomické programy. V rozvojovej politike sleduje aj únia čoraz viac svoje záujmy, napríklad získanie si trhov, než potreby chudobných štátov. Takéto argumenty odporcov Európskej únie ukazujú na jej nedostatky. Neznamenajú odmietnutie integrácie ako takej, ale upozorňujú, že proces pokročil omnoho výraznejšie v oblastiach, kde to vyhovuje záujmom kapitálu, a zaostáva tam, kde je to len v prospech ľudí. Odpoveďou preto nemôže byť zastavenie integrácie, ale jej prehĺbenie.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama