Nové základy pre Európu
Zatiaľ čo je kodanský summit EÚ odpoveďou na otázku jej dosiaľ najväčšieho rozšírenia, 105-členné grémium Konventu o budúcnosti Európy hľadá riešenie v oblasti revízie zmlúv Európskeho spoločenstva a redefinovania sfér vplyvu únie. Ešte pred rokom sa problematika týchto dvoch paralelne prebiehajúcich a previazaných procesov javila ako neriešiteľná dilema. Dnes je krátko pred svojou záverečnou fázou. Nutná obeť demokracii alebo ústavodarné zhromaždenie? Konvent sa po decembrovej Kodani, kde únia dostala po prvýkrát na stôl čerstvý návrh budúcej európskej ústavy predloženej prezidentom Giscardom d´Estaign, presunie do poslednej tretej fázy – detailnej formulácie záverečného textu. Metóda výstavby Konventu bola prekvapujúco úspešná. Reprezentoval všetky úrovne spoločnosti, podľa vzoru 62-členného Konventu o Európskej charte ľudských práv, ktorá sa taktiež stane súčasťou európskej ústavy. Tým sa do procesov únie vnieslo viac legitimity a občianskej participácie. Doterajší pomalý vývoj vystriedala dlhodobá intenzívna debata, prinášajúca kompromisné a všeobecne akceptované riešenia. S cieľom dokázať alebo poprieť existenciu európskeho ducha a celoeurópskej občianskej solidarity existujú dve protichodné predstavy o mandáte Konventu. Minimálna o ňom hovorí ako o nezáväznom grémiu, verejne pripravujúcom júnový aténsky summit, na ktorom premiéri a prezidenti podľa zaužívanej metódy za zatvorenými dverami v priebehu dvoch dní presadia svoje predstavy o budúcnosti EÚ. Maximálny variant verí v neodškriepiteľnú demokratickú silu ústavodarného zhromaždenia a dokumentu, ktorý predloží v Aténach. Spolieha sa na fakt, že delegáti zúčastnení na konventnom grémiu optimálne reprezentujú Európu a ich kompromisnému riešeniu sa na letnom summite dostane patričného uznania a všetci ho bez zmien prijmú. Cieľ nadštátneho prístupu, ale najmä jeho akceptáciu občanmi členských krajín, však doteraz nebolo možné dosiahnuť. Debata hláv vlád a štátov stále dominuje Joschka Fischer, ktorý v mene nemeckej vlády od polovice októbra vystriedal vysokoškolského profesora Petra Glotza (z koaličnej SPD), patrí k eurooptimistom prvej triedy. Jeho nezabudnuteľný prejav pred dvoma rokmi v máji na Humboldovej univerzite v Berlíne, nazvaný Od spolku štátov k federácii – úvahy o finalite európskej integrácie, rozprúdil debatu v najvyšších kruhoch a motivoval európsku elitu k odvážnemu, dlhodobé dôsledky zanechávajúcemu vyjadreniu sa na tému finality európskeho integračného procesu. Od Chiraca po Verhofstadta, prejavy predstaviteľov členských krajín únie jasne vystihujú ich rozdielne predstavy o budúcom fungovaní EÚ a ich úlohe v nej. Vývoj procesov prebiehajúcich v rámci Konventu formuje predovšetkým pôvodná európska šestka. Fischerova idea je jasná. EÚ by sa mala stať federáciou úzko spolupracujúcich národných štátov, v ktorých jadre vidí „gravitačné centrum“ krajín, ktoré príjmu európsku ústavu. Tá by bola avantgardou naplnenej politickej integrácie obsahujúcej všetko potrebné pre fungovanie federácie, pripravenej na rozšírenie. Veľmi aktuálna a na návrhy bohatá je otázka redefinovania kompetencií. Otvorenou otázkou však stále ostáva, čo je cieľom európskej integrácie a či je v záujme EÚ ju na určitom mieste ukončiť. Navyše, aj v prípade ukončenia geografického rozširovania – priamej teritoriálne integrácie – sa vnútorné integračné procesy zďaleka nekončia. Nemenej dôležitá je nepriama integrácia susediacich krajín, závisiaca od konkrétnej situácie na medzinárodnej politickej scéne. Inými slovami, pokiaľ sa štáty únie nezhodnú na tom, ktoré kompetencie budú prislúchať im, a ktoré odovzdajú do rúk Bruselu, je predčasné baviť sa o tom, kto tieto úlohy bude mať na starosti a pokiaľ smie únia zájsť. Vízie nových európskych orgánov Budúca európska vláda vyvoláva veľa otáznikov. Stane sa ňou Európska komisia, predstavujúca centrum posilnenej Európy, alebo členské krajiny zastupujúca Európska rada? Zjavne ide o základné princípy pre budúcnosť. Vyhrá európsky, alebo národný princíp? Riešenie tohto problému delí členské štáty na dva tábory. Profiluje sa ABC-skupina – španielsky a britský premiér Aznar a Blair spolu s francúzskym prezidendom Chiracom sú proti priamo volenému prezidentovi EK, ktorý by dal únii tvár a reprezentoval ju na medzinárodnej úrovni. Na druhej strane stoja krajiny Beneluxu, ktorým sa nepáči predstava silnejšej, mocnými štátmi dominovanej ER. Fischer si v tomto smere necháva dvere otvorené – bol by za silnú radu, ale perspektívu vidí aj vo funkcii priamo voleného prezidenta komisie. Predstavy o novom zložení Európskeho parlamentu sú o niečo zložtejšie. Federalisti, predstavitelia Nemecka, Beneluxu a EK, si ho predstavujú ako zákonodarné zhromaždenie poslancov národných parlamentov, ktorí by boli zároveň europoslancami, prípadne zloženého zo zástupcov oboch grémií. Parlament by mal dostať druhú komoru volenú podľa vzoru amerických senátorov, teda priamymi voľbami, alebo nemeckého Bundesratu, teda menovaním členskými krajinami. Francúzsko a Británia vidia budúci parlament skepticky. Jasnejšie než ktokoľvek iný sa na túto tému vyjadruje bývalý premiér Lionel Jospin, ktorý si nedokáže predstaviť parlamentné zhromaždenie ako najrelevantnejšiu európsku inštitúciu a navrhuje posilnenie ER, ktorá by na návrh členských krajín alebo EK smela (priamo volený!) parlament rozpustiť. Či sa už predstavy zostavovateľov budúcej štruktúry EÚ zakladajú na princípoch efektivity, legitimity a transparentnosti, alebo sú formované princípmi federácie či národnoštátneho charakteru, v rámci Konventu sa nezabudlo na národný charakter Európy a nepodarilo sa vytvoriť rovnováhu medzi plénom a silne pronárodným prezídiom. Tento veľký spoločný krok dnešných i budúcich členov únie však jednoznačne nie je dobré podceňovať. Hoci by sa na tému optimálnej demokratickej legitimity dalo diskutovať, reprezentatívny princíp spojený s prekvapivo rýchlymi výsledkami má predpoklady byť dostatočným základom pre nové, ústavne podložené chápanie Európy a nahradiť doterajšie tri piliere. Európa by sa tak stala spoločným ochranným štítom nielen hospodársky, ale predovšetkým politicky a kultúrne jednotného kontinentu. -
