Reklama
Reklama

Čo by bolo dobré vedieť po summite EÚ

V čase, keď sa svetlá reflektorov upreli na Kodaň, miesto najnovšieho summitu Európskej rady (ER), a prinášali pútavé či dojímavé
Počet zobrazení: 610

V čase, keď sa svetlá reflektorov upreli na Kodaň, miesto najnovšieho summitu Európskej rady (ER), a prinášali pútavé či dojímavé obrazy historického úspechu SR (a ďalších desiatich krajín), bolo by vhodné pozrieť sa bližšie na tento nie často spomínaný orgán Európskej únie. História Európskej rady sa začala písať v roku 1974. Mužom, ktorý stál v pozadí idey vytvoriť tento orgán, bol vtedajší francúzsky prezident Valéry Giscard d´Estaing (v súčasnosti činný ako predseda Konventu). Dominujúcou myšlienkou bolo vytvoriť priestor na neformálne pravidelné stretnutia predsedov vlád Európskych spoločenstiev, vtedy deväťčlennej a čerstvo o Dánsko, Írsko a Veľkú Britániu rozšírenej medzinárodnej organizácie. To, aká nálada panovala na stretnutiach, azda najlepšie ilustrujú frázy vtedajších nemeckých kancelárov W. Brandta (Kamingespräche) a H. Schmidta (keine Papiere, keine Beamten). Stretnutia sa konali štyrikrát do roka, orgán samotný nemal zakotvenie v zmluve a jeho výstupom neboli nijaké deklarácie, len závery predsedníctva. Napriek tejto neformálnosti mali predstavitelia malých štátov obavy, že takéto stretnutia oslabia komunitárny charakter spoločenstiev, keďže prebiehali mimo dohodnutých procedúr. Meniaca sa podoba Európskej rady Pre veľké štáty totiž bolo (a je) typické, že predsedovia vlád (vo francúzskom prípade prezident) majú pod kontrolou i zahraničnú politiku, na rozdiel od malých štátov, ktoré majú zväčša proporcionálny volebný systém a koaličné vlády, kde predsedovia vlád a ministri zahraničných vecí nemusia byť nevyhnutne z tej istej politickej strany. To viedlo k obavám, aby si veľké štáty neuzurpovali právo tvoriť politiku v štýle directoire, čo vzbudzovalo (a doteraz vzbudzuje) hrôzu malých štátov, ktoré sa cítia byť marginalizované. S odstupom času, ďalším rozšírením a prehĺbením integrácie, rozšírením agendy sa úloha ER zmenila a dnes je už zakotvená aj zmluvne. Už dávno padla zábrana hlasovania v ER. Na rozdiel od pôvodnej koncepcie, chrlí rada stovky papierov v jedenástich oficiálnych jazykoch po každom zasadnutí, ktorých počet sa tiež znásobil. Navyše, stretnutia ER sa dajú deliť na tematické (napríklad Lisabon 2000, Štokholm 2001, Barcelona 2002), neformálne (prvýkrát na Mallorce v septembri 1995) a núdzové ( 21. septembra 2001 v Bruseli). Na summitoch sedí v kruhu hláv štátov i predseda Európskej komisie. Počet krajín, potreba legitimity a priblíženie procesu európskej integrácie k tým, ktorých sa to bezprostredne týka (k občanom), si vynútili rotujúce predsedníctvo. Každých šesť mesiacov dochádza na predsedníckom poste k striedaniu – jeden štát nahradí iný. Táto krajina potom formálne vedie politický život v únii, zastupuje ju navonok, navyše ministri predsedníckej krajiny vedú jednotlivé ministerské rady. Summity sa predlžujú, agenda sa rozmnožuje, predsedovia vlád sú zaťažení otázkami, ktoré nevyriešila GAC (General Affairs Council – Rada všeobecných záležitostí), ktorá má v kompetencii prípravu agendy summitov. Okrem iného, každá z predsedníckych krajín má vlastnú sadu priorít, ktoré sa usiluje v obmedzenom čase svojho predsedníctva presadiť. Intimita stretnutí dávno pominula. Predsedov vlád sprevádzajú ministri zahraničných vecí, tlmočníci, radi sa pridajú i zástupcovia kandidátskych krajín. Namiesto desiatich pôvodných účastníkov sa ich počet vyšplhal na sto, nehovoriac o zástupcoch žurnalistickej obce. Súčasnosť azda ani nemôže byť minulosti väčšmi nepodobná. V máji 2000 sa Joschka Fischer pokúsil pomenovať tieto problémy vo svojej prednáške o finalite procesu európskej integrácie. Hľadiac do budúcnosti, za horizont najbližšieho rozšírenia, si položil otázky, ako by súčasný systém vyzeral po rozšírení. Šlo o otázky typu: Ako bude vyzerať summit? Dvadsaťpäť lídrov za stolom, týždňové rokovania, predsedníctvo raz za trinásť rokov? Po summite v Nice sa pridal Tony Blair slovami: „Takto sa pokračovať nedá.“ Odvtedy sa návrhy na reformu ER množia, no sú v tieni návrhov na reformu Európskej komisie a nedostáva sa im (nezaslúžene) pozornosti. Skúsme sa teda venovať návrhom na reformu, ako ich priniesol čas, ale i diskusia v Konvente. Na tomto mieste je nutné identifikovať dva problémy. Jedným z nich je otázka predsedníctva ER, druhým je rozsah agendy summitov, čo sa úzko dotýka reformy Rady ministrov. Pretože druhý problém je priveľmi komplikovaný nato, aby sa dal detailne rozobrať na tomto priestore, budem sa venovať len otázke reformy predsedníctva. Niekoľko možných scenárov Ponúkané scenáre sú v zásade tri. Prvý, najjednoduchší, znie – pokračovať ako doteraz. Aj to sa dá urobiť dvojako. Úplne nezmenenou formou, alebo reformou – prenechať predsedníctvu len symbolické funkcie, eliminovať geografické túry tým, že miestom budúcich summitov ostane raz a navždy Brusel. Druhou alternatívou sú tímové predsedníctva. Znamená to, že 3-5 krajín bude viesť EÚ po dobu 2,5-3 rokov. Nevýhodou je, že napriek kolektívnemu predsedníctvu bude v konkrétny čas niekto musieť vystupovať ako predseda, čo by bolo mimoriadne náročné na čas a prostriedky. Nevyhnutne by tak došlo k zanedbávaniu domácej politickej agendy, čo ani jeden triezvo uvažujúci politik s očami upretými na najbližšie parlamentné voľby nie je ochotný urobiť. No a napokon tu máme tretiu, najdiskutovanejšiu možnosť. Radikálne zasahuje do doterajšieho inštitucionálneho usporiadania a takýto rez je, samozrejme, málokomu po vôli. Navrhuje voliť permanentného predsedu ER spomedzi jej členov na štvor- až päťročné obdobie, aby sa tak zabezpečila kontinuita. Idea je Chiracova, ale podporujú ju i Tony Blair, José Maria Aznar, Silvio Berlusconi (i keď každý vlastným, mierne odlišným spôsobom). Ani Giscard d´Estaing nie je proti, ako ukazuje návrh ústavnej zmluvy z dielne predsedníctva Konventu, ktorý obsahuje klauzulu o predsedovi ER. Predpokladá sa, že definitívna podoba ústavnej zmluvy bude v zásade kopírovať tento návrh, a teda priestor na manévrovanie je minimálny. Súhlas Gerharda Schrödera je podmienečný – je ochotný ideu podporiť, ak dôjde k simultánnemu posilneniu a nie oslabeniu Európskej komisie. Práve toto potenciálne oslabenie EK je tŕňom v oku Schröderovi, ale aj predstaviteľom malých štátov EÚ, ktoré vidia komisiu ako svojho prirodzeného ochrancu (pretože jej úloha je presadzovanie spoločných záujmov). EK má očami Romana Prodiho strach z vytvorenia rivalskej inštitúcie. Ako navrhuje poslanec Európskeho parlamentu, liberál a federalista Andrew Duff, EÚ potrebuje predsedu s „dvoma klobúkmi“ a navrhuje zlúčiť predsedníctvo EK a ER do jednej a tej istej osoby. Myšlienka si zaslúži pozornosť. Napokon, predseda EK sa ako riadny člen ER zúčastňuje na jej summitoch. Takéto usporiadanie by bolo kompromisom, ktorého dôsledky tiež nie sú celkom jasné, pretože by rovnako zasiahlo do súčasného usporiadania. Vyriešilo by to však jeden z problémov, ktoré má riešiť Konvent – zjednodušenie mechanizmov rozhodovania a priblíženie inštitúcií únie občanom. Budúce smerovanie Európskej rady a jej podoba po rozšírení teda nie sú zďaleka definitívne určené. Naopak, ide o otvorený proces, ktorý prebieha ako v Konvente, tak aj paralelne s ním. O dôležitosti platformy Konventu však svedčí i to, že v poslednom čase dochádza k plnému využitiu možností, ktoré toto fórum poskytuje. Žiaľ, zatiaľ len zo strany veľkých krajín EÚ. Dostatočným dôkazom dôležitosti, ktorú mu pripisujú Nemecko a Francúzsko, je i prítomnosť diplomatických „ťažkých váh“ v jeho pléne v osobách ministrov zahraničných vecí oboch krajín – Joschku Fischera, resp. Dominique de Villepina. Predkladaním spoločných pozícií majú zvýšiť váhu svojich návrhov a zároveň dochádza k znovunaskočeniu dočasne „zadretého“ prointegračného motora. Malé štáty, ako členské, tak i kandidátske, sú zatiaľ vo vleku ideí, ktoré prezentujú veľké krajiny. Treba dodať, že len a len na ich vlastnú škodu. -

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama